VÝVOJ VEREJNEJ SPRÁVY V ČESKO - SLOVENSKU Z ASPEKTU PODIELU SLOVÁKOV (1918 -1939)

Bruno Čanády 

Vývoj verejnej správy v Česko - Slovensku z aspektu podielu Slovákov (1918 -1939).

Uveďme, že z hľadiska vymedzenia pojmu verejná správa je táto vo všeobecnosti všetko čo nie je mocou zákonodarnou a nie je mocou súdnou. Takto sa verejná správa pri tomto negatívnom vymedzení v podstate prekrýva s mocou výkonnou. Vo veci samotnej problematiky personálnej účasti Slovákov v česko-slovenskej verejnej správe od roku 1918 spomeňme, že Slováci sa preukázateľne ešte pred rokom 1918 zaslúžili svojou aktívnou činnosťou pri príprave a realizácii zásadných politických dohôd, pri činnosti exilovej Národnej rady krajín českých a slovenských, pri organizovaní zahraničného vojska (légii) a svojou osobnou účasťou v bojoch prvej svetovej vojny (vrátane preliatej krvi) na vytvorení predpokladov pre vznik Česko-Slovenska,

Národná rada česko-slovenská, tiež Národná rada Čechov a Slovákov, presnejšie Národná rada krajín českých a slovenských (Česko-Slovenská národná rada), ktorej členom ako jej podpredseda bol M. R. Štefánik, uzatvorila dohodu o vzniku politicky a právne samostatnej česko-slovenskej armády s francúzskou vládou (17.8.1917)[1] a s ruskou vládou (9.10.1917). Dňa 16.12.1917 zverejnila francúzska vláda a francúzsky prezident správu o politických a vojenských dôvodoch organizovania česko-slovenskej armády vo Francúzsku a zároveň tiež vládny dekrét o konštituovaní česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Od konca februára 1918 začal Slovák M. R. Štefánik rokovať s talianskou vládou, ktoré úspešne zavŕšil "Dohovor" z 21. apríla 1918 podpísaný Štefánikom ako predstaviteľom Česko-Slovenskej národnej rady s talianskym ministerským predsedom Orlandom, Talianska vláda medzinárodnoprávnou dohodou takto uznala Česko-Slovenskú národnú radu a samostatné česko-slovenské vojsko, ktoré politicky podliehalo Česko-Slovenskej národnej rade. Dochádzalo k unifikácii česko-slovenskej armády a jej troch zložiek vo Francúzsku, Rusku[2] a Taliansku. Slováci Štefánik a Osuský sa spolu s Benešom aktívne zúčastnili v Ríme dňa 8. - 10. apríla 1918 už historického Kongresu[3] utlačovaných národov Rakúsko - Uhorska, kde bola vznesená radikálna požiadavka na rozdelenie Rakúsko - Uhorska. Francúzska vláda 29. júna 1918 verejne a oficiálne uznala ako historicky prvá česko-slovenské právo na samostatnosť a Česko-Slovenskú národnú radu (po francúzsky: Conseil National des Pays Tchéques et Slovaques) ako najvyšší orgán a vládu de facto. Dodajme, že 3. septembra 1918 uzatvorila Veľká Británia obdobný dohovor s Česko-Slovenskou národnou radou.[4] Rovnako dňa 3. septembra 1918 americký prezident Wilson formou komuniké uznal Česko-Slovensko a Juhosláviu (vtedy Kráľovstvo SHS[5]) a bolo vydané vládne "Prehlásenie." [6] Inak štátny sekretár vlády (minister zahraničných vecí) USA Lansing dňa 21. septembra 1918 v úradnej inštrukcii pre amerických mierových vyjednávačov pri samostatnom česko-slovenskom štáte doslova uviedol v "jednotnom alebo federovanom zo zemí českých a slovenských"[7]. Dňa 26.9.1918 vznikla dočasná česko-slovenská vláda s predsedom T.G. Masarykom a s Štefánikom ako ministrom vojny. F. Juriga ako jediný zástupca Slovákov v uhorskom sneme v Budapešti informoval 19.10.1918 cez osvedčenie - "Ohlas" uhorský parlament o práve na sebaurčenie pre slovenský národ na, ktorý už nemá dosah uhorský snem.

Slováci mali dôležitú účasť na činnosti česko-slovenských légii. Vo francúzskej česko-slovenskej légii bolo okolo 1 600 Slovákov.[8] V česko-slovenských légiach v Rusku pôsobilo okolo 5 000 Slovákov a v talianskych légiach minimálne vyše 500 Slovákov.[9] Podstatnú úlohu pri formovaní zahraničných légii a pri organizovaní zahraničného odboja mal M.R. Štefánik. Samotný Štefánik dosiahol osobným rokovaním s americkým prezidentom Wilsonom súhlas americkej vlády s náborom amerických dobrovoľníkov (z radov amerických Čechov a Slovákov) pre čs. légie vo Francúzsku.[10] Okrem toho okolo 12 tisíc Slovákov vstúpilo do armády USA (po vstupe USA do vojny) a zapojili sa do bojov na západnej fronte prvej svetovej vojny. Nehovoriac o podstatnej slovenskej účasti na uzatvorení Clevelandskej dohody a štátotvornej Pittsburskej dohody,[11] Preukázateľne vznikli nenahraditeľné zásluhy amerických Slovákov a ich organizácii na konštituovaní, propagácii a financovaní česko-slovenskej akcie. Boli tu osobitné zásluhy Štefánika, Osuského, predstaviteľov Slovenskej ligy a ďalších Slovákoch na vzniku Česko-Slovenska.

Ešte dňa 24. mája 1918 sa zišlo 27 slovenských predstaviteľov v rámci neoficiálneho rokovania Slovenskej národnej strany a to na politickej porade v T.Sv. Martine.[12] Dňa 27. októbra 1918 vznikla v Bratislave Slovenská národná rada pre Prešpork a okolie.[13] Táto Bratislavská SNR bola fakticky najstaršou Slovenskou národnou radou v 20. storočí. Historická a štátoprávna Deklarácia slovenského národa bola prijatá v T. Sv. Martine zástupcami slovenského národa - v rámci novo konštituovanej Slovenskej národnej rady dňa 30.októbra 1918[14] ako vyjadrenie suverenity slovenského národa. Ohlasy SNR zo strany štátoprávnej Slovenskej národnej rady boli prijaté 3.11.1918 a 8.11.1918. Slovenská národná rada dňa 10. novembra 1918 (prijala nariadenie č. 207), ktorým bolo zrušená platnosť zákonov a nariadení o pomaďarčení miestnych mien (názvov) a navrátili sa pôvodne slovenské názvy (vrátane názvov na úradných pečiatkach). Ešte 30.10.1918 obecný výbor v Liptovskej Teplej sa telegraficky pripojil k Martinskej deklarácii a k celoslovenskej Slovenskej národnej rade. Municipálny výbor, hlavný župan Liptovskej župy a župní úradníci vyjadrili oficiálny súhlas s novým štátoprávnym postavením Slovenskej národnej rady. Dňa 1.11.1918 vznikol výbor SNR pre Liptovskú župu.[15] Obdobne sa postupovalo zo strany Trenčianskej župy. Dňa 2.11.1918 vznikla v Žiline miestna SNR[16]. Tiež SNR pre Oravskú župu [17] vznikla 3.11.1918. Masovo vznikali ďalšie miestne a župné SNR na celom území Slovenska. Zároveň spontánne vznikali dobrovoľnícke národné gardy.[18]

Národný výbor v Prahe, ktorý vznikol 28.10.1918 mal aj slovenského člena V. Šrobára. Prvá slovenská vláda so sídlom v Skalici bola (nie celkom úspešne) zriadená 4.11.1918 s hlavnou účasťou Vavra Šrobára ako predsedu, neskôr Pavla Blahu (mal na starosti - zásobovanie a organizovanie národných rad), Spolu s I. Dérerom (vojsko a žandárstvo) a A. Štefánkom (školstvo). Vo funkciách skončili 14.11.1918 so vznikom česko-slovenskej vlády. Ako bolo uvedené už predtým dňa 27. októbra 1918 vznikla v Bratislave v podstate prvá povojnová Slovenská národná rada na území Slovenska a to Slovenská národná rada pre Prešpork a okolie.[19] Teda vznikla ešte pred pražským 28, októbrom 1918 so vznikom Národného výboru s (viac menej náhodnou) účasťou Vavra Šrobára. Následne sa 30. októbra 1918 v T. Sv. Martine uskutočnilo celoslovenské zasadanie Slovenskej národnej rady, ktorá prijala historickú Martinskú deklaráciu a štátoprávne pristúpenie Slovenska k Česko-Slovensku. Od novembra 1918 začali postupne vznikať slovenské ozbrojené dobrovoľnícke prápory začlenené do Gardy Slovenskej Slobody (neskôr pluk Slovenskej Slobody). Pri česko-slovenskom parlamente - Národnom zhromaždení - vznikol v roku 1918 Klub slovenských poslancov s prvým autonómnym návrhom od Ferdiša Jurigu.[20] Za celé obdobie existencie Klubu slovenských poslancov bolo vo funkcii poslancov celkovo 69 osôb z toho 57 Slovákov a 12 Čechov.[21] Pittsburská dohoda sa mala podľa nakoniec neakceptovanej požiadavky Slovenskej ligy z februára 1920 inkorporovať do pripravovanej česko-slovenskej ústavy. V prvých rokoch Česko-Slovenska vznikol Labajov legislatívny návrh autonómie, ktorý sa stal základom pre prvý oficiálny návrh autonómie Slovenska, ktorý 25. 1. 1922 predložili poslanci Slovenskej ľudovej strany a to s podporou ďalších (hlavne nemeckých) poslancov v česko-slovenskom parlamente. Podľa uvedeného autonómnemu návrhu, ktorý SĽS neúspešne predložila česko-slovenskému parlamentu mali byť príslušníci zo Slovenska na ústredných orgánoch v Prahe zastúpení pomerne a na úradoch spoločných záležitosti bolo stanovené tretinové zastúpenie príslušníkov zo Slovenska. Tiež v spoločných záležitostiach Česko-Slovenska mala byť tretina spoločných ministrov zo Slovenska. Uvedený návrh slovenských ľudovcov nebol nakoniec realizovaný.

Ako sme už uviedli pri širšom ponímaní a vo svojom negatívnom vymedzení verejná správa predstavovala faktickú výkonnú moc - teda moc, ktorá nebola mocou zákonodarnou, ani mocou súdnou, i keď s tými mocami súvisela. Politická správa bola vo vtedajšom Česko-Slovensku len časťou verejnej správy, i keď jej najvýznamnejšou súčasťou. O to dôležitejšie je poznať a analyzovať personálne zloženie verejnej správy hlavne (ale nielen) politickej správy na Slovensku z hľadiska slovenskej účasti v bývalom Česko-Slovensku.

K slovenským ministrom v československých predmníchovských vládach v rokoch 1918 - 1938 možno uviesť nasledovné.

V prvej vláde (14.11.1918 - 8.7, 1919) bol Vavro Šrobár ministrom pre správu Slovenska zároveň bol nominálne aj ministrom zdravotníctva. V druhej vláde (8.7.1919 - 25.5.1920) bol Vavro Šrobár ministrom pre správu Slovenska a ministrom zdravotníctva. Fedor Houdek bol do 30.3.1920 ministrom výživy. Milan Hodža bol od 6.12.1919 ministrom novovzniknutého ministerstva pre zjednotenie zákonov a organizácie správy. Následne v deviatich vládach mali Slováci zastúpenie vo vládach po dvoch členov vlády, v dvoch vládach mali po troch členov vlády a v troch vládach mali Slováci po štyroch členov československej vlády. V poslednej predmníchovskej - úradníckej československej vláde (22.9.1938 - 4.10.1938) mali Slováci zastúpenie  troma členmi. Bol to Vladimír Fajnor - minister spravodlivosti a ďalší dvaja členovia, ale bez rezortov.

Ešte dodajme, že od 5.11.1935 do 22.9. 1938 (celkovo v troch č-s vládach) bol predsedom československej vlády Slovák Milan Hodža.

Kľúčovým česko-slovenským ministerstvom z hľadiska Slovenska po roku 1918 bolo bezpochyby Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska so sídlom v Bratislave (po prvotnom krátkom období so sídlom v Žiline od 12.12.1918 do 3.2.1919). Podľa historickej literatúry vo vzťahu k ministerstvu s plnou mocou pre správu Slovenska bol Vavro Šrobár 7. decembra 1918[22] vymenovaný za splnomocneného ministra. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska bolo legislatívne upravené česko-slovenským parlamentom (Revolučným Národným zhromaždením) a to zákonom z 10. decembra 1918 č. 64/1918 Zb. z. a n. Prvá mocenská zlatá éra" Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska bola od 12. decembra 1918 (uvádza sa aj 11. december 1918[23]) do 5. júna 1918. Nariadením č. 6 z 8. januára 1919 minister s plnou mocou pre správu Slovenska V. Šrobár rozpustil národné rady (Slovenskú národnú radu a regionálne a miestne národné rady, prípadne národné výbory). Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska bolo vo svoje prvej etape faktickou slovenskou vládou, avšak s následným postupným a výrazným okliešťovaním jeho právomoci, vplyvu a to nakoniec na úroveň ministerstva bez reálnej výkonnej moci. V marci 1919 prišla na Slovensko delegácia Slovenskej ligy, ktorá aj rokovala s ministrom Šrobárom.[24]

Zákon o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku zo dňa 10. decembra 1918 č. 64/1918 Zb. z. a n. stanovoval vo svojom § 3 citujeme: "Na Slovensku sa úraduje slovenským jazykom.O práve užívať iných, na Slovensku domácich reči vydá sa osobitné nariadenie." Teda zákon zakotvoval do legislatívy "slovenský jazyk". Citovaný zákon určitým spôsobom vymedzoval slovenské územie v § 13 [25].

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a jeho monokratický minister bol splnomocnencom celej česko-slovenskej vlády na Slovensku a bol substitútom každého rezortného česko-slovenského ministra "vo všetkých veciach na teritóriu Slovenska" , pokiaľ česko-slovenská vláda plné moci neodvolala alebo ak rezortný minister si svoje právomoci nevyhradil. V tomto období bol minister s plnou mocou pre správu Slovenska faktickým civilným diktátorom na Slovensku. Podľa § 14 zákona č. 64/1918 Zb. z a n. citujeme: "vláda ma právo, dať niektorému členovi plnú moc, aby vydával nariadenia a konal všetko pre udržanie poriadku, na konsolidovanie pomerov a na zabezpečenie štátneho života". K platnosti nariadení stačil ministrov podpis. Navyše recepciou bývalých uhorských právnych predpisov mohol minister s plnou mocou pre správu Slovenska použiť aj niektoré mimoriadne právomoci dané bývalej uhorskej vláde. Druhou menej významnou etapou tohto ministerstva bolo od polovice roka 1919 do faktického ukončenia činnosti Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska a to do dňa 15. januára 1927. Oficiálne ministerstvo však zaniklo až dňa 1. júla 1928. Dodajme, že, najmä od roku 1926 sa Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska stalo len nedôležitým organizačným apendixom česko-slovenskej verejnej správy voči Slovensku.

Ministrami s plnou mocou pre správu Slovenska boli V. Šrobár od 12.12.1918 (vo vláde od 14.11. 1918) do 25.5.1920, I. Dérer od 25. 5.1920 do 15.9.1920, M. Mičura od 15.9.1920 do 7. 10. 1922, J. Kállay od 7.10. 1922 do 28.6. 1928, kedy bola prenesená pôsobnosť ministerstva na Krajinský úrad v Bratislave a to vládnym nariadením.

Minister s plnou mocou pre správu Slovenska (V. Šrobár) mal rozhodujúce právomoci pri menovaní prvých slovenských županov. Menoval županov a hlavných slúžnych. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska mohol župana kedykoľvek menovať alebo odvolať, tiež mohol po vyjadrení župana pozbaviť doterajšieho úradníka z funkcie. Župan skladal prísahu do rúk ministra s plnou mocou pre správu Slovenska (nariadenie o županoch z 5. marca 1919). Inak samotní úradníci v prípade neznalosti slovenčiny a museli do 1 roka preukázať svoje znalosti slovenčiny. Tiež župan musel byť plne informovaný o pomeroch vo svojej župe a o všetkých úradníkoch na úradoch celej štátnej správy (nariadenie č.84/1919 z 1. apríla 1919). ´Župan mal vo svojej územnej pôsobnosti takmer neobmedzené právomoci, tak ako mal minister s plnou mocou pre správu Slovenska takmer neobmedzené právomoci na celom teritóriu Slovenska.

Uveďme prvých slovenských županov v 20 storočí.

Župa župan dátum menovania župana (dátum prevzatia župného úradu)[26] sídlo

Abovsko-turnianska

Ján Janček 3.januára 1919 (dočasná správa V. Mutňanský, 10.1.1919, následne sa stal Vladimír Mutňanský dlhoročným starostom Košíc a to v rokoch 1919 - 1932).

Ján Sekáč 8. februára 1919 (12. februára 1919) Košice

Bratislavská Samuel Zoch 15.decembra 1918 (6. januára 1919) Bratislava

Gemersko-malohontska

Samo Daxner 29. decembra 1918 (31.decembra 1918) R. Sobota

Hontianska Gustáv Lehotský 8. januára 1919 (14. januára 1919) Šahy

Komárňanská Otakar Jamnický 30. januára 1919 (23. februára 1919) Komárno

Liptovská Jozef Kállay 18. decembra 1918 (19. decembra 1918) L.Sv.Mikuláš

Nitrianska Ľudovít Okánik 21. decembra 1918 (4.januára 1919) Nitra

Novohradská Ľudovít Bazovský 5. januára 1919 (5. januára 1919) Lučenec

Oravská Vladimír Pivko 16. decembra 1918 (19. decembra 1918) D.Kubín

Spišská Ján Rumann 17. decembra 1918 (8. januára 1919) Levoča

Šarišská Pavol Fábry 24. decembra 1918 (3. januára 1919) Prešov

Tekovská Martin Mičura 31. decembra 1918 (23. januára 1919) Z.Moravce

Trenčianska Jozef Minárik 17. decembra 1918 (19. decembra 1918) Trenčín

Turčianska Igor Dula 15. decembra 1918 (16. decembra 1918) T. Sv. Martin

Užská Ladislav Moyš 30. januára 1919 (17. februára 1919) Užhorod

Zemplínska Milutín Križko 2. januára 1919 ( 3. februára 1919) Michalovce

Zvolenská Vladimír Fajnor 2. januára 1919 (4. januára 1919). B.Bystrica

V priebehu roka 1920 boli z pôvodných županov vo funkciách len J. Kallay, V. Pivko, J. Rumann a M. Mičura. Napríklad 14. mája 1919 sa stal novým zvolenským županom Rudolf Markovič, nakoľko V. Fajnor nastúpil do vysokej súdnej funkcie - prezidenta súdnej tabule v Bratislave. Prvým (poprevratovým) slovenským mešťanostom Bratislavy sa stal Viktor Dušek.

Západná časť Užskej župy nachádzajúca sa na území Slovenska bola pripojená k Zemplínskej župe. Nariadením vlády č. 280/1922 Zb. z. a n. došlo k vytvoreniu Košickej župy s účinnosťou od 30.9.1922 a to zlúčením Abovsko-turnianskej župy, Šarišskej župy a Zemplínskej župy (so sídlom v Košiciach), ktorá však existovala len niekoľko mesiacov do vzniku 6 veľžúp k 1.1.1923. ´Uvedeným novým župným zriadením zaniklo pôvodne 16 (neskôr 14) dovtedajších žúp.

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska bolo vo svojej prvej fáze .(1918-1919) faktickou slovenskou vládou, kde monokratický minister (V. Šrobár) mal takmer "diktátorské" právomoci. Minister bol zároveň členom ústrednej - pražskej vlády a zároveň bol predstaviteľom celej česko-slovenskej vládnej a ústrednej moci na Slovensku s kombináciou vládnej, výkonnej a normotvornej moci. Samotné Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska bolo zástupcom a splnomocnencom celej česko-slovenskej vlády, ale i zástupcom (a splnomocnencom) ktoréhokoľvek pražského ministerstva a každého rezortného ministra, pokiaľ pražská vláda alebo pražský minister výslovne nerozhodol inak a nezúžil (alebo celkom neodvolal) v rámci ministerského rezortu tieto právomoci. Prechodne v tomto období (do prijatia Ústavnej listiny z roku 1920) mal minister na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska rozsiahle nariaďovacie právomoci, ktoré mával v bývalom Uhorsku bývalý panovník, bývalá uhorská vláda a to v mimoriadnych prípadoch (dokonca praeter legem) podľa zákonných článkov č. 63/1912 a č. 50/1914. Napríklad minister mohol upravovať príslušné zákony, bol inštančným orgánom, mohol zriaďovať úrady a mohol urobiť všetko na udržanie poriadku, na konsolidovanie pomerov a na zabezpečenie riadneho štátneho života.

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska malo prezídium a spravidla 14 referátov - referentov (pôvodne 12 referentov). V období od 17.12.1918 do 31.1. 1919 (aj neskôr) označoval minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár ministerské porady ako vládne porady, kde za administratívne referáty zodpovedal Milan Ivánka, za zásobovanie Method Bella, za školstvo Antonín Ivanka, za vojenské otázky Fedor Houdek, za pošty a železnice Kornel Stodola, za obchod Vladimír Makovický, za spravodlivosť Ivan Dérer, za verejné práce Štefan Janšák, za sociálnu starostlivosť Emanuel Lehotský, za finančné otázky Ľudovít Medvecký, za zdravotníctvo Ivan Hálek, za poľnohospodárstvo Pavol Blaha, za katolícke cirkevné veci Karol Medvecký a za evanjelické cirkevné veci Ján Šimkovic. Na návrh V. Šrobára česko-slovenská vláda vymenovala vládnych referentov.[27] Minister nariadením č.12/1919 Zb. z. a n. z 30.12.1918 zriadil Generálne finančné riaditeľstvo pre Slovensko, vtedy so sídlom v Žiline. V januári 1919 vznikol Zásobovací ústav pre Slovensko. Vznikli pri ministerstve celoslovenské Úradné noviny s tým, že minister bol ich vydavateľom a so zodpovedným redaktorom Dušanom Porubským. V úradných novinách bolo publikované aj nariadenie č. 3 ministra pre správu Slovenska V. Šrobára zo dňa 8. januára 1919 pod číslom 272/1919 adm. s účinnosťou od 23. januára 1919 a to nariadenie o rozpustení Národných rád a výborov. Z dôvodu odstránenia dvojkoľajnosti moci minister Šrobár rozpustil Slovenskú národnú radu a jej miestne a regionálne zložky s poďakovaním za ich doterajšiu činnosť. Niektoré územné SNR však napriek uvedenému nariadeniu pôsobili ešte do začiatku apríla 1919.

Počas maďarsko - česko-slovenskej vojny z roku 1919 vznikol pre potreby Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska "hlavný stan Propagačnej kancelárie na Slovensku v Bratislave" a tiež vznikli družiny (družstvá) agitátorov pre jednotlivé župy predovšetkým z francúzskych legionárov a to z radov amerických Slovákov. Takto vznikla z iniciatívy amerických Slovákov a v záujme prehĺbenia národného uvedomenia tiež Liga Slobody (ako spolok národne uvedomelých členov zapojených do propagačnej služby).[28] Napríklad šéfom vojenských vecí propagačnej kancelárie v Bratislave bol americký Slovák Jozef Honza, sekretárom kancelárie bol americký Slovák Pavel Jarábek a v teritoriach žúp pôsobilo 101 župných agitátorov v službách Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska.

Problémy s aktuálnou (ne)lojalitou voči novému štátu v administratíve a v súdnictve a zjavný a veľmi akútny nedostatok národne uvedomelých odborníkov pre verejnú správu a súdnictvo zo Slovenska vyvolala zo strany ministra pre správu Slovenska V. Šrobára "Výzvu ministra pre správu Slovenska k slovenským právnikom" z 28.2.1919[29] nabádajúcich slovenských odborníkov, aby nastúpili, najmä do verejnej správy. Bol to začiatok riešenia nedostatku odborného a lojálneho personálu vo verejnej správe a súdnictve s dlhodobým, ale enormným presunom z prebytkov zamestnancov z Českých krajín na Slovensko. Netýkalo sa to len odborníkov, ale aj pomocného personálu. Nastal hromadný presun českých zamestnancov na Slovensko aj v mnohých ďalších odvetviach napr. školstvo, armáda, polícia, železnice, pošta a v iných oblastiach. Napriek uvedeným skutočnostiam bol však naďalej zachovaný právny dualizmus, avšak pri aplikácii (pôvodne rakúskej) už však celoštátnej služobnej pragmatiky na Slovensku a to v rámci poštátnenej (unifikovanej) župnej a okresnej správy a to cez štátnych úradníkov a posilnenej právomoci vlády a ministerstva vnútra,[30]

Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska pôvodne sídlilo v Žiline a od 16.januára 1919 sa sídlom ministerstva stala Bratislava. Akýmsi "zlatým vekom" Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska bolo obdobie od 12. decembra 1918 do 5.júna 1919. Do 31.12 1919 vydal minister pre správu Slovenska V. Šrobár 177 nariadení.[31] Následne sa postavenie a právomoci ministerstva pre správu Slovenska postupne, ale sústavne oslabovali a pri svojom zániku bolo už v podstate málo významným ministerstvom, i keď s určitým (pre pražské mocenské centrum do budúcna možno nebezpečným) potencionálom.

Dňa 4. júna 1920 vo Veľkej galérii paláca Grand Trianon vo Versailles podpisovali za Česko-Slovensko historickú Trianonskú mierovú zmluvu a to Čech Edvard Beneš a Slovák Štefan Osuský. Beneš bol vtedy ministrom zahraničných vecí a Osuský bol mimoriadnym vyslancom a splnomocneným ministrom. V originálnom francúzskom texte Trianonskej mierovej zmluvy tiež oficiálne publikovanej v česko-slovenskej zbierke zákonov bolo Česko-Slovensko s pomlčkou.

Na základe župného zákona (župného zriadenia) - zákona č. 126/1920 Zb. z. a n. [32]zanikli dovtedajšie župy a vznikli na Slovensku v rokoch 1923 - 1928 nové župy tzv. veľžupy a okresy (okresné úrady). Takéto župy boli právnickými osobami so županmi, župnými úradmi, župnými zastupiteľstvami, župnými výbormi a župnými komisiami. Prednostom župného úradu a predsedom župného zastupiteľstva bol župan. Županovi ako štátnemu úradníkovi bol služobne podriadený okresný náčelník (tiež štátny úradník), ktorý bol prednostom okresného úradu a predsedom okresného výboru.

Prvými slovenskými županmi - veľžupanmi boli nasledovné osobnosti.

Župa (veľžupa) župan sídlo

Bratislavská - župa XV. Metod Bella Bratislava

Nitrianska - župa XVI, Ján Jesenský Nitra

Považská- župa XVII.

Jozef Országh T.Sv.Martin

Pohronská- župa XVIII .

Juraj Slávik, Ján Halla (od 24.9.1925)

Igor Dulla (od 7.12.1925 - poverený správou) Zvolen Zvolen

Podtatranská- župa XIX.

Ján Sekáč L.Sv. Mikuláš

Košická- župa XX. Ján Rumann Košice

Juraj Slávik (od 8.9.1925 do 18.3.1926)[33]

Ľudovít Bernovský

(poverený správou od 18. 3. 1926 do 23. 10. 1926).

Župný zákon č. 126/1920 Zb. z. a n. bol prijatý celoštátne, ale nakoniec v rokoch 1923-1928 platil len na Slovensku, ale neplatil resp. nebol účinný v Českých krajinách. Realizácia župného zákona od roku 1923 znamenala zvýšenú centralizáciu verejnej správy na Slovensku oproti predchádzajúcemu stavu. Znamenal oslabenie decentralizácie a posilnenie centralizácie a znamenal zánik tradičných žúp a ich nahradenie novými - umelými (neprirodzenými) územnými celkami ku ktorým si obyvatelia nevytvorili vzťah. Z hľadiska Slovenska určité pozitívne aspekty župného zákona (napr. predpokladaný vznik celoslovenského - zemského župného zväzu) sa nakoniec v praxi nerealizovali.

Zákon zo dňa 14. júla 1927 o organizácii politickej správy publikovaný pod č. 125/1927 Zb. z. a n. bol formálne len novelizáciou zákona č. 126/1920 Zb. z. a n. o zriadení župných a okresných úradov (župný zákon), i keď obsahoval zásadné zmeny. Vznikol správny obvod "zem" "Slovenská (Slovensko)".[34] Legislatívne zakotvoval pojem Slovensko, resp. zem Slovenskú (Slovenskú krajinu). Zákon stanovil presun právomoci ministra a ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska na Krajinský úrad v Bratislave, ktorý bol právnickou osobou. Došlo k zrušeniu žúp (veľžúp) na Slovensku. Krajinské zriadenie vytvorilo v rokoch 1928-1938 celoslovenskú administratívu (zemský - krajinský správny obvod) - politickú správu s obmedzenou krajinskou samosprávou neprekračujúcu rámec administratívnej autonómie, ktorú nemohlo plne akceptovať slovenské autonómne hnutie. Slovensko sa stalo jednotnou administratívnou jednotkou vo svojich hraniciach s krajinskou politickou správou a krajinskou samosprávou. Slovenská krajina bola právnickou osobou. Orgánmi Slovenskej krajiny bol krajinský prezident, krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor, krajinské komisie a krajinský úrad. Existovali okresy ako právnické osoby s okresnými úradmi, okresnými náčelníkmi, okresnými zastupiteľstvami a okresnými výbormi. Krajinský prezident, ktorý bol prednostom krajinského úradu (a zastupoval Slovenskú krajinu navonok) a okresný náčelník, ktorý bol prednostom okresného úradu. Krajinský prezident bol služobne podriadený ministrovi vnútra a okresný náčelník bol služobne podriadený krajinskému prezidentovi a ministrovi vnútra. Obaja boli štátni úradníci a museli mať právnické vzdelanie, pričom krajinského prezidenta menoval prezident a okresného náčelníka menoval minister vnútra na návrh krajinského prezidenta. Ústredným orgánom politickej správy bolo ministerstvo vnútra s rozsiahlymi právomocami voči krajinskej (zemskej) správe a okresnej správe, Cez notárske úrady (obecných a obvodných notárov) s dozorujúcimi kompetenciami voči obciam a cez okresné úrady a cez krajinský úrad malo ministerstvo vnútra veľký vplyv aj na činnosť obcí. Obce boli rozdelené do troch kategórii: mesta so zriadeným magistrátom (Bratislava a Košice),veľké obce a malé obce. V tomto období boli dlhoročnými starostami Vladimír Mutňanský (Košice), Vladimír Krno (Bratislava), Anton Mederly (Ružomberok), Michal Samuhel (B. Bystrica), neskôr Vojtech Tvrdý (Žilina), Andrej Germuška (Prešov) a iní.

Hlavný architekt krajinského zriadenia sa stal Karel Kramář - predstaviteľ českej národnej demokracie a to za podpory predovšetkým HSĽS. Súviselo to so vstupom HSĽS dňa 15. januára 1927 do česko-slovenskej vlády. Podľa Kramářa malo krajinské zriadenie zaistiť budúcnosť česko-slovenského štátu a to rozumnou politikou voči Slovákom a Slovensku, ale len s administratívnou samosprávou a nie s politickou autonómiou. Aj obavy z potenciálneho ohrozenie pozícii slovenských agrárnikov v slovenskej verejnej správe boli dôležitým momentom, ktorý definitívne rozhodol o súhlase slovenských agrárnikov s novou administratívnou reformou a zánikom veľžúp, Po zložitých politických rokovaniach zo strany HSĽS aj v rámci dočasnej vládnej koaličnej spolupráce obsadil nominant HSĽS strategický post krajinského prezidenta Slovenskej krajiny Jánom Drobným, ktorý inak prišiel zo súdneho prostredia. Ešte v roku 1928 HSĽS mala určité problémy s dostatkom erudovaných - odborne pripravených adeptov na nové úradnícke posty, ani tu neboli možnosti ich plného presadenia v byrokratickej a centralizovanej štátnej službe. Stále najväčší vplyv pri personálnom obsadzovaní vtedajšej politickej správy, osobitne krajinského úradu, malo cez svoje personálne právomoci pražské ministerstvo vnútra. V praxi na Slovensku naďalej prevažovali lojálni priaznivci vtedajšej podoby česko-slovenského štátu. Ešte v roku 1928 v značnej miere pôsobili v slovenskej verejnej správe osoby, ktoré boli presunuté z Česka po roku 1918 ako prevažne priaznivci dovtedy vládnych celoštátnych strán. Väčšina z nich boli rezolútni odporcovia politiky HSĽS, ktorí naďalej ovládali úrady politickej správy na Slovensku, a to aj pod taktovkou krajinského prezidenta J. Drobného. Vládna účasť HSĽS v česko-slovenskej vláde fakticky skončila aj "vďaka"štátno-filozofickej úvahe Vojtecha Tuku s názvom: "V desiatom roku Martinskej deklarácie" (inak známej ako tiež ako "Vacuum juris") publikovanej v denníku Slovák dňa 1.1.1928. Podľa tejto úvahy (s následnou kriminalizáciou V. Tuku) mali nastať po desaťročnej existencii Česko-Slovenska závažné právne a hlavne štátoprávne dôsledky,vrátane nového uplatnenia suverenity slovenského národa a jeho sebaurčovacích práv. Dňom 31. októbra 1928 podľa úvahy "Vacuum juris," v jednej polovici štátu a to v slovenskej čiastke Československej republiky mal nastať mimoriadny stav - "vacuum iuris". Následneku koncu roka 1930 Drobného nahradil dovtedajší viceprezident Slovenskej krajiny Jozef Országh. Krajinským prezidentom bol J. Országh oficiálne od 1. januára 1931 do 6. októbra 1938. V poradí druhý krajinský prezident Slovenskej krajiny Jozef Országh bol právnikom a rodákom z Turca. Tiež bol prívržencom agrárnej strany. Bol županom Považskej veľžupy so sídlom v Turč. Sv. Martine a od roku 1928 viceprezidentom Slovenskej krajiny. Julián Šimko (rodák z Beckova) ako dlhoročný úradník a právnik (župný úrad Košice, župný a okresný úrad L. Sv. Mikuláš), dlhoročný prednosta oddelenia na Krajinskom úrade v Bratislave. neskôr prívrženec HSĽS, bol krajinským prezidentom od 11. októbra 1938 do zániku Krajinského úradu.

Súhrnne boli krajinskými viceprezidentmi Jozef Országh (1928-1930), Janko Jesenský (1931-1935), Ján Sekáč (1931-1937), Juraj Slávik (1936-1938), Igor Dula (1936-1939) a František Foltin (1938-1939).

Renomovaný historik A. Špiesz na margo personálneho stavu vo verejnej správe na Slovensku a jeho politických dopadov okrem iného uvádza: "Radikalizácia postihla aj Slovensko, stále ovládané Čechmi, ktorí obsadili najvýznamnejšie úradnícke miesta...Českí úradníci na Slovensku úradovali len po česky."[35] Aj český historický názor s odstupom času uvádzal: "Československý pomer značne skalilo vysielanie českých verejných zamestnancov na Slovensko...[36]

V rámci politickej správy na Slovensku, ktorá sa stala základnou, ale nie jedinou časťou verejnej správy, bolo v roku 1924 celkovo 5582 štátnych zamestnancov politickej správy, kde pomer Slovákov a Čechov bol nasledovný: 3155 - 56,5 percent k 1648 - 29,5 percentám. V roku 1934 bol pomer Slovákov a Čechov nasledovný: 3191 - 61,6 percent k 1583 - 30,5 percentám.[37] Celkový základný stav personálnej situácie na Slovensku v roku 1930 vychádzal z toho, že tu bolo 23 911 zamestnancov verejnej správy z toho 11 363 Slovákov, 9 874 Čechov, 1486 Maďarov a 642 Nemcov.[38]

Z uvedených čísiel vyplýva, že český podiel na zamestnancov verejnej správy na Slovensku predstavoval v roku 1930 okolo 41 percent a podiel Slovákov bol vyše 47 percentný. Z hľadiska československých ústredných úradoch v roku 1936 bol podiel Slovákov v priemere len 1,13 percenta zo všetkých zamestnancov ústredných úradov.[39]

V školstve a vo vzdelávaní bolo zamestnaných na Slovensku v roku 1930 z hľadiska počtov 3869 slovenských zamestnancov a 2309 českých zamestnancov. V školskom roku 1931-32 bolo z riaditeľov stredných škôl 66,5 percenta Čechov a 33,5 percenta Slovákov.[40] Tiež v roku 1930 bolo zamestnaných na Slovensku na železniciach z celkového počtu úradníkov bolo 2436 Slovákov a 2916 Čechov a na poštách bolo z počtu úradníkov 2 233 Slovákov a 1456 Čechov. [41]

Inak na ústredných úradoch a v rôznych obdobiach pracovalo len 1,13 až 1,6 percent Slovákov a v dôstojníckom zbore bolo v rôznych obdobiach len okolo 3 percent Slovákov. Celkový počet Slovákov v ústredných orgánov k 1. januáru 1936 bol len 125 osôb a k 1. januáru 1938 len 130 Slovákov, čo predstavovalo 1,6 percentný podiel.[42] Na ministerstve školstva a národnej osvety v roku 1939 bolo 247 zamestnancov a z toho 3 Slováci. Dokonca na referáte ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave bolo 58 percent Čechov a 42 percent Slovákov.[43]

V medzivojnovom Česko-Slovensku krajinských prezidentov menoval samotný česko-slovenský prezident. Krajinské úrady a okresné úrady boli celoštátne organizované podľa monokratického princípu s rozhodujúcou vôľou vedúceho - prednostu príslušnej organizačnej zložky a u krajinského úradu to bol krajinský prezident a u okresného úradu to bol okresný náčelník. Krajinský prezident musel však v praxi plne rešpektovať názory príslušného rezortného ministra a predovšetkým česko-slovenského ministra vnútra. Krajinský prezident bol v dvojjedinom postavení jednak bol šéfom (predsedom) poštátnených samosprávnych krajinských orgánov (krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor a krajinské komisie), ktoré v podstate viedol, organizoval, kontroloval a vykonával samosprávnu činnosť. Zároveň bol šéfom krajinskej politickej správy (hlavne štátnej správy).

V historickej literatúre sa len veľmi ojedinele objavujú zoznamy - personálne údaje uvádzajúce kompletný menoslov vrcholových úradníkov verejnej správy. V minulosti bol publikovaný z hľadiska územnej (okresnej) verejnej (politickej) správy len personálny zoznam okresných náčelníkov politickej správy na Slovensku podľa stavu z roku 1928.[47] S odstupom niekoľkých rokov sa napríklad personálny zoznam okresných náčelníkov podstatne zmenil a ich aktualizované zoznamy neboli v historickej literatúre publikované. Snáď ako dôsledok nedostatočných knižničných a možno i archívnych podkladov. Doteraz však boli len veľmi ojedinele publikované údaje o personálnom zložení Krajinského úradu v Bratislave a neboli aktualizované zoznamy okresných náčelníkov na Slovensku z 30. rokov minulého storočia. Z uvedených dôvodov predkladáme v štúdii personálnu charakteristiku vedenia Krajinského úradu v Bratislave, vedení okresných úradov a niektorých ďalších orgánov politickej (verejnej) správy podľa interného personálneho výkazu podľa stavu k februáru 1938.[48]

Z personálnych údajov možno analyzovať a objektivizovať vzdelanostnú, sociálnu a národnostnú štruktúru. Uvedeným spôsobom môžeme sledovať ich profesionálny vývoj a u niektorých i kariérny vzostup (a zostup) dotýkajúci sa vývoja Slovenska, ako aj konkrétnych ľudských osudov. Národnostná štruktúra však nebola priamo uvedená vo výkaze zamestnancov politickej a policajnej správy v krajine Slovenskej z februára 1938. Z uvedených mien si však môžeme výskumom následne urobiť obraz o reálnej národnostnej štruktúre politickej správy na Slovensku v roku 1938. Je to tiež výzva pre ďalších bádateľov a preto prikladáme k uvedeným personám aj osobné údaje v záujme ich národnostnej a osobnej identifikácie.

Samotný personálny stav politickej správy na Slovensku vo februári 1938[49] mal nasledovnú charakteristiku:

- Krajinským prezidentom bol v roku 1938 Jozef Országh[50] (21. 7. 1883).

- Krajinskými viceprezidentami [51] v roku 1938 boli - Dr. Juraj Slávik (28. 1. 1890) a Dr. Igor Dula (20. 12. 1878).

- Zemským prednostom technickej služby (v rámci rezortu ministerstva verejných prác) na Krajinskom úrade v Bratislave bol v roku 1938 Ing. Štefan Janšák (14. 9. 1886).

Vládni radcovia bolo špičkoví riadiaci a hlavní vedúci zamestnanci (úradníci) na Krajinskom úrade v Bratislave. Taktiež vládni radcovia boli prednostami príslušných vecných, odborných skupín v rámci pôsobnosti Krajinského úradu. Samotný Krajinský úrad v Bratislave v rámci rezortu ministerstva vnútra mal v roku 1938 celkovo 11 systemizovaných miest vládnych radcov s reálnou obsadenosťou k februáru 1938 v počte 7 vládnych radcov. Na Krajinskom úrade v Bratislave mal rezort ministerstva verejných prác 4 vládnych radcov, rezort poľnohospodárstva 2 vládnych radcov a rezort ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy 1 vládneho radcu.

Najdôležitejšími úradníkmi boli vládni radcovia na Krajinskom úrade v Bratislave. Z mien si môžeme urobiť určitý obraz o národnostných počtov. Vo februári 1938 to boli nasledovné osoby vládnych radcov.

1. Dr. Bedrich Mareš (2. 2. 1881) - prednosta I. skupiny (rezort ministerstva vnútra);

2. Dr. Václav Bláha (12. 10. 1882) - prednosta kancelárie krajinského prezidenta, Košice (rezort ministerstva vnútra);

3. Dr. Oto Rosenauer [52] (17. 11. 1878) - prednosta II. skupiny (rezort ministerstva vnútra);

4. Dr. Ján Obrcian[53] (7. 12. 1873) - prednosta III. skupiny (rezort ministerstva vnútra);

5. František Bělonožník (25. 7. 1879) - prednosta V. skupiny (rezort ministerstva vnútra);

6. Ľudovít Bernovský [54] (2. 8. 1879) - prednosta VI. skupiny (rezort ministerstva vnútra);

7. Vladimír Dvořáček (2. 2. 1878) ­­- prednosta VII. skupiny (v rámci rezortu ministerstva vnútra);

8. Ing. Karol Budinka (5. 1. 1882) - prednosta VIII. skupiny (rezort ministerstva verejných prác);

9. Ing. Vojtech Zbraslavský (7. 3. 1880) - prednosta IX. skupiny (rezort ministerstva verejných prác);

10. Dr. Ing. Karol Křivanec (14. 10. 1881) - prednosta X. skupiny (rezort ministerstva verejných prác);

11. Ing. Karol Ambróz (6. 1. 1877) - prednosta XI. skupiny (rezort ministerstva verejných prác);

12. Ing. Václav Moravec (23. 7. 1878) - prednosta XII. skupiny (rezort ministerstva verejných prác);

13. Ing. Václav Nepilý ( 8. 4. 1885) - prednosta XIII. skupiny (rezort ministerstva poľnohospodárstva);

14. JUDr. Ján Kohút (14. 9. 1875) - prednosta oddelenia (rezort ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy).

Na porovnanie po (od) roku 1928 boli prednostami odborov (odbory I až XI) na Krajinskom úrade v Bratislave nasledovné osoby: Vladimír Dvořáček, Julius Tafferner, Štefan Benko, Emanuel Maršík, Ľudovít Bernovský, Jan Moural, Václav Nepilý, Jan Kratochvil, Eduard Ziman, Rajmund Poštolka a Štefan Janšák.[55]

V roku 1938 boli na Krajinskom úrade v Bratislave a na okresných úradoch na Slovensku v rámci rezortu ministerstva vnútra nasledovné systemizované počty. Boli to hlavní radcovia politickej správy (40), radcovia politickej správy (83), hlavní komisári politickej správy (85) a komisári politickej správy (138). Napríklad šéfom prezídia bol František Foltin (6. 10. 1889), prednostom inšpekčného referátu bol Dr. Anton Pudlač (5. 1. 1887) a na Krajinskom úrade v Bratislave pracovali ďalší prednostovia oddelení. [56]

Základnou súčasťou politickej správy v Česko-Slovensku boli okresy a okresné úrady pod vedením okresných náčelníkov. Inak okresný náčelník bol štátnym úradníkom, prednostom okresného úradu, predsedom okresného výboru a zastupoval okres navonok. Slovensko malo na konci existencie predmníchovského Česko-Slovenska v roku 1938 celkovo 79 okresov a okresných úradov spravidla s okresnými náčelníkmi.[57] Na území Slovenska bolo v tomto období celkovo 77 "klasických" okresných úradov a 2 komunálne okresné úrady (Bratislava a Košice).

Na teritóriu Slovenska boli v roku 1938 tiež dve Policajné riaditeľstvá a to: Bratislava a Košice a štyri Štátne policajné úrady: Komárno, Lučenec, Parkan (Štúrovo), Rimavská Sobota v riadiacej a kompetenčnej pôsobnosti ministerstva vnútra (a čiastočne i krajinského úradu). Policajným riaditeľom v Bratislave bol Dr. Ivan Štefánik (9. 9. 1889) a v Košiciach Gustáv Pongrácz (24. 5. 1885).

Nad rámec politickej (vnútornej ) správy predstavovanej okresnými úradmi a krajinským úradom existovali na Slovensku rezortné organizačné zložky niektorých pražských ministerstiev (napríklad Referát Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave).[58] Celkovo najväčší rozsah špecializovanej (rezortnej) územnej štátnej správy na Slovensku (mimo politickej správy) predstavoval rezort ministerstva financií. Ministerstvo financií malo zriadené pre celoslovenskú daňovú oblasť - Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave (prvým sídlom bola Žilina) ku ktorému patrili finančné riaditeľstvá, expozitúry finančných riaditeľstiev, colné úrady, katastrálne meračské úrady. Tiež tu bola finančná prokuratúra pôsobiaca na Slovensku, ktorá bola priamo podriadená ministerstvu financií. Pre realizáciu pozemkovej reformy vznikol Štátny pozemkový úrad Prahe, ktorý vytvoril na Slovensku tri obvodové úradovne so sídlom v Trenčíne, vo Zvolene a v Prešove, ktorým boli podriadené celkovo 14 komisariátov. Tiež pre Slovensko a Podkarpatskú Rus vytvoril Štátny pozemkový úrad svoj Kolonizačný referát v Bratislave.

V roku 1938 bol veľmi početnou súčasťou štátnej služby profesionálny armádny dôstojnícky zbor, kde však podiel Slovákov presahoval v rôznych obdobiach spravidla okolo troch percent. Na konci predmníchovského Česko-Slovenska v roku 1938 bolo z celého dôstojníckeho zboru česko-slovenskej armády len mizivých 3,4 - 3,99 percenta Slovákov.[59] Slovenské zastúpenie medzi dôstojníkmi česko-slovenskej armády v období pred koncom predmníchovského štátu absolútne nezodpovedalo počtu Slovákov v spoločnom štáte.[60] V žandárskom (četníckom) zbore v roku 1938 bol slovenský podiel na príslušníkov zboru slúžiacich na Slovensku takmer tretinový.

Na rozdiel od roku 1918 malo Slovensko v tridsiatych rokoch 20. storočia už dostatok, vzdelanej inteligencie, ktorá však často nemohla nájsť uplatnenie vo verejnej správe, v školstve a v iných odvetviach. ktorá bola vo vysokej miere obsadená českými úradníkmi a zamestnancami. Taktiež značná miera neprispôsobilosti českej byrokracie slovenským podmienkam prispievala k radikálnosti postojov čím ďalej, tým viac sebavedomejšej slovenskej verejnosti voči českému úradníctvu na Slovensku.[61]

V nadväznosti na vznik slovenskej autonómie[62], ktorú odštartovala historická a štátoprávna Žilinská dohoda, bolo dňa 23. decembra 1938 prijaté česko-slovenskou exekutívou vládne nariadenie č. 382/1938 Zb. z. a n. o úprave niektorých služobných pomerov štátnych zamestnancov so zreteľom k autonómii krajiny Slovenskej s účinnosťou od 30. decembra 1938. Uvedeným vládnym nariadením boli prevzatí zo Slovenska mnoho štátnych zamestnancov českej národnosti v celkovom počte do 9 000 osôb[63] a to zo strany Česka. Autonómna vláda t.j. Slovenská krajinská vláda mala najneskôr do 31. decembra 1938 oznámiť česko-slovenskej vláde mená tých štátnych zamestnancov, ktorí budú prevzatí do Česka s tým, že ich uvoľnenie zo služby na Slovensku sa malo uskutočniť najneskôr do 31. marca 1939. V zmysle vládneho nariadenia českí štátni zamestnanci, ktorí zostali na Slovensku, mali zachované všetky práva, rovnako ako zamestnanci slovenskej národnosti. Slovenská krajina bola povinná prevziať štátnych zamestnancov slovenskej národnosti pôsobiacich v Česku.

Po vzniku Slovenského štátu (prvej Slovenskej republiky) bol vykonaný k 1. júnu 1940 štatistický prehľad národnostnej príslušnosti 55 199 zamestnancov v štátnej správe a v štátnych podnikov ( z toho 10 229 úradníkov). Z hľadiska národnosti bolo vykazovaných 90,57 percenta Slovákov, 3,73 percenta Nemcov, 3,15 percenta Čechov, 1,01 Rusov, 0,79 Maďarov . Z hľadiska náboženskej štruktúry bolo 78,58 percenta katolíkov, 17,68 percenta evanjelikov, 1,84 percenta grékokatolíkov.[65]

RESUMÉ - SUMMARY

Slováci preukázateľne sa zaslúžili na vytvorení predpokladov pre vznik Česko-Slovenska. Francúzska vláda 29. júna 1918 uznala ako historicky prvá česko-slovenské právo na samostatnosť a Česko-slovenskú národnú radu, presnejšie Národnú radu krajín českých a slovenských (oficiálne: Conseil National des Pays Tchéques et Slovaques) ako vládu de facto, kde Slovák M. R. Štefánik bol jej dôležitým podpredsedom. V česko-slovenských légiach v Rusku pôsobilo okolo 5 000 Slovákov a vo francúzskej česko-slovenskej légii bolo okolo 1 600 Slovákov, Autor sa zaoberá hlavne personálnym vývojom verejnej správy v období existencie Česko-Slovenska a to v rokoch 1918 - 1939. Uvádza nielen slovenských ministrov, vrátane ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, ale i mená prvých slovenských županov v rokoch 1918 - 1919 a dátumy ich nástupu do funkcii. Obdobne sú uvedené mena "veľžupanov" z rokov 1923 - 1928 a krajinských prezidentov v rokoch 1928 - 1939. Veľmi zaujímavý je i menoslov vedúcich zamestnancov, najmä politickej správy v rámci Krajinského úradu v Bratislave a to z roku 1939. Na Slovensku bolo v roku 1930 celkovo 23 911 zamestnancov verejnej správy z toho 11 363 Slovákov, 9 874 Čechov, 1486 Maďarov a 642 Nemcov. Inak český podiel zamestnancov vo verejnej správe na Slovensku predstavoval v roku 1930 okolo 41 percent, pričom podiel Slovákov bol vyše 47 percentný. V školskom roku 1931-32 bolo z riaditeľov stredných škôl na Slovensku až 66,5percenta Čechov a len 33,5 percenta Slovákov. Z hľadiska československých ústredných úradoch v roku 1936 bol podiel Slovákov v priemere len 1,13 percenta zo všetkých zamestnancov. V roku 1938 mala československá armáda len 420 Slovákov z celkového počtu 13 tisíc aktívnych dôstojníkov. Ešte v roku 1918 malo Slovensko objektívny nedostatok slovenských odborníkov na verejnú správu, čo nahradzovali českí úradníci. Tak už v 30. rokoch 20. storočia sa situácia rapídne zmenila a nastupujúca mladá slovenská inteligencia mala naopak len obmedzené možnosti vstúpiť do česko-slovenskej verejnej správy z čoho vznikali ďalšie národnostné problémy.

[1] Vo francúzskom vládnom dekréte vydanom v Paríži 16. decembra 1917 ("Dekrét o konštituovaní česko-slovenskej armády vo Francúzsku") podpísaným francúzskym prezidentom (R. Poincaré), predsedom vlády a ministrom vojny (G. Clemenceau) a ministrom zahraničných vecí (S. Pichon), tiež uverejnený v Úradnom liste Francúzskej republiky a vytlačený vo Vestníku zákonov - nebola samostatná česko-slovenská armáda zriadená francúzskou vládou formálne z jej vlastnej právomoci, ale bola podriadená autorite francúzskeho vojenského velenia a po politickej stránke bola podriadená ako samostatná národná armáda Česko-Slovenskej národnej rade. (Pozri Journal Officiel, roč. 49, čis. 344, zo dňa 19.12.1917). Podľa pôvodného Štefánikovho politického návrhu konštituovala česko-slovenskú armádu nie francúzska vláda, ale priamo Česko-Slovenská národná rada. Nakoniec formulácia vládneho dekrétu po rokovaniach vyznela v tomto smere neutrálne. Inak v článku 2 tohto vládneho dekrétu sa uvádzala Česko-Slovenská národná rada doslova ako citujeme: "Národná rada zemí českých a slovenských so sídlom v Paríži". Napríklad Poľský národný komitét si až dodatočne vydobyl na francúzskej strane jej politické spolurozhodovanie (podľa česko-slovenského vzoru) voči zahraničnej poľskej armáde a to až od 20. marca 1918. Podľa francúzskeho vládneho dekrétu zo 16.12.1917 mohli Česi a Slováci počas vojny vstupovať do autonómnej česko-slovenskej armády ako dobrovoľníci, ale mohli tiež prestúpiť do česko-slovenskej armády i takýto dovtedajší príslušníci slúžiaci v iných armádach a to s príslušným dovolením. V "Správe" francúzskeho ministerského predsedu a francúzskeho ministra zahraničných vecí pre prezidenta Francúzskej republiky zo 16.12.1917 sa uvádzalo citujeme: "Francúzsko vždy všetkými svojimi silami podporovalo národné požiadavky Čechov a Slovákov" (pozn. B. Č.).

[2] Odo dňa 7. februára 1918 už nebolo česko-slovenské vojsko v Rusku súčasťou ruskej armády, ale stalo sa súčasťou samostatnej česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Došlo k tomu v Kyjeve 7.2.1918 a to Deklaráciou predsedu Česko-Slovenskej národnej rady a predsedníctva Odbočky česko-slovenskej Národnej rady pre Rusko. Dňa 7. 2.1918 bola vydaná Inštrukcia francúzskeho ministerstva vojny a Česko-Slovenskej národnej rady o utvorení autonómnej česko-slovenskej armády. Podľa tejto "Inštrukcie" ( čl. A. II.) bol veliteľom česko-slovenskej armády generál menovaný francúzskou vládou a so súhlasom citujeme: "Národnej rady českých a slovenských zemí". Neskôr M.R. Štefánik zabezpečil rokovaním s talianskou vládou, aby bolo talianskou vládou uznaný generál Janin za formálneho hlavného veliteľa aj talianskej časti formálne jednotnej česko-slovenskej armády (pozn. B. Č.).

[3] Prehlásenie rímskeho kongresu utlačovaných národov rakúsko-uhorských proti monarchii a pre slobodu národov (Rím, 10.4.1918),

[4] Uznanie Česko-Slovenskej národnej rady a česko-slovenskej armády zo strany V. Británie vyjadroval už "Prípis" ministra zahraničných veci (A. J. Balfour) z 5. júna 1918 na medzispojeneckej konferencii vo Versailles. Zo strany britského ministra zahraničných vecí Balfoura sa to oficiálne stalo britskou "Deklaráciou" a to úradne z 9. augusta 1918, kde bola Česko-Slovenská národná rada oficiálne uznaná britskou vládou za predstaviteľa budúcej česko-slovenskej vlády, Nehovorilo sa však v nej na rozdiel od francúzskeho uznania o dočasnej vláde resp. o vláde de facto. Inak v Londýne pôsobila organizačná zložka Česko-Slovenskej národnej rady s názvom citujeme: "London Office of the Czecho-Slovak National Council in Paris" (pozn. B. Č.).

[5] Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov.

[6] Dňa 3.9.1918 bolo vydané Prehlásenie vlády Spojených štátov amerických. uznávajúce Česko-Slovenskú národnú radu za vládu de facto a jej vojsko za vojsko vojnu vedúce, prejavujúce ochotu vstúpiť v styk s takto uznanou faktickou vládou.

[7] KADLEC, Richard: Čs. brigáda ve Francii. In Československá legie ve Francii. První sborník francouzských legionářu k desátému výročí samostatnosti Českoslov. republiky. Praha, 1928, Nákladem "Kruhu francouzských legionářu", s.126.

[8] Podľa Šrobára to bolo až 3000, najmä Amerických Slovákov (pozri ŠROBÁR, Vavro: Osvobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 - 19920.Zväzok prvý. Praha: ČIN, 1928, s.98). Dodajme, že časť vojakov bola prevezená do Francúzska zo zajatia z Ruska.

[9] Pozri napríklad MARKOVIČ, Ivan: Slováci v zahraničnej revolúcii. Praha: 1923, s. 92-93.

K rozpadu rakúsko-uhorskej fronty proti Taliansku prispeli aj Slováci v rakúsko-uhorskej armáde. Jej celkový rozvrat začal prvotne vzburou lučeneckého pluku č. 25 a to už 24. októbra 1918. Až potom nasledovali vzbury ďalších plukov Rakúska - Uhorska na talianskom fronte, čo znamenal rozpad celej armády Neskôr slovenskí príslušníci lučeneckého pluku č. 25 (inak vtedajší najstarší vojenský pluk z územia bývalého Uhorska ešte z roku 1672) obsadili už ako súčasť česko-slovenskej brannej moci 1. novembra 1918 mesto Holič (pozn. B.Č.).

So slovenským prostredím bol úzko prepojený Bohdan Pavlu, inak blízky Štefánikov spolupracovník a výkonný predseda Odbočky Česko-Slovenskej národnej rady na Rusi, ktorý bol od januára 1919 splnomocnencom č-s vlády pre Sibír (a čs. légie v Rusku) a stal na čele zboru 5 splnomocnencov pre čs. légie (pozn. B. Č.).

[10] OPOČENSKÝ, Jan: Konec monarchie Rakousko-Uherské. Praha, 1928, Čin a Orbis, s. 81.

[11] Dňa 22. októbra 1915 uzatvorilo České národné združenie a Slovenská liga v Amerike Clevelandskú dohodu, ktorá predpokladala - citujeme: "Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda s plným právom užívania jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským." V oficiálne nazvanej "Česko-Slovenskej dohode" (dodatočne novo nazývanej Pittsburskej dohode) uzatvorenej v Pittsburghu dňa 30. mája 1918 medzi Slovenskou ligou, Českým národným združením a Zväzom českých katolíkov, a za účasti T. G. Masaryka, dnes známou ako Pittsburská dohoda, sa uvádzalo: "Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec. Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho konštitúcia bude demokratická."

[12] OPOČENSKÝ, Jan: Konec monarchie Rakousko-Uherské. Praha, 1928, Čin a Orbis, s. 741. Jednomyseľný výsledok porady v Martine. "Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Matúš Dula sa poveruje , aby o tomto konečnom rozhodnutí uvedomil českého dejateľa v Prahe." (s. 741).

Pozri tiež Slovenskí národovci do 30. októbra 1918. Trenčín, zostavil a vydal Dr. Michal Slávik, druhé vydanie, 1940.

[13] Pozri KORMAN, Michal: Ako sme pripravovali novú Bratislavu. In Pamätný spis Bratislavy hlavného mesta Slovenska. Bratislava: 1934, nákladom vlastným, usporiadal dr. Ovidius Faust, Linografia K. Jaroň a spol., s. 53-57. Zakladajúcimi členmi SNR pre Prešpork a okolie vzniknutej v byte bratislavského advokáta Slabejciusa boli okrem iných aj Samuel Zoch, Ferdiš Juriga, Florián Tománek, Štefan Krčméry, Emanuel Lehocký, Ignác Kellner, Ján Pocisk, Ján Žigmundík, Michal Korman, Gabriel Izák, Michal Štetka, (tiež bratislavský hostinský Grajciar) a iní. Nakoniec bratislavský vládny komisár Jankó dal k dispozícii SNR pre Prešpork a okolie miestnosť v Župnom dome s telefónom a autom s používanou slovenskou zástavou (pozn. B.Č.).

[14] Predseda Maďarskej národnej rady M. Károlyi dňa 30.10.1918 telegraficky oficiálne uznal Slovenskú národnú radu a slovenské samourčovacie práva. Dodajme, že dňa 30.10.1918 Maďarská národná rada prevzala štátnu moc v Maďarsku s maďarským premiérom M. Károlyim. (pozn. B.Č.). Predsedom SNR bol Matúš Dula tajomníkom SNR bol Karol A. Medvecký.

Deklarácia slovenského národa z 30.10.1918 bola fakticky medzinárodne uznaná ako nesporný prejav suverenity slovenského národa zo strany dohodových mocností, ďalších štátov, vrátane Česko-Slovenského štátu prvotne vzniknutého (ako fakticky českého štátu) v Prahe dňa 28.10.1918. Až Martinskou deklaráciou bola dňa 30.10.1918 štátoprávne potvrdená a právne dokonaná existencia vzniku Česko-Slovenského štátu ako štátu Českých krajín a Slovenska a ako prejav suverenity českého národa a suverenity slovenského národa.

[15] Predsedom liptovskej Slovenskej národnej rady bol Ján Ružiak. Uvádza sa aj Jozef Stodola (pozn. B.Č.)

[16] Predsedom žilinskej Slovenskej národnej rady bol Tomáš Ružička (pozn. B.Č.).

[17] Predsedom oravskej Slovenskej národnej rady bol Ignác Radlinský. (pozn. B.Č.).

[18] Dobrovoľnícka národná garda z Bytče pod vedením kapitána Vladimíra Jesenského zostavená z bývalých frontových vojakov zabránila maďarským vojskám v postupe smerom na Trenčín a vyhrali 5. decembra 1918 bitku s maďarským vojskom pri Kotešovej (pozn. B. Č.).

[19] Slovenská národná rada pre Prešpork a okolie vydala "Ohlas k Slovákom" a jej významnými (takpovediac reprezentačnými) členmi - s rôznym politickým a konfesionálnym zameraním - boli Samuel Zoch (hlavný tvorca textu Martinskej deklarácie a neskorší prvý slovenský bratislavský župan), ľudovci: Ferdinand Juriga, Florián Tománek, sociálni demokrati: Emanuel Lehocký, Michal Korman, Ján Pocisk, Ignác Kellner, Michal Štetka, matičiar Štefan Krčméry, národovec a bankár Ján Žigmundík, a ďalší (pozn. B.Č.).

[20] PETRANSKÁ ROLKOVÁ, Natália: Zápisnice Klubu slovenských poslancov I (1918-1919). Bratislava, 2014, Národná rada Slovenskej republiky (s. 129 - 130). K autonómnemu návrhu F. Jurigu ešte dňa 4. decembra 1918 K. Medvecký uviedol, že až na Jurigov návrh "práva veta" sa s ním zhoduje na nasledovnom:

"1. zemské slovenské zastupiteľstvo pri správe, 2. zemské slovenským hraniciam primerané súdobnictvo, 3. tomuto teritóriu primeraná cirkevná samospráva, 4. osobitný zásobovací ústav, 5. zemské komory pre všetky stavy, 6. úplné slobodné užívanie slovenčiny, 7. vymenovanie županov zo Slovákov, 8. osobitné slovenské sekcie pri ministerstvách."

[21] LIPSCHER, Ladislav. Klub slovenských poslancov v rokoch 1918-1920.In Historický časopis, ročník XVI, číslo 2/1968, Bratislava, 1968, SAV, s.140. Albert Mamatej - predseda Slovenskej ligy na zasadnutí Klubu slovenských poslancov dňa 6.2.1920 predložil návrh Slovenskej ligy a to, že by "sa mal obsah Pittsburskej dohody dohody včleniť do pripravovanej ústavnej listiny" (s. 157),

[22] ŠROBÁR, Vavro: Osvobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 - 1920. Zväzok prvý. Praha: ČIN, 1928, s. 361 - 364. Dňa 28.11.1918 sa zišiel v Ružomberku výkonný výbor Kňazskej rady. Predsedom bol Andrej Hlinka, tajomníkom Jozef Kačka, ďalej Karol Kmeťko, Karol Medvecký, Štefan Mnoheľ (s.281-283).

[23] ŠROBÁR, Vavro: Osvobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 - 1920. Zväzok prvý. Praha: ČIN, 1928, s. 361 - 364.

[24] Boli to M. Getting, M.Francisci, J. Matlocha J. Hušek, E. Kováč a P. Šiška (pozn. B.Č.)

[25] Zákon č. 64/1918 Zb. z. a n. v § 13 uvádzal:

"Zákon tento vzťahuje sa na celé ono územie bývalého kráľovstva Uhorského, ktoré vláda Československej republiky do svojej správy vezme".

[26] Dátumy uvádzané pri jednotlivých županoch vychádzajú z údajov uvedených:

KALOUSEK, Vratislav: O státnim území Československom. In Slovník veřejného práva československého, svazek IV. Brno: Nakladatelství Polygrafia - Rudolf M. Rohrer, 1938, s. 652-659.

Pozri tiež ČANÁDY, Bruno. Trianon - právne a historické aspekty. In Historický zborník 15, č. 2/2005, Martin: 2005,s. 37-38..

[27] ŠROBÁR, Vavro: Osvobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 - 1920. Zväzok prvý. Praha: ČIN, 1928, s.361 - 364.

[28] Pozri MATLOCHA, Ján: Album nového Slovenska. Chicago: 1919, s.111-131.

Pozri tiež ČANÁDY, Bruno. Slovenské župy v Česko-Slovensku (1918-1928). In Historický zborník 17, č. 1/2007,Martin: 2007, Matica slovenská, s. 84.

Zúčastnení americkí Slováci boli z radov francúzskych legionárov, oveľa menej bolo účastníkov z Ruska, či SHS (Juhoslávie).Iniciátorom uvedených aktivít boli zástupcovia Slovenskej ligy Milan Getting a Ján Matlocha Z veliteľov propagačných družstiev v jednotlivých župách uveďme mená napr. ako Ján Černek, Andrej Voskár, Ludvík Václavek, Jozef Slesiarik, Rudolf Cviček, Ján Vančo, Jozef Melegh, Štefan Janiš, Tomáš Janec, Ján Čillo,a iní (pozn. B.Č.).

[29] Výzva bola publikovaná v Úradných novinách roč. I., č.6 z 28.2.1919.

[30] Pozri zákon o dočasnej úprave politickej správy na Slovensku zo dňa 22. marca 1920 - zákon č. 210/1920 Zb. z. a n.

[31] ŠROBÁR, Vavro: Oslobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 - 19920. Druhý zväzok. Bratislava: AEP, 2004, s. 208.

[32] Zákon č. 126/1920 Zb. z. a n. o zriadení župných a okresných úradov v republike Československej zo dňa 11. marca 1920

[33] Pozri napríklad BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 706.

[34] V časti druhej tohto zákona v bode 1 a §1 zákon uvádzal: "1. Úrady zemské a okresné." "Zemské správne obvody sú: zem Česká (Čechy), Moravskosliezska (Morava a Sliezsko), Slovenská (Slovensko) a Podkarpatskoruská (samosprávne územie Podkarpatskej Rusi)." Vznikol zemský úrad aj pre zem Slovenskú so sídlom v Bratislave . Obvody a sídla zemských úradov mohli byť zmenené len zákonom. Zákon nadobudol účinnosť od 1. júla 1928.

[35] ŠPIESZ, Anton: Dejiny Slovenska na ceste k sebauvedomeniu. Bratislava : Perfekt 1992, s.147.

[36] ROTNÁGL, Josef: Češi a Slováci. Praha : J.R. Vilímek,1945, s.252.

[37] ŠUCHOVÁ, Xénia: Podiel Slovákov v ústredných štátnych orgánoch v čase Hodžovho premiérstva. In Historický časopis 48, 2. Bratislava: HÚ SAV, s. 624 - 634.

Pozri tiež Slovensko v Československu (1918-1939). Zostavili ZEMKO, Milan, BYSTRICKÝ, Valerián. Bratislava: Veda, 2004, s.615 (prílohy: zostavila ŠUCHOVÁ, Xénia).

[38] ŠTEFÁNEK, Anton: Základy sociografie Slovenska. Slovenská vlastiveda III. Spoločnosť. Bratislava : SAVU, 1945, s. 386-388).

[39] ČULEN Konštantín: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR. Trenčín: Vydavateľstvo Ivan Štelcer, 1994, s. 83. Napríklad v Kancelárii prezidenta v roku 1938 boli zamestnaní len 3 Slováci, i keď ich proporčne malo byť 22 (s. 98). Uveďme, že na predsedníctve vlády v roku 1938 bolo zamestnaných 153 zamestnancov a z toho len 3 Slováci (s. 100).V roku 1936 bolo na všetkých zastupiteľských úradoch v zahraničí len 14 Slovákov z celkového počtu 791 zamestnancov (s.103). Na kľúčovom ministerstve vnútra bolo v roku 1936 z 386 zamestnancov len traja Slováci (s. 107).

[40] ČULEN Konštantín: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR. Trenčín: Vydavateľstvo Ivan Štelcer, 1994, s. 37. V školskom roku 1938-1939 z riaditeľov učiteľských ústavov na Slovensku boli 7 Česi a 3 Slováci (s. 133). Celkovo ešte v roku 1930 bolo na Slovensku vo verejnej službe (spolu s poštovou a železničnou službou) súhrnne 50 111 Čechov a 168 833 Slovákov (s. 84).

[41] ŠTEFÁNEK, Anton: Základy sociografie Slovenska. Slovenská vlastiveda III Spoločnosť, Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1944, s. 387-388.

[42] BYSTRICKÝ, V.: Vysťahovanie českých štátnych zamestnancov zo Slovenska v rokoch 1938-1939. In: Historický časopis 45, č. 4/1997, s. 599-600.

[43] ČULEN Konštantín: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR. Trenčín: Vydavateľstvo Ivan Štelcer, 1994, s.125-126.

[44] Pozri napríklad ČULEN, Konštantín: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR. Trenčín : Vydavateľstvo I. Štelcer, 1994, s. 120-121.

[46] ČULEN, Konštantín: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR. Trenčín : Vydavateľstvo I. Štelcer, 1994.

[47] Pozri napríklad Slovensko v Československu 1918 - 1939. Zostavili: ZEMKO Milan, BYSTRICKÝ Valerián: Bratislava: Veda, 2004, s. 613-614 (prílohy: zostavila ŠUCHOVÁ, Xénia)..

[48] Výkaz zamestnancov politickej a policajnej správy v krajine Slovenskej. Február 1938. Krajinský úrad v Bratislave, Bratislava, 1938. (Originál výtlačku personálneho výkazu, ktorý interne vydal Krajinský úrad v Bratislave a len pre služobnú potrebu riadiacich zamestnancov sa nachádza v archíve autora štúdie.) Dodajme, že uvedený výkaz neobsahuje národnosť osôb, ale obsahuje základný osobný identifikačný údaj (dátum narodenia) z ktorého sa vedeckým bádaním dajú vyvodiť v tomto smere ďalšie dôležité údaje.

[49] Výkaz zamestnancov politickej a policajnej správy v krajine Slovenskej. Február 1938. Krajinský úrad v Bratislave, Bratislava, 1938.

[50] Pozri napr. Reprezentačný lexikon Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Bratislava: Vydavateľstvo Reprezentačného lexikona Slovenska a Podkarpatskej Rusi, Academia v Bratislave, 1936.

[51] Podľa uvedeného interného personálneho výkazu nebol vo februári 1938 krajinským viceprezidentom J. Jesenský ako sa niekedy uvádza v literatúre.

[52] O. Rosenauer (rodák z Banskej Bystrice) bol do roku 1923 mešťanostom Zvolena. Tiež bol členom predstavenstva Zväzu obcí a miest na Slovensku a spolu s právnikom F. Foltinom, inak rodákom z Markušoviec, odborne pripravili koncom tridsiatych rokoch iniciatívne legislatívne návrhy na značné posilnenie kompetencii slovenských krajinských orgánov a to v rámci rozšírenej administratívnej autonómie.

[53] J. Obrcian (rodák z Oravy) bol prednostom samosprávnej skupiny na Krajinskom úrade v Bratislave a dlhoročným župným úradníkom. Tiež bol od roku 1923 prednostom expozitúry župného úradu v Rožňave.

[54] Od 18. 3. 1926 do 23. 10. 1926 bol Ľ. Bernovský úradujúcim županom (povereným správou) Košickej veľžupy (Župa XX.).

[55] Zlatá kniha Slovenska. Bratislava. II. vydanie, nákladom Živnostenského vydavateľstva..., 1930, s. 152 - 155.

[56] Prednostami oddelení na Krajinskom úrade v Bratislave boli vo februári 1938 Dr. Július Tafferner (19. 3. 1878), Dr. Bohumil Weber (9. 9. 1885), Karol Dvořák (7. 5. 1884), Dr. Jaroslav Follprecht (29. 2. 1884), Otokar Fleischer (27. 10. 1881), Dr. Vincent Cserhelyi (9. 1. 1885), Dr. Bohumil Čičatka (16. 9. 1887), František Procházka (18. 2. 1881), Dr. Julián Šimko (30. 11. 1886), Eduard Pelikán (16. 3. 1887), Václav Löbel (14. 10. 1884), Dr. Ján Novák (16. 11. 1890), Dr. Jozef Pavlásek (28. 10. 1882) a Dr. Rudolf Kratochvíl (13. 3. 1880);

v rezorte ministerstva verejných prác boli prednostami oddelení na Krajinskom úrade v Bratislave Ing. Ján Liewald (18. 8. 1882), Ing. Eduard Dvořák (21. 9. 1885), Ing. Jaroslav Unzeitig (15. 8. 1882), Ing. Oskar Novotný (11. 12. 1880), Ing. Eduard Horák (10. 12. 1881), Ing. Reinold Benda (27. 11. 1889), Ing. Móric Maillard (9. 5. 1885), Ing. Ján Pivoňka (25. 4. 1882), Ing. Václav Rybáček (10. 12. 1886), Ing. František Marek (8. 10. 1885), Ing. Oskar Tománek (29. 7. 1887), Ing. Vincent Šalamon (30. 9. 1883), Ing. Jozef Zelený (9. 7. 1883), Ing. Jozef Krch (6. 8. 1881), Ing. Rudolf Geiger (12. 10. 1884), Ing. Jozef Merta (8. 4. 1888) a Ing. František Kostrhun (31. 5. 1888).

V samotnom rezorte ministerstva poľnohospodárstva boli prednostami oddelení na Krajinskom úrade v Bratislave Dr. Ing. Ľudovít Macko (31. 8. 1895) - hlavný lesný radca, Dr. Ing. Ján Kratochvíl (18. 4. 1890) - hlavný poľnohospodársky radca, Ing. Bohuslav Andreas (21. 10. 1886), Ing. Otokar Nejedlý (11. 3. 1888), Ing. Eduard Hoschna (3. 1. 1883), Ing. Augustín Hrach (11. 4. 1884), Ing. Adolf Mocker (31. 5. 1882) a MVDr. Milan Kukliš (16. 12. 1885). V rezorte ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy bol na Krajinskom úrade v Bratislave prednostom oddelenia MUDr. Ján Kohút (14. 9. 1875).

[57] Vo februári 1938 na Slovensku boli nasledovní okresní náčelníci na okresných úradov: 1. Bánovce nad Bebravou Jozef Országh (6. 10. 1880); 2. Banská Bystrica Dr. Miloš Úlehla (12. 5. 1890); 3. Banská Štiavnica Dr. Alojz Ďurdík (26. 7. 1899); 4. Bardejov Alexander Vološinovič (2. 11. 1881); 5. Bratislava Dr. Augustín Brychta (20. 9. 1891); 6. Brezno nad Hronom Vojtech Benuš (5. 4. 1891); 7. Čadca Dr. Ján Vloššák (20. 8. 1889); 8. Dolný Kubín Teodor Tholt (17. 3. 1894); 9. Dunajská Streda František Adamec (7. 11. 1879); 10. Feledince (Jesenské) Dr. Alexander Druga (17. 3. 1891); 11. Galanta Gustáv Hyža (30. 5. 1885); 12. Gelnica Dr. Ján Csech (15. 11. 1882); 13. Giraltovce Dr. Gejza Konka (30. 8. 1898); 14. Hlohovec Mikuláš Huba (26. 5. 1891); 15. Humenné Vojtech Kováts (18. 5. 1894); 16. Ilava Dr. Július Pokorný (4. 4. 1890); 17. Kežmarok Jaroslav Bravený (21. 10. 1882); 18. Komárno Alexander Paraššin (14. 3. 1883); 19. Košice Štefan Balažovič (3. 9. 1884); 20. Kráľovsky Chlmec Dr. Pavel Koričanský (21. 7. 1897); 21. Kremnica Ferdinand Boček (11. 1. 1888); 22. Krupina Július Obrcian (6. 9. 1892); 23. Kysucké Nové Mesto Aurel Rutšek (27. 4. 1887); 24. Levice Dr. Ondrej Zošťák (9. 5. 1886); 25. Levoča Dr. Eugen Bohuš (3. 5. 1892); 26. Liptovský Svätý Mikuláš Dr. Václav Batěk (6. 8. 1884); 27. Lučenec Ivan Čičmanec (15. 12. 1887); 28. Malacky Dr. Juraj Kazár (7. 8. 1903); 29. Medzilaborce Alexius Lajko (31. 10. 1898); 30. Michalovce Štefan Velgos (20. 8. 1887); 31. Modra Dr. Karol Vanček (25. 11. 1878); 32. Modrý Kameň Dr. Vojtech Laurinec (2. 7. 1888); 33. Moldava nad Bodvou Štefan Šimko (24. 1. 1898); 34. Myjava Valerián Depta (4. 5. 1885); 35. Námestovo Juraj Párnický (9. 6. 1899); 36. Nitra Rudolf Haláchy (16. 4. 1884); 37. Nová Baňa Dr. Ladislav Andrásy (14. 12. 1892); 38. Nové Mesto nad Váhom Dr. Karol Schnábel (21. 11. 1884); 39. Nové Zámky Dr. Koloman Bielický (25. 9. 1883); 40. Parkan (Štúrovo) Dr. František Kovařík (2. 12. 1885); 41. Piešťany Vojtech Skyčák (11. 8. 1892); 42. Poprad Michal Haviar (16. 8. 1889); 43. Považská Bystrica Dr. Štefan Schurmann (13. 6. 1896); 44. Prešov Dr. Vladimír Gallay (6. 2. 1887); 45. Prievidza Adolf Kareš (20. 8. 1887); 46. Púchov Oto Brandstiller (25. 9. 1889); 47. Revúca Ondrej Štiavnický (22. 11. 1893); 48. Rimavská Sobota Emil Hanes (16. 10. 1882); 49. Rožňava Dr. Ján Bartáky (3. 2. 1895); 50. Ružomberok Dr. Vojtech Kállay (24. 4. 1887); 51. Sabinov Ján Kapraltšík (13. 6. 1882); 52. Senica Dr. Alojz Hrabovec (10. 2. 1896); 53. Skalica Eugen Rakovský 17. 1. 1903); 54. Snina Dr. František Repčík (22. 9. 1903); 55. Sobrance Dr. Ondrej Zádžora (24. 1. 1899); 56. Spišská Nová Ves Vojtech Kabát (5. 9. 1894); 57. Spišská Stará Ves Július Ličko (24. 12. 1894); 58. Stará Ďala (Hurbanovo) Dr. Ondrej Dudáš (18. 11. 1895); 59. Stará Ľubovňa Štefan Szabó (20. 8. 1896); 60. Stropkov Alexander Luštšek (31. 12. 1896); 61. Šaľa Dr. Imrich Čerňanský (26. 12. 1892); 62. Šamorín Dr. Ján Mihály (12. 5. 1897); 63. Topoľčany Štefan Fabian (12. 3. 1897); 64. Tornaľa Dr. Karol Bulla (8. 2. 1904); 65. Trebišov Rudolf Gallas (13. 4. 1898); 66. Trenčín Dr. Eduard Galvánek (13. 10. 1884); 67. Trnava Ján Beňovský (7. 7. 1883); 68. Trstená Dr. Štefan Čičo (12. 7. 1902) 69. Turčiansky Svätý Martin Dr. Alojz Bartáky (24. 5. 1892); 70. Veľká Bytča Vojtech Berecký (8. 4. 1895); 71. Veľké Kapušany Teodor Kroner (15. 9. 1894); 72. Vranov nad Topľou Dr. Viktor Krenický (22. 12. 1897); 73. Vráble Dr. Jozef Minárik (20. 4. 1894); 74. Zlaté Moravce Dr. Aladár Ondrejkovič (2. 6. 1889); 75. Zvolen Dr. Štefan Vloššák (20. 8. 1889); 76. Želiezovce Dr. Jozef Mišík (3. 4. 1904); 77. Žilina Dr. Tibor Jesenský (4. 10. 1894). Vzhľadom na osobitné postavenie miest Bratislavy a Košíc bol v rámci štátnej politickej správy prednostom mestského notárskeho úradu v Bratislave Dr. Eugen Bálent (11. 3. 1882) a v Košiciach Dr. Emil Bada (23. 10. 1883). Správcom politickej expozitúry v Šahách bol Dr. Ivan Švehla (21. 12. 1905) a vo Vyšnom Svidníku Viktor Onderko (10. 11. 1887).

[58] Päť rokov slovenskej školstva 1939 - 1943. Bratislava 1944, s. 13-15.

Referát Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave bol len detašovanou súčasťou pražského ministerstva, ktorý spravoval na Slovensku národné (základné a z časti stredné) školstvo, časť kultúrnoosvetovej agendy a záležitostí kultové (náboženské veci). Podľa obsiahnutých údajov v " roku 1938 bolo na Referáte zo 162 zamestnancov 94 Čechov, teda takmer 60 percent" (s. 15).

[59] Pozri napríklad ČULEN, K.: Slováci a Česi v štátnych službách ČSR. Trenčín : Vydavateľstvo I. Štelcer, 1994, s. 120-121. Na Slovensku bolo v štátnej správe k 1. 10. 1938 zamestnaných 20 541 Čechov, z nich do 31. 10. 1943 odišlo zo Slovenska na základe dohody 19 367 osôb.

[60] ČARNOGURSKÝ, Pavol: 6. október 1938. Bratislava : Veda, 1993, s. 231.

[61] ŠPIESZ, Anton: Dejiny Slovenska na ceste k sebauvedomeniu. Bratislava : Perfekt 1992, s.147.

[62] Ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny zo dňa 22. novembra 1938.Od 6. 10.1938 do 7.10.1938 bol J. Tiso ministrom pre správu Slovenska. J. Tiso sa stal predsedom prvej Slovenskej autonómnej vlády (od 7.10.1938 do 1.12.1938), predsedom druhej Slovenskej autonómnej vlády (od 1.12.1938 do 20.1.1939) a predsedom tretej Slovenskej autonómnej vlády (od 20.1.1939 do 9.3.1939). Predsedom štvrtej Slovenskej autonómnej vlády (od 9.3.1939 do 11.3.1939) bol J. Sivák a predsedom piatej Slovenskej autonómnej vlády (od 11.3.1939 do 14.3.1939) bol K. Sidor

[63] Dobový svedok a aktér udalostí Pavol Čarnogurský uvádza: "Treba vedieť, že na Slovensku, i keď odíde 9 000 Čechov podľa dohody ostane ešte najmenej 30 000 Čechov v štátnej službe a popri nich asi toľko, ak nie aj viac, českých ľudí v neštátnych službách" (ČARNOGURSKÝ, Pavol: 14.marec 1939. Bratislava : Veda 1992, s. 82).

[64]

Na konci roka 1938 krajinský prezident cez výnos slovenského ministra vnútra od 2. decembra 1938 prevzal právomoci rozpustených krajinských samosprávnych orgánov. Dňa 29. januára 1939 krajinský prezident si vytvoril svoj poradný zbor. Julián Šimko (1938 - 1939) ako posledný krajinský prezident Slovenskej krajiny bol v duálnej funkcii, nakoľko bol i zástupcom ministra vnútra Slovenskej krajiny (pozn. B.Č.).

[65] ĎURICA, S. Milan: DEJINY SLOVENSKA a SLOVÁKOV v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí. Bratislava : LÚČ, 2003, s 414.