ÚSTAVNÝ ZÁKON O AUTONÓMII SLOVENSKEJ KRAJINY Z ROKU 1938 A JEHO PRÁVNO-HISTORICKÉ SÚVISLOSTI
Bruno Čanády
Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny z roku 1938 a jeho právno-historické súvislosti.
Predstavy o slovenskej svojbytnosti počas existencie Česko-Slovenska mali rôzne autonómne podoby od návrhov na administratívnu autonómiu až po plnú politickú a štátoprávnu autonómiu, ktorá fakticky mala federalizovať štát. Dokonca tu boli návrhy autonómie s konfederačnými prvkami.
Ferdiš Juriga ako prvý prezentoval v rámci novovzniknutého Česko-Slovenska návrh autonómie Slovenska a to na federatívnom základe. Ešte v novembri 1918 Juriga žiadal pre Slovensko samosprávnu autonómiu Slovenska, so snemom, slovenským úradným jazykom a s ponechaním žúp v rámci Slovenska. Zároveň sa malo podľa Jurigu v autonómnom štatúte zaviesť federatívne usporiadanie v rámci Česko-Slovenska. A to s možnosťou zachovania aj Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Juriga sa takto v roku 1918 neúspešne pokúšal o presadenie návrhu slovenskej autonómie v Klube slovenských poslancov v Prahe (Slovenský klub). Naopak Juriga úspešne s prispením premiéra Karla Kramářa pomohol presadiť legislatívne zakotvenie slovenčiny ako úradného jazyka na Slovensku a to do § 3 zákona o mimoriadnych prechodných ustanoveniach na Slovensku č. 64/1918 Zb. z. a n. Podľa pôvodnej zápisnice Klubu slovenských poslancov v česko-slovenskom parlamente zo dňa 4.decembra 1918 citujeme: "Juriga predkladá svoj návrh ohľadom autonómie. Žiada v ňom, aby sa také zákony na Slovensko nevzťahovali, ktoré zástupcovia Slovenska nepríjmu dvojtretinovou väčšinou." "Jednotná idea Československej republiky nesmie prísť do konfliktu s ideou samosprávnou." Jurigov návrh z roku 1918 historicky po prvý krát v rámci Česko-Slovenska požadoval rovnoprávnosť pre Slovensko a Slovákov a zákaz ich majorizácie. Ojedinelý pokus Andreja Hlinku o ovplyvnenie parížskej mierovej konferencii v septembri 1919 mal za cieľ predloženie požiadavky na autonómiu Slovenska na uvedenom medzinárodnom fóre a to prostredníctvom Memoranda. Oveľa úspešnejší boli zástupcovia amerických Rusínov, ktorí dokázali ovplyvniť mierovú konferenciu v Paríži, ktorá medzinárodnoprávne zaviazala Česko-Slovensko v Saintgermainskej mierovej zmluve z roku 1919 zakotviť autonómiu Podkarpatskej Rusi. Tiež predseda Slovenskej ligy - Andrej Mamatej na zasadaní Klubu slovenských poslancov dňa 6. 2. 1920 predložil požiadavku Slovenskej ligy, aby sa obsah Pittsburskej dohody včlenil do pripravovanej ústavnej listiny.
Treba uviesť skutočnosť, že 19. februára 1920 šiesti poslanci Slovenskej ľudovej strany v súvislosti so schvaľovaním česko-slovenskej ústavy vydali osvedčenie resp. štátoprávne ohradenie v prospech budúcej slovenskej autonómie so snemom s legislatívnou právomocou. Samotný Ferdiš Juriga dňa 10. júna 1920 v česko-slovenskom parlamente uviedol prehlásenie poslancov Slovenskej ľudovej strany citujeme: "Žiadame, aby postupnou zmenou zákonodarstva dostalo sa plného uznania všetkým národným, kultúrnym a hospodárskym zvláštnostiam slovenského ľudu, ako je to vyjadrené v Pittsburskej dohode medzi Čechmi a Slovákmi zo dňa 30. mája 1918...Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj vlastný snem a svoje súdy...Slovenčina bude úradným jazykom v škole, úrade a verejnom živote vôbec. Československý štát bude republikou, jeho konštitúcia bude demokratická organizácia spolupráce Čechov a Slovákov." Pittsburská dohoda je podľa Jurigovho autentického parlamentného prehlásenia charakterizovaná citujeme: "To je ta základná listina Československej republiky a pokiaľ táto základná listina v tomto základnom kameni nebude, nebude medzi nami pravej lásky a pravej dohody". Bolo to po prvý krát, keď v česko-slovenskom parlamente (priamo v parlamentnej rozprave) odznela oficiálna požiadavka slovenskej štátoprávnej autonómie (spolu s požiadavkou slovenskej cirkevnej samosprávy) zo strany skupiny slovenských poslancov (Slovenskej ľudovej strany) oficiálne adresovanej predstaviteľom česko-slovenského štátu a českých politických strán. Dodajme, že ešte v máji 1921 uverejnil F. Juriga v Slovenských ľudových novinách náčrt na uzákonenie autonómie Slovenska. Bol to v podstate prvý pre verejnosť (a tlačou) publikovaný návrh slovenskej autonómie.
Je nutné uviesť, že výkonný výbor Slovenskej ľudovej strany (SĽS) na svojom zasadnutí v Žiline dňa 19. októbra 1920 žiadal vtedajšieho ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Martina Mičuru, aby podal oficiálny návrh na autonómiu Slovenska. Samotná SĽS vtedy požadovala ponechanie funkcie ministra s plnou mocou pre správu Slovenska spolu s vytvorením celoslovenského krajinského správneho výboru.
Legislatívny návrh autonómie Slovenska vypracoval tiež Vojtech Tuka a to v marci 1921, ktorý obsahoval štátoprávne ustanovenia slovenskej autonómie dokonca s konfederačnými prvkami. Podľa Tukovho návrhu, ktorý vypracoval na Hlinkov podnet, mala vzniknúť Česko-Slovenská zväzová republika, ktorej súčasťou bol osobitne český a osobitne slovenský suverénny národný štát s plnou medzinárodnoprávnou subjektivitou. Stelesnením štátnej jednoty bol podľa Tuku česko-slovenský prezident a spoločná obrana štátneho územia. Oba národné štáty by podľa návrhu uzatvorili časovo obmedzenú medzinárodnoprávnu dohodu, kde by taxatívne určili ďalšie spoločné vecné záležitosti. Jednalo by sa o dualistické česko-slovenské štátoprávne usporiadanie s prezidentom ako personálnym predstaviteľom jednoty. V podstate išlo o personálnu a reálnu úniu blízku dualistickému usporiadaniu Rakúsko - Uhorska do roku 1918 a nadväzovala na Clevelandskú dohodu. Návrh sa pokladal na bratislavskom rokovaní poslancov a senátorov Slovenskej ľudovej strany z 20. apríla 1921 svojou radikálnosťou za nereálny a nepriechodný.
Ľudovít Labaj, inak poslanec slovenských ľudovcov a právnik, vypracoval v júni 1921 umiernenejší legislatívny návrh slovenskej autonómie. Navrhovaná autonómia mala určité federatívne prvky štátoprávneho usporiadania v určitom asymetrickom modeli. Labajov legislatívny návrh autonómie sa stal základom pre prvý oficiálny návrh autonómie Slovenska, ktorý 25. 1. 1922 predložili poslanci Slovenskej ľudovej strany a to s podporou ďalších poslancov v česko-slovenskom parlamente. Jednalo sa o návrh skupiny poslancov Slovenskej ľudovej strany (ako tlač č. 3403) s oficiálnym označením: "na zmenu ústavnej listiny Československej republiky zo dňa 29. februára 1920, ktorým sa samospráva Slovenska uzákoňuje". Legislatívny návrh bol oficiálne datovaný v Prahe 25. januára 1922 a predložený do Poslaneckej snemovne skupinou poslancov. Podľa historickej literatúry možno ho nazvať ako návrh poslanca Ľ. Labaja a to s podporou nielen slovenských ľudovcov, ale i niektorých nemeckých poslancov. Poslanecky legislatívny návrh mal z hľadiska svojej štruktúry 3 hlavy a obsahoval
136 paragrafov. Taktiež sa odvolal v odôvodnení na "sebaurčovacie právo slovenského národa" a na Pittsburskú dohodu. Slovensko bola charakterizovaná ako "verejnoprávna osobnosť", ktoré vo svojich vnútorných záležitostiach má "zvláštnu krajinskú samosprávu, a síce, tak ohľadom zákonodarstva, ako aj výkonnej moci". Za vnútorné záležitosti boli pokladané administrácia, školstvo, kultové veci, obchod, právosudie (spravodlivosť), poľnohospodárstvo, verejné práce, sociálna starostlivosť a primerane k tomu aj financie a zákonodarstvo. Legislatívny návrh z roku 1922 rátal s vytvorením Slovenskej krajinskej vlády na čele s ministerským predsedom (vymenovaným česko-slovenským prezidentom) a ministrami (tiež vymenovanými prezidentom), pričom vláda bola zodpovedná snemu. Slovenský krajinský snem (ako jednokomorový zbor) mal prijímať zákony,
ktoré by kontrasignoval ministerský predseda slovenskej vlády a sankcionoval celoštátny prezident. Volebné obdobie malo byť šesť ročné. Slovenčina bola stanovená za úradnú reč na Slovensku s tým, že na zahraničných úradoch bola úradnou rečou čeština a slovenčina. Na ústredných orgánov v Prahe mali byť príslušníci zo Slovenska zastúpení pomerne a na úradoch spoločných záležitosti bolo stanovené tretinové zastúpenie príslušníkov zo Slovenska. V spoločných záležitostiach Česko-Slovenska mala byť tretina spoločných ministrov zo Slovenska. Za spoločné záležitosti celého štátu bolo pokladané vojsko (obrana) , zahraničie, verejná premávka (doprava), problematika týkajúca sa voľby prezidenta a na to vzťahujúce sa zákonodarstvo a financie. Mali byť vytvorené slovenské pluky s úradnou rečou slovenčinou dislokované v mierových časoch na Slovensku. Inak spoločné záležitosti mal riešiť spoločný snem a senát, pričom spoločné zákony mal sankcionovať prezident. Nemohli však platiť na Slovensku, pokiaľ by vyjadril nesúhlas Slovenský krajinský snem a to dvojtretinovou väčšinou. Ako vidieť legislatívny autonómny návrh z roku 1922 obsahoval nielen prevažujúce federálne prvky, ale dokonca aj náznaky konfederatívnych prvkov.
Emil Stodola ako popredný činiteľ Slovenskej národnej strany ešte v rokoch 1918 - 1922 opakovane presadzoval umiernenú autonómiu (samosprávu) ako racionálnu a hlavne postupnú, ale podstatne výraznejšiu participáciu Slovákov na česko-slovenskej vláde (napr. Memorandum o autonómii Slovenska predložené 11.1.1922). Stodola ešte pred Tukom predkladá verejnosti myšlienku, že realizácia slovenskej autonómie behom desiatich rokov vyplýva zo záverov martinského deklaračného zhromaždenia z roku 1918.
Československá legislatíva do roku 1928 (do vzniku krajinského zriadenia) nevymedzovala Slovensko.
V priebehu mája 1930 predložila HSĽS do česko-slovenského parlamentu relatívne umiernený návrh K. Mederlyho na ústavný zákon o autonómii Slovenska. Bol to tzv. Mederlyho návrh Ústavného zákona o autonómii Slovenska z 8. mája 1930. Jednalo sa oficiálne o návrh "poslanca Andreja Hlinku a druhov" datovaného v Prahe 8. mája 1930 "aby bol vydaný ústavný zákon na zmenu zákona zo dňa 29. februára 1920, č. 121 Zb. z. a n., obsahujúceho ústavnú listinu Československej republiky cieľom decentralizácie štátnej správy, poťažne uvedenie samosprávy Slovenska" (tlač č. 425). Uvedený veľmi umiernený návrh HSĽS (a to s podporou M. Rázusa - SNS a niektorých českých politikov) mal vo svojej podstate len ústavne nadviazať na platné ústavne znenie z roku 1920 a ústavne deklarovať obdobné postavenie Slovenska v Česko-Slovensku, ako mala v predmníchovskej ústave Podkarpatská Rus. Dodajme, že vymedzenie pojmu autonómia sa nachádzal priamo v (praxi nerealizovaných) ustanoveniach Ústavnej listiny z roku 1920 vo vzťahu k Podkarpatskej Rusi.
Historicky základný návrh Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenska bol uverejnený dňa 5. júna 1938 v denníku Slovák a to v čísle 129. Následne v priebehu roka 1938 vypracovala aj Slovenská národná strana návrh autonómnej legislatívy. Až v auguste 1938 pripravila česko-slovenská vrcholová výkonná moc neoficiálny návrh Úpravy vzájomného pomeru medzi Čechmi a Slovákmi. Napriek pripomienkam a upraveným návrhov nedošlo aj vinou medzinárodnej situácie k posunu v rokovaniach, ani k dohode vlády s HSĽS. Návrh Slovenskej národnej strany na autonómiu Slovenska prijal zjazd SNS dňa 14. augusta 1938 v Banskej Bystrici, pričom však schválený návrh nebol ďalej podaný do česko-slovenského parlamentu. Jednalo sa v podstate len o návrh politickej a právnej inovácie vtedajšieho krajinského zriadenia.
Dňa 6. októbra 1938 vznikla Žilinská dohoda ako primárne politický prejav vtedajších reprezentantov slovenského národa z ktorej však bezprostredne vyplývali závažné štátoprávne a ústavnoprávne dôsledky. Štátoprávnu Žilinskú dohodu zo dňa 6. 10. 1938 akceptovala československá – ústredná vláda. Vzniklo historické slovensko-české vyrovnanie. Tiež nasledovalo menovanie päťčlennej slovenskej autonómnej vlády (7.10.1938) v zložení J. Tiso (predseda), M. Černák, F. Ďurčanský, P. Teplanský a J. Lichner so schválením kompetenčnej dohody česko-slovenskej vlády so slovenskými ministrami. (Inak na upresnenie dňa 14.10.1938 do nej vstúpil v pozícii štátneho tajomníka F. Karmasin ako predstaviteľ nemeckej menšiny na Slovensku). Historická Žilinská dohoda podporila návrh ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny predloženého a schválené predsedníctvom HSĽS 5.10.1938, ktorý však bol v podstate totožný s návrhom ústavného zákona ešte z 5. júna 1938. Zástupcovia politických strán na Slovensku a to HSĽS, SNS, Republikánskej strany (agrárnej strany), Čs. strany lidovej, Čs. národnej demokracie, Národného zjednotenia, Národnej obce fašistickej, Čs. živnostensko-obchodníckej strany strednostavovskej, Čs. národnosocialistickej strany - prijali 6. októbra 1939 historický Manifest slovenského národa (Žilinský manifest) a Vyhlásenie (Vyhlásenie o autonómii Slovenska). Dodajme, že medzi autonómnym návrhom HSĽS z 5.6.1938 a ústavným zákonom č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny zo dňa 22.novembra 1938 boli určité, nie však zásadné, rozdiely (napr. Pittsburská dohoda bola v ústavnom zákone doplnená i o Žilinskú dohodu, a i.).
Dňa 6. októbra 1938 česko-slovenská vláda menovala svojim rozhodnutím zo dňa 6. októbra 1938, č. j. 7672 S m. r., a to podľa § 60 ústavnej listiny Jozefa Tisu za ministra pre správu Slovenska. Vláda v tomto období ústavne zastupovala abdikovaného (od 5. 10. 1938) už bývalého prezidenta Beneša. Česko-slovenská vláda aktuálne reagovala na uzatvorenie Žilinskej dohody tiež prípisom zo dňa 7. októbra 1938,
č. j. 7705/909/S-38 m. r. s tým, že ústredná vláda menovala svojím rozhodnutím zo dňa 7. októbra1938 (tiež podľa § 60 ústavnej listiny) Matúša Černáka, Pavla Teplanského, Jána Lichnera a Ferdinanda Ďurčanského za svojich ministrov. Zároveň prípisom predsedníctva ministerskej rady zo dňa 8. októbra 1938, č. j. 24.294/38 m. r. bolo oznámené, že došlo medzi menovanými slovenskými členmi vlády k dohode o rozdelení vládnej agendy: J. Tiso - predsedníctvo a vnútro, M.Černák - školstvo, F. Ďurčanský - spravodlivosť, sociálnu starostlivosť a zdravotnictvo, P. Teplanský - polnohospodárstvo, verejné práce a financie
a J. Lichner - doprava.
Samotná Žilinská dohoda teda nebola len záležitosť HSĽS. Žilinská dohoda bola prijatá okrem iných aj socialistickými stranami, i keď ešte pred žilinskými rokovaniami bol predložený už historicky vývojom prekonaný a nakoniec neakceptovaný "Návrh na vyriešenie slovenského problému v rámci ČSR," Agrárna strana na Slovensku, ktorá odsúhlasila Žilinskú dohodu, mala k návrhu Žilinskej dohody tiež určité pripomienky, vrátane toho, že schválená autonómia Slovenska malo byť "definitívne" riešenie. Dodajme, že 7.10.1938 sa k Žilinskej dohode sa pripojila aj slovenská sociálna demokracia.
Autentický zámer zákonodarcu pri prijímaní návrhu ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny možno s odstupom niekoľkých desaťročí viac pochopiť z pôvodných správ ústavnoprávnych výborov oboch komôr česko-slovenského parlamentu, ktoré boli v novembri 1938 prerokované v Národnom zhromaždení.
Správa ústavno-právneho výboru Poslaneckej snemovne k návrhu ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny (tlač 1432) okrem iného uvádzala:
"Vládna a výkonná moc sa decentralizuje. Mimo veci zahraničné, veci národnej obrany a niektorých vecí finančných a hospodárskych bude vykonávať slovenská vláda a orgány jej podriadené celú vládnu a výkonnú moc, t. j. súdnictvo, správu politickú, školskú, poľnohospodársku, obchodnú, živnostenskú atď. Slováci budú ovšem primerane zastúpení i v ústrednej vláde a vo všetkých ich orgánoch, ako aj v medzinárodných orgánoch, v ktorých má republika zastúpenie...Slovenský živel bude mať na Slovensku rozhodujúci vplyv na osobné otázky slovenských úradov, súdov a orgánov, ale aj zamestnanci ústrednej štátnej správy budú sa prijímať predovšetkým z príslušníkov Slovenskej krajiny...Úradnou a vyučovacou rečou na Slovensku bude výhradne slovenská reč...základné prebudovanie česko-slovenského štátu, v ktorom budú Slováci a Česi postavení na roveň, je zaistené pre všetky budúce časy tak, že bez súhlasu kvalifikovanej väčšiny slovenského národa nebude ho možno zmeniť...Ústavno-právny výbor, uznáva prospešnosť návrhu poslanca Andreja Hlinku a je si vedomý aj jeho veľkého dosahu ústavno-právneho".
Podľa vyjadrenia spravodajcu ústavno-právneho výboru senátu počas senátneho prerokovania návrhu ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny:
"Návrh na vydanie ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny, ktorý ma uzákoniť samobytnosť slovenského národa a ústavno-právne postavenie Slovenska, je založený
na zásade rovnoprávnosti Slovákov a Čechov pre všetky budúce časy...Slovenský snem vydá tiež aj novú ústavu Slovenskej krajiny, ktorá upraví organizáciu všetkých jej úradov, súdov, a orgánov. Pre slovenský snem platí tiež § 48 ústavnej listiny, podľa ktorého môže snemovňa zotrvať na zákone, ktorý jej prezident republiky vráti...Poslanci slovenského snemu budú mať rovnakú imunitu ako poslanci Národného zhromaždenia patričný vplyv slovenských poslancov je zaručený i na voľbu prezidenta republiky, keďže väčšina, ktorá je potrebná
pre voľbu prezidenta, bude musieť zahrnovať aj primeranú väčšinu poslancov slovenských...Súdnictvo na území Slovenskej krajiny vykonávajú súdy s Najvyšším súdom slovenským a súdnu ochranu proti správnym úradom Slovenskej krajiny bude Najvyšší správny súd slovenský. Ústavný súd je spoločný, v ňom však zasadajú aj dvaja slovenskou vládou delegovaní členovia...Územie Slovenskej krajiny zhoduje sa so správnym obvodom Slovenskej krajiny podľa zákona o organizácii politickej správy z roku 1927...Zmena územia Slovenskej krajiny môže sa uskutočniť iba za súhlasu 2/3 väčšiny slovenského snemu...Na území Slovenskej krajiny uzákoňuje sa krajinská príslušnosť. Podmienkou tejto je domovské právo v niektorej obci Slovenskej krajiny a krajinskou príslušnosťou nadobúda sa automaticky štátne občianstvo...Spoločné výdavky budú sa hradiť z výnosu ciel, monopolov, spoločných štátnych podnikov a tých nepriamych daní, ktoré určí Národné zhromaždenie".
"Zprávu výboru ústavno-právneho o návrhu posl. Hlinku, Sidora, dr Sokola a dr Tisu" (tlač 1432) na vydanie ústavného zákona o autonomii Slovenska bola prednesená poslancom HSĽS Martinom Sokolom, ktorý bol parlamentným (poslaneckým) spravodajcom a reprezentoval gesčný - ústavnoprávny výbor česko-slovenského parlamentu (poslaneckej snemovne). Podľa Martina Sokola a autentických parlamentných stenografických zápisov citujeme: "Táto osnova na jednej strane legalizuje terajší faktický stav na Slovensku so spiatočnou platnosťou od 7. októbra 1938". Slovensko podľa navrhovanej osnovy bude "autonomnou čiastkou československého štátu". Návrh mal byť mimoriadne dôležitý, nielen pre Slovensko a to "na základe úplnej rovnoprávnosti českého a slovenského národa a to v duchu Pittsburgskej dohody a podľa iných predprevratových dohôd a prejavov." Spravodajca M. Sokol v parlamente k novej organizácii štátnej moci a správy autenticky uviedol: "Vládna a výkonná moc sa decentralizuje." Mimo v zahraničných vecí, národnej obrany a niektorých vecí finančných a hospodárskych slovenská vláda a jej podriadené orgány "mali vykonávať na území Slovenskej krajiny celu vládnu a výkonnú moc". Slovenské autonómne kompetencie boli takto negatívne, ale veľmi široko vymedzené. Podľa legislativy malo byť pre Slovákov primerané zastúpenie v ústrednej vláde, kde slovenskí zástupcovia spolu podpisovali akty ústrednej vlády. Slovenskí zástupcovia participovali podľa novej legislatívy vo všetkých vládnych orgánoch, vrátane spoločných orgánoch s medzinárodnou pôsobnosťou. Popri autonomnej vláde existoval slovenský zákonodarný snem so širokou pravomocou, pričom bola táto pravomoc obmedzená len v takej miere, ako nevyhnutne vyžadoval spoločný záujem slovenského a českého národa. Národnému zhromaždeniu boli vyhradené taxativné veci napríklad národná obrana atď. Bol to ústavnoprávny návrat k štátoprávnym základom Pittsburskej dohody s faktickým asymetrickým federálnym modelom, v rámci celkovej decentralizácie moci v česko-slovenskom štáte. Podľa pôvodného – historického vyjadrenia parlamentného spravodajcu Sokola: "Slovenský snem podľa navrhovanej osnovy vydá ústavu Slovenskej krajiny, t. j. upraví organizáciu všetkých jej úradov, súdov a orgánov." Slovenský snem mal široké právomoci voči prezidentovi republiky. Slovenský snem sa takto mal stať nielen zákonodárnym, ale aj ústavnoprávny orgánom na území Slovenska. Autonómna legislativa predpokládala následný vznik osobitnej slovenskej ústavy. K jazykovej problematike M. Sokol dobovo uviedol: "Úradnou a vyučovacou rečou na Slovensku bude výhradne reč slovenská." Podľa pôvodného vyjadrenia spravodajcu Sokola: "Toto základné prebudovanie československého štátu, v ktorom budú Slováci a Česi postavení na roveň, je zaistené pre všetky budúce časy, tak že bez súhlasu kvalifikovanej väčšiny slovenského národa nebude ho možné zmeniť." Jednalo sa o historicky prvý ústavný zákaz majorizácie slovenského národa a ústavné zakotvenie rovnosti a rovnoprávnosti českého a slovenského národa. Poslanec Sokol k navrhovaným zmenám v pôvodnom návrhu tiež autenticky dodáva: "Tým sa dostáva českému národu vo slovenskej krajine tých istých práv, akých používa a bude používať slovenský národ v zemiach českých." Národnostným menšinám boli zaručené jazykové práva "v rozsahu zabezpečenom zmluvou saint-germainskou." Bolo tu právo podať návrh na vyslovenie nedôvery ústrednej vláde a to tretinou poslancov zo Slovenska. Bola tiež riešená otázka účasti slovenskej krajinskej vlády na rozhodovaní ústrednej vlády, pokiaľ išlo o záležitosti týkajúce sa Slovenskej krajiny. Legislatívny návrh riešil tiež otázky zaistenia právnej kontinuity, pokiaľ išlo o vtedajší najvyšší súd a najvyšší správny súd a to v prechodnom čase kým malo dôjsť k zriadeniu samostatných najvyšších súdnych orgánov Slovenskej krajiny. Poslanecká snemovňa schválila návrh ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny dňa 19.11.1938 so zmenami uvádzanými poslancom – parlamentným spravodajcom - M. Sokolom. Nasledovalo prerokovanie a schvalenie v Senáte dňa 22.11.1938. Uvedený ústavný zákon nebol protiústavný, ani nebol protiústavne schválený. Novelizoval Ústavnu listinu z roku 1920 a stal sa jej neoddelitelnou súčasťou.
Na základe ústavného zákona č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny zo dňa 22.novembra 1938 a publikovaného 23. novembra 1938 vykonávala vládnu a výkonnú moc na území Slovenskej krajiny podľa vymedzených právomoci Slovenská krajinská vláda, ktorá mala priamu zodpovednosť jedine voči Snemu Slovenskej krajiny. A to v podstate od svojho reálneho vzniku teda od 7. októbra 1938. Predmetný ústavný zákon sa stal súčasťou Ústavnej listiny z roku 1920, ktorú však čiastočne menil a dopĺňal.
Historický a štátoprávny význam
6. októbra 1938 (a Žilinskej dohody) vyplýval i z toho, že fakticky okamžite bol vytvorený nový právny (štátoprávny) stav spôsobený novou politickou a štátoprávnou situáciou. Jednalo sa o to, že po predchádzajúcom uplatnení prirodzených a suverénnych práv slovenského národa prostredníctvom požiadaviek účastníkov a samotnej Žilinskej dohody a pri súbežnom akceptovaní československou vládou a tak vznikla nová štátoprávna situácia. Žilinskú dohodu zo dňa 6. 10. 1938 schválila (Syrového) československá vláda s menovaním dňa 7.10.1938 päťčlennej slovenskej autonómnej vlády v zložení J. Tiso, M. Černák, F. Ďurčanský, P. Teplanský a J. Lichner pod vedením J. Tisu ako jej predsedu. Vôľu slovenského národa vyjadrenú vo Vyhlásení zo 6.10.1938 ako súčasti Žilinskej dohody bola štátoprávnym prejavom vôle zástupcov slovenského národa a jeho suverenity, ktorú ešte 6.10.1938 akceptovala československá vláda, vtedy ako predstaviteľka českého národa a jeho suverenity. Následne na štátoprávnu dohodu slovenského a českého národa zo 6.10.1938 nadväzovala kompetenčná dohoda československej vlády so slovenskými (autonómnymi) ministrami ku ktorej došlo 7.10.1938. Ta vychádzala z návrhu zákona o decentralizácii vládnej moci, ktorá bola súčasťou Žilinskej dohody.
Inak na upresnenie Jozef Tiso ako minister pre správu Slovenska, ktorým bol od 6.10.1938, predložil ústrednej č-s vláde návrhy uvedených slovenských ministrov, ktoré ústredná č-s vláda dňa 7.10.1938 schválila. Takéto štátoprávne provizórium malo platiť do definitívneho štátoprávneho (ústavnoprávneho) usporiadania. Od 1.12. 1938 vznikla nová ústredná (Beranova) č-s vláda, kde K. Sidor bol ako štátny tajomník - námestníkom predsedu ústrednej vlády (oficiálne: minister bez portefeuille) ako fakticky "slovenský pozorovateľ" v Prahe, nakoľko slovenskí členovia autonómnej vlády do Prahy fakticky nechodili.
Ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z. a n. teda určitým spôsobom dodatočne (a spätne) ústavno-právne potvrdil a formalizoval nastolený nový právny stav, ktorý sa vytvoril na základe štátoprávnych (a ústavnoprávnych) dôsledkov Žilinskej dohody. Takto z pôvodne politickej Žilinskej dohody uzatvorenej vtedajšími zástupcami (reprezentantmi) slovenského národa táto vytvorila novú kvalitu česko-slovenských vzťahoch a nové ústavné pomery. Taktiež podľa českej právnej historiografie nová legislatívna situácia v súvislosti s ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny znamenala, že "tento zákon po plných siedmich týždňov dodatočne akosi legalizoval fakticky stav."
Pittsburská dohoda z 30. mája 1918 bola Magnou chartou slovenských štátoprávnych požiadaviek 20. storočia v rámci existencie Česko-Slovenska na ktorú bezprostredne nadväzovala a v ktorých kontinuálne pokračovala Žilinská dohoda zo 6. októbra 1918. Autonómne zákonodarstvo v roku 1938 predstavoval akýsi návrat k historickým koreňom česko-slovenskej štátnosti, ktoré predurčili samotný vznik Česko-Slovenska v roku 1918 a boli v rokoch 1918-1938 českou politickou elitou opustené. Dňa 6.10. 1938 definitívne zanikol štátoprávny čechoslovakizmus. Dodajme však, že oproti Žilinskej dohode, ktorá do spoločných vecí zahrňovala len zahraničné veci, obranu a menové veci, tak boli kompetencie celoštátneho Národného zhromaždenia legislatívne o niečo širšie.
V česko-slovenských podmienkach Žilinská dohoda sa na základe ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny pretransformovala z pôvodne len politickej dohody
na štátoprávnu dohodu, nakoniec zahrnutou priamo do samotného ústavného zákona. Žilinskú dohodu ex lege a s právnymi účinkami ex tunc akceptovala vtedajšia česko-slovenská ústavná legislatíva. Stala sa dokonca súčasťou novelizovanej Ústavnej listiny z roku 1920 a to cez znenie ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny, ktoré obsahovalo priamu a výslovnú zmienku o Žilinskej dohode. Napriek určitým retroaktívnym účinkom zároveň ústavný zákon o autonómii ústavnoprávne uznal štátoprávnosť, štátotvornosť a ústavnosť Žilinskej dohody ako súčasť česko-slovenského právneho poriadku od jej samotného vzniku a stal sa prameňom práva. Ústavný odkaz na Žilinskú dohodu a hlavne na Pittsburskú dohodu v predmetnom ústavnom zákone znamenal, že sa nejedná len o historicko-politické, ale zároveň o reálne štátoprávne (ústavnoprávne) dohody s pramenným právnym významom ako vyjadrenia realizovanej legitímnej a plne legálnej suverenity slovenského národa. Všeobecná prirodzeno-právna suverenita slovenská národa bola doplnená (a rozšírená) o ústavnoprávnu suverenitu slovenského národa vyjadrenú priamo v dikcii ústavného zákona, čo podporila o pol roka neskôr následný vznik Slovenského štátu. Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny nebol dodnes formálne zrušený a stal sa "vyhasnutou" právnou normou a medzníkom v slovenskej histórii (obdobne ako sa stali platné – stále nezrušené Benešové dekréty dnes len vyhasnutými právnymi normami). Inak ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny mal dobové nasledovne charakteristiky.
Slovenská krajina sa stala nielen štátoprávnou jednotkou v rámci federalizovaného Česko-Slovenska. Ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny charakterizoval Slovenskú krajinu ako autonómnu čiastku Česko-Slovenskej republiky so slovenčinou ako úradným a vyučovacím jazykom. Na území Slovenskej krajiny bola zavedená krajinská príslušnosť podľa domovského práva k obci nachádzajúcej sa na území Slovenskej krajiny. Podľa novej legislatívy k platnosti uznesení celoštátneho Národného zhromaždenia vo veci zmeny ústavy a ústavných zákonov bol nutný súhlas väčšiny členov snemovne zvolených na území Slovenskej krajiny. Obdobný zákaz majorizácie sa týkal voľby celoštátneho prezidenta.
Snem Slovenskej krajiny mal zákonodarnú moc pre celé územie Slovenskej krajiny a to generálne vo všetkých veciach s výnimkou taxatívne stanovených vecí, ktoré boli ústavným zákonom výslovne zverené celoštátnemu Národnému zhromaždeniu. Zároveň súhlas Snemu Slovenskej krajiny sa vyžadoval ako podmienku platnosti medzinárodných zmlúv, pokiaľ sa týkali výlučne slovenských otázok kultúrnych, kultových a hospodárskych.
Slovenská krajinská vláda mala výkonné a rozhodovacie právomoci v rámci slovenskej autonómnej exekutívy a mala priamo zodpovedať len Snemu Slovenskej krajiny. Pri rozhodovaní a podpisovaní aktov celoštátnej ústrednej vlády v záležitostiach týkajúcich sa Slovenskej krajiny museli sa zúčastňovať členovia Slovenskej krajinskej vlády. Ak sa vládne nariadenie česko-slovenskej vlády týkalo tiež Slovenskej krajiny, tak to spolupodpisoval jeden člen vlády zastupujúci Slovenskú krajinu. Ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z. a n. z hľadiska organizácie brannej moci vytvoril Slovenské krajinské veliteľstvo, pričom príslušníci Slovenskej krajiny sa mali zadeliť do útvarov na Slovensku s podriadenosťou tomuto veliteľstvu.
Najvyšší súd Slovenskej krajiny, spolu so slovenským Najvyšším správnym súdom dopĺňal systém dovtedajších vrcholových česko-slovenských súdov a bol priamo zriadený ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny. Dohľad nad zákonodarnou ústavnosťou Snemu Slovenskej krajiny zabezpečoval dovtedajší Ústavný súd, ktorý bol doplnený o dvoch ďalších členov (náhradníkov) menovaných vládou Slovenskej krajiny. Súdnu ochranu voči správnym úradom Slovenskej krajiny mal poskytovať súd zriadený na Slovensku a zložený z nezávislých sudcov podľa legislatívnej úpravy schválenej Snemom Slovenskej krajiny. Takto ústavná legislatíva počítala s tým, že slovenské autonómne zákonodarstvo vytvorí na Slovensku Najvyšší súd a Najvyšší správny súd.
Zo samotného právno-historického zhodnotenia ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny z roku 1938 musíme vychádzať z analýzy obsahu preambuly ústavného zákona a samotných ústavno-právnych ustanovení. Musíme tieto právne aspekty chápať v celkovom štátoprávnom kontexte, najmä z hľadiska aktuálnej česko-slovenskej štátoprávnej a geopolitickej situácia. Osobitne je potrebné vyzdvihnúť nové štátoprávno-suverénne postavenie slovenského národa a Slovenskej krajiny v ústavnom zákone.
V súhrne ústavné základy vtedajšieho česko-slovenského štátu vyjadrené predovšetkým v ústavnom zákone o autonómii Slovenskej krajiny vychádzali na jeseň 1938 z nasledovných – základných princípov:
Rovnoprávnosť slovenského a českého národa národa bola garantovaná priamo ústavným zákonom so zákazom majorizácie. Česko-Slovensko v rokoch 1938-1939 sa stalo zloženým štátom dvoch rovnoprávnych národov. V záujme korektnosti treba uviesť, že tu vzniklo v podstate trialistické usporiadanie so zapojením aj Podkarpatskej Rusi a tam žijúcich obyvateľov, pričom jej základ autonómie bola síce legislatívne odvodený od slovenského modelu autonómie, avšak s určitými legislatívnymi odchýlkami v prospech právomoci pražského centra moci. To možno vyplývalo z vtedajšej (slabšej) úrovne identity jej obyvateľov a celkovým (historicko-národno-geopoliticko) slabším štátoprávnym postavením Podkarpatskej Rusi v novo tvoriacom zloženom štáte.
Štátoprávna autonómia, ktorá bola plnoprávnou autonómiou, ktorá nebola administratívnou autonómiou alebo inak oklieštenou autonómiou, ale "suverénnou autonómiou" suverénneho slovenského národa. Takto vznikla v rokoch 1938-1939 reálna federácia pri asymetrickej federalizácii česko-slovenského štátu. Ústavne zakotvovala suverenitu slovenského národa a suverenitu českého národa.
Právno-historicky vychádzala slovenská autonómia v roku 1938 tiež z predchádzajúcich politických a historických dohôd (Pittsburská dohoda, Žilinská dohoda), ktoré sa spätne stali faktickými ústavnoprávnymi a plne štátoprávnymi dohodami suverénneho slovenského a českého národa a jej vtedajších štátoprávnych predstaviteľov. Došlo k ústavnej premene Slovenskej krajiny, ktorá dovtedy (v rokoch 1928-1938), mala podobu len administratívnej autonómie v rámci unitárneho štátu a krajinského zriadenia na od jesene 1938 na slovenskú autonómiu federatívnej povahy v rámci už zloženého česko-slovenského štátu. Obsahovo boli vo vtedajšej legislatíve na jeseň 1938 prekročené formálne znaky autonómie a naopak svojím obsahom boli prebraté prvky federácie pri určitom asymetrickom a špecifickom historickom modeli. Nastala ústavnoprávna premena unitárneho česko-slovenského štátu na zložený štát federatívnej povahy.
Nesporný štátoprávny a ústavnoprávny význam Pittsburskej dohody a Žilinskej dohody, nakoľko došlo formou ústavného zákona k ústavnoprávnemu (a teda už nielen politickému), ale výslovnému odkazu osobitne na Pittsburskú dohodu a osobitne na Žilinskú dohodu. Tieto štátoprávne dohody s pôvodne len s politickým rámcom dostali z hľadiska ich formy, obsahu a dosahu takto ústavnoprávnu ochranu a stali sa súčasťou právneho systému, dokonca chránené najvyššou ústavnou právnou silou. Pôvodne politické dohody sa spätne stali faktickými ústavnoprávnymi dohodami. Autonómna – ústavná legislatíva z roku 1938 mala v nasledovnom čase (o niekoľko mesiacov) prevratné štátoprávne dôsledky.
Autonómna legislatíva pôsobila na Slovensku ex tunc teda od momentu vzniku a publikácie Žilinskej dohody, pričom ústavný zákon uvádzal vo svojom texte dátum 7.októbra 1938, kedy bola tiež oficiálne menovaná prvá slovenská autonómna vláda, vtedy (provizórne) ako súčasť ústrednej česko-slovenskej vlády.
Legislatívne prijatie autonómie Slovenska (a tiež Podkarpatskej Rusi) v roku 1938 malo ďalekosiahle a prevratné štátoprávne dôsledky, i keď len s historickým krátkodobým trvaním. Následne poznačili a uľahčili vývoj vedúci v roku 1939 k vyhláseniu samostatného štátu.
V roku 1938 došlo k ústavnoprávnej premene dovtedy unitárneho Česko-Slovenska
(už s oficiálnym legislatívnym spojovníkom) na federatívny štát de facto, kde Slovensko bolo autonómnym územím suverénneho slovenského národa. Ústavnoprávne zmeny znamenali, že novokonštituovaný krajinský snem na Slovensku mal krajinskú ústavodarnú pôsobnosť v záležitostiach Slovenska s možnosťou prijatia zákonov, vrátane ústavných zákonov, nezávisle od celoštátnej legislatívy z Prahy. Popri Sneme Slovenskej krajiny s originálnymi právomocami tu bola krajinská vládna moc predstavovaná Slovenskou krajinskou vládou.
Špecifikum slovenskej autonómie dokumentuje skutočnosť, že členovia autonómnej slovenskej vlády boli súčasťou aj ústrednej vlády, ale zároveň bola autonómna vláda ako nositeľka vládnej a výkonnej moci na Slovensku plne zodpovedná Snemu Slovenskej krajiny.V období druhej Česko-Slovenskej republiky v rokoch 1938 – 1939 mal česko-slovenský štát základné znaky federácie. Napríklad v česko-slovenskom parlamente vznikli kúrie a boli tu ďalšie charakteristické znaky federácie. Okrem toho malo Česko-Slovensko aj ostatné charakteristické črty zväzového (federatívneho štátu). Platila formálna rovnoprávnosť členov ako najzákladnejší znak buržoázneho zväzového štátu. Stalo sa tak pomocou kúrii. Zástupcovia Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny (presnejšie Podkarpatskej Rusi, poznámka B. Č.) tvorili v Národnom zhromaždení kurie, ktoré v otázkach týchto časti republiky a ich ústavného postavenia nebolo možné prehlasovať."
Prvotné slovenské federalizačné požiadavky sa oficiálne prezentovali počas existencie Česko-Slovenska už F. Jurigom v roku 1918, neskôr v parlamentnom návrhu autonómie z roku 1922 a v 30 rokoch to bol politický Piešťanský manifest HSĽS z 19. septembra 1936. Piešťanský manifest doslova uvádzal "právo na autonómiu Slovenskej krajiny v Česko-Slovenskej republike na podklade federatívnom". Historicky však federálne štátoprávne predstavy boli obsiahnuté ešte v Clevelandskej dohode a predovšetkým v Pittsburskej dohode. Pittsburská dohoda z 30. mája 1918 sa stala Magnou chartou slovenských štátoprávnych požiadaviek 20. storočia na, ktorú kontinuálne nadväzovala Žilinská dohoda zo 6. októbra 1938. Obe dohody sa stali nielen politickými a historickými dohodami ale predovšetkým štátoprávnymi a ústavnoprávnymi dohodami chránenými v roku 1938 najvyššou právnou (ústavnou) silou. V roku 1938 došlo k ústavnej premene Slovenskej krajiny, ktorá dovtedy (v rokoch 1928-1938), mala podobu len administratívnej autonómie v rámci unitárneho štátu a krajinského zriadenia na od jesene 1938 na slovenskú autonómiu federatívnej povahy v rámci už zloženého česko-slovenského štátu. Vznikol autenticky model federácie na špecifickom asymetrickom základe. Autonómna legislatíva a autonómna exekutíva v roku 1938 na Slovensku vznikla právne ex tunc teda k momentu vzniku a publikácie Žilinskej dohody.
Možno hovoriť v roku 1938-1939 o historicky krátkodobom slovensko-českom vyrovnaní. Slovenská autonómia z roku 1938-1939 bola určitým, historicky dočasným, štátoprávnym hybridom, ale s nesporným inovatívnym štátoprávnym prístupom, ktorý vytvoril krátkodobé česko-slovenské modus vivendi. Druhá Česko-slovenská republika (1938-1939) mala ešte základné znaky parlamentnej demokracie, napriek postupnému obmedzovaniu demokracie hlavne vonkajším vplyvom hegemónie Nemecka a absencii (v podstate akýchkoľvek) zahraničných spojencov. Mníchovská zrada (Mníchovská dohoda z roka 1938) zo strany dlhoročných spojencov (Francúzska, V. Británie) zasadila zásadnú ranu nielen teritoriálnej integrite Česko-Slovenska, ale fakticky odovzdala stredoeurópsky geopolitický priestor Nemecku a nepriamo uvoľnila postupujúce autoritatívne vplyvy v celej česko-slovenskej spoločnosti.
Suverenita vo vzťahu k Slovensku pôsobila zdola nahor. Samotná suverenita Slovenska, ktorá bola potvrdená v ústavnom autonómnom zákonodarstve v roku 1938, mala svoj obsahový pôvod v suverenite slovenského národa, ktorá vyplývala z jeho prirodzených práv, ale tiež priamo vyplývala z práv daných novelizovanou ústavou. Jednalo sa v roku 1938 o historicky autenticky model federácie na špecifickom asymetrickom základe. Možno hovoriť o návrate ku pôvodným koreňom česko-slovenskej štátnosti, ktoré české politické elity v rokoch 1918-1938 opustili. To znamenalo nielen riešenie slovenskej otázky ústavnoprávnym uznaním slovenského národa v roku 1938, ale hlavne ústavným zrovnoprávnením slovenského a českého národa s primeranými zárukami (napr. zákaz majorizácie a i.).
Česko-slovenský právny dualizmus, ktorý fungoval v Česko-Slovenskom štáte od roku 1918 bol v roku 1938 doplnený o česko-slovenský štátoprávny dualizmus. Takéto krátkodobé obdobie faktického štátoprávneho dualizmu (de jure trializmu pri započítaní Podkarpatskej Rusi) vo fakticky federatívnom štáte v rokoch 1938-1939 určitým spôsobom vzdialene pripomínalo aj niektoré prvky dualistického usporiadania Rakúsko - Uhorska ako reálnej únie do roku 1918. Pre porovnanie štátoprávnych subjektivít a zahraničnopolitických (medzinárodnoprávnych) subjektivít ešte uveďme. Rakúsko - Uhorsko bolo reálnou úniou (tiež personálnou úniou), ale nebolo štátom, i keď malo medzinárodnoprávnu subjektivitu. Štátom (so suverenitou) bolo len Rakúsko a štátom (so suverenitou) bolo len Uhorsko a to bez medzinárodnej subjektivity, ktoré prepožičali Rakúsko - Uhorsku. Oba tieto štáty boli nositeľmi prvotnej – štátnej suverenity. Teda Rakúsko a Uhorsko malo štátnu suverenitu a na základe, ktorej vzájomnou dohodou (Rakúsko - uhorské vyrovnanie) prepožičali medzinárodnoprávnu subjektivitu (a časť právomoci – zahraničné veci, vojsko, financie) Rakúsko - Uhorsku. Podľa autonómneho zákonodarstva (z r. 1938) štátoprávnym subjektom bolo Česko-Slovensko s medzinárodnoprávnou subjektivitou, ktoré bolo zároveň spoločným štátom a zároveň osobitným štátoprávnym subjektom českého národa. Ďalším štátoprávnym subjektom, ale bez medzinárodnoprávnej subjektivity tu bola "suverénna" Slovenská krajina (reprezentujúca suverenitu slovenského národa) a Podkarpatská Rus. Dodajme, že štát ako suverén môže prechodne prepožičať svoju medzinárodnú subjektivitu inej osobe (subjektu). V podmienkach federácie po roku 1968 malo medzinárodnoprávnu subjektivitu len Česko-Slovensko, ktoré bolo spoločným štátom, pričom Česká republika (ČSR) a Slovenská republika (SSR) mala osobitnú (ale prvotnú) štátoprávnu suverenitu a boli národnými štátmi jednak českého národa a jednak slovenského národa, tiež s ústavnou možnosťou vystúpenia zo spoločného štátu. Česko-Slovensko v rokoch 1918-1939 a česko-slovenská federácia po roku 1968 mala spoločnú hlavu štátu – voleného prezidenta (nahradil dedičného panovníka Rakúsko - Uhorska z r. 1867-1918), ale v prípade Rakúsko - Uhorska to bol zložené súštátie, ktoré ale nebolo spoločným štátom (nebolo federáciou), ale reálnou (a personálnou) úniou. Pri vzniku uvedených štátov prevažovala právna kontinuita.
Federálny štátny zväzok spoločného štátu bol de facto
v r. 1938 a de jure po r. 1968. Inak z hľadiska vymedzenia konkrétnych vecných kompetencii v 20. storočí, tak do roku 1918, v r. 1938-1939 a po roku 1968 (do roku 1992) "národné" štátoprávne subjekty mali všetky kompetencie, ktoré neboli zverené "spoločnému" subjektu (tzv. negatívne vymedzenie kompetencii v prospech "národného" subjektu). Autonómia z roku 1938 a federácia z roku 1968 boli návratom ku koreňom česko-slovenského štátu z roku 1918 (a hlavne k dohodám spred a v roku 1918).
A ešte niekoľko poznámok k stručnému porovnaniu slovenskej krajinskej autonómie z roku 1938 s česko-slovenskou federáciou z roku 1968.
Úvodom musíme uviesť, že slovenská krajinská autonómia z roku 1938 a česko-slovenská federácia z roku 1968 vznikla výhradne z iniciatívy slovenského národa a jej vtedajších dobových predstaviteľov. Ďalej však uveďme nasledujúce podrobné charakteristiky.
-V prípade prijatia autonómneho zákonodarstva v roku 1938, ako aj prijatia legislatívy čs. federácie v roku 1968 došlo v oboch prípadoch k predchádzajúcej štátoprávnej dohode (zmluve) suverénneho slovenského národa so suverénnym českým národom a ich štátoprávnymi predstaviteľmi. Nebola to ani v roku 1938, ani v roku 1968 dohoda slovenského národa s česko-slovenským štátom. Až na základe dohody slovenského národa reprezentovaného v roku 1938 na základe Žilinskej dohody slovenskou autonómnou vládou a v roku 1968 Slovenskou národnou radou s českým národom reprezentovaným vtedajšími československými (českými) orgánmi došlo až následne k formálnemu schváleniu novej - dohodnutej ústavnej legislatívy vo vtedajších zákonodarných zboroch.
-Podľa slovenských predstáv mala vzniknúť autentická federácia (autonómia), či už symetrická z roku 1968 alebo asymetrická v roku 1938, pričom mala dôsledne vychádzať z originálnej suverenity národných štátov (v r. 1968) resp. originálnej suverenity slovenského národa a slovenských autonómnych orgánov (v r. 1938) až z ktorej sa následne odvodzovala suverenita spoločného štátu (federácie) a ich spoločných orgánov. Pri vzájomnej koexistencii vznikala takáto odvodená suverenita spoločného (federálneho) štátu pri plnom rešpektovaní originálnej suverenity národného štátu. V rokoch 1938-1939 a v rokoch 1968-1989 sa uvedené štátoprávne postuláty len ťažko realizovali v česko-slovenskej štátoprávnej praxi. Autentická federácia z roku 1968 sa reálne premenila na centralistickú federáciu a autonómia z roku 1938 fungovala len niečo vyše päť mesiacov.
-Federalizácia Česko-Slovenska sa reálne a legislatívne uskutočnila po prvý krát v česko-slovenskej histórii v roku 1938. Tridsať rokov pred prijatím ústavného zákona o československej federácii z roku 1968. V roku 1938 to bol štátoprávne asymetrický model spoločného štátu federatívnej povahy a v roku 1968 symetrický model česko-slovenskej federácie.
- Schválenie autonómneho zákonodarstva z roku 1938 malo právnu povahu ratihabície (spätne od 7.10.1938) oproti ústavnému zákonu o čs. federácie z roku 1968 s následnou právnou účinnosťou od 1.1.1969.
-V roku 1938 a následne o tridsať rokov v roku 1968 v rozdielnych spoločenských, geopolitických podmienkach a s rôznymi historickými protagonistami bola uplatnená suverenita slovenského národa v štátoprávnej oblasti. Uplatnenie národných (slovenských) suverénnych a štátoprávnych práv sa stala spoločným menovateľom prirodzeno-právnych požiadaviek slovenských elít v rokoch 1938 a 1968. Inak roky 1938 a 1968 sú rokmi slovenských veľmi inovatívnych štátoprávnych návrhov vtedajších politických reprezentácii znamenajúcich transformáciu unitárneho česko-slovenského štátu na zložený štát federatívnej povahy. Autonómia z roku 1938 nepriamo inšpirovala slovenských tvorcov federalizácie z roku 1968. Legislatívne úpravy z roka 1938 a 1968 mali svoju nespornú legislatívnu kvalitu a tiež mali celoeurópsky inšpiračný význam (napríklad neskôr pre zahraničných tvorcov riešenia štátoprávnej úpravy vzťahov napr. Flámov a Valónov v Belgicku, a i.).
-Na rozdiel od obdobia po roku 1968, kedy vznikol symetrické usporiadanie federácie, tak v roku 1938 prostredníctvom autonómneho zákonodarstva vznikla reálna federácia na podklade asymetrického štátoprávneho modelu. Ústavné zmeny z roku 1938 a z roku 1968 zásadne zmenili obsah a rozsah vtedajších ústav. Samotné oficiálne používanie pojmov federácia v roku 1968 a autonómia v roku 1938 nie je z právno-historického hľadiska rozhodujúce. Podstatný je obsah, t. j. konkrétne právomoci celoštátnych a národných – slovenských orgánov štátnej moci a správy, vrátane reálnej miery suverenity národných a celoštátnych orgánov. Celoštátne orgány Česko-Slovenskej republiky v roku 1938 (1939) boli v dvojjedinom postavení neboli len celoštátnymi zákonodarnými, výkonnými a súdnymi orgánmi Č-SR, ale zároveň aj národnými českými orgánmi. Naopak v roku 1968 došlo k formálnemu – ústavnému oddeleniu orgánov federácie od českých (a slovenských) národných orgánov, vrátane vzniku národných republík a jej orgánov v Česku a na Slovensku.
Dôležité je porovnanie zákonodarnej a výkonnej moci slovenských národných orgánov po roku 1968 a v roku 1938 a ich reálne štátoprávne právomoci voči pražskému centru celoštátnej moci. Je v tejto súvislosti potrebné posúdiť právnymi predpismi daného a spoločenskými podmienkami umožneného skutočného výkonu verejnej moci.
-Slovenská krajina bola v rokoch 1938-1939 autonómnou čiastkou Česko-Slovenskej republiky. Formálne bola Slovenská (socialistická) republika v rokoch 1969-1992 národnou republikou a národným štátom popri federálnom štáte. V oboch prípadoch (1938, 1968) bola ústavne zakotvená suverenita slovenského národa, ústavne zakotvená rovnoprávnosť slovenského národa a českého národa a s ústavne garantovaným zákazom majorizácie v prospech Slovenska (slovenského národa). Autonómna legislatíva z roku 1938 potvrdila aj z českej strany formálne opustenie dovtedajšieho čechoslovakistického prístupu. Naopak v roku 1968 tu už nebol čechoslovakizmus. S formálnym uznaním slovenského národa, ale v rámci centralistického česko-slovenského socialistického štátu.
-V roku 1938 vznikol Snem Slovenskej krajiny ako národný parlament, ktorý mohol prijímať zákony, ústavné zákony a národnú ústavu. Slovenská krajinská vláda, pozostávala z piatich členov, ktorí tvorili aj súčasť ústrednej vlády. Zároveň spolu podpisovali legislatívne a vládne akty Č-SR, pokiaľ sa týkali záležitosti Slovenskej krajiny. Autonómna legislatíva z roku 1938 počítala s prijatím slovenskej ústavy, čo sa do konca slovenskej autonómie (tiež pre krátkosť času) nenaplnilo. V roku 1968 tu bola Slovenská národná rada ako národný parlament, ktorý mohol od roku 1969 prijímať zákony, ústavné zákony a slovenskú ústavu. V roku 1969 vznikla republiková vláda podriadená SNR, ktorá bola formálne oddelená od federálnej vlády. Do roku 1989 (teda za vyše dvadsať rokov federácie) sa nenaplnili politicky avizované (v roku 1968) a následné právne možnosti vzniku republikového ústavného súdu a republikovej ústavy.
-V roku 1938 bola novelizovaná Ústavná listina z roku 1920 a v roku 1968 bola novelizovaná Ústava z roku 1960.
-V roku 1938 boli ústavným zákonom zakotvené slovenské výlučné právomoci i negatívne, teda ich právomoc tu vznikla, pokiaľ nebola ústavným zákonom priamo zverená orgánom spoločnému štátu – Č-SR. Obdobne bol takýto prístup (negatívne vymedzenie právomoci národných republík) zvolený v roku 1968. Taktiež tu boli ústavne vymedzené spoločné veci. Podstatné je teda pochopenie miery reálnej suverenity Slovenska v konkrétnych historicko-spoločenských podmienkach a to v rámci zloženého česko-slovenského štátu. Neboli tu len rozdielne - teoretické legislatívne kompetencie Slovenska v roku 1938 a 1968, ale hlavne - reálne možnosti slovenskej politickej a vládnej reprezentácie v podmienkach výrazne rozdielnych spoločenských režimov v rokoch 1938 a 1968, vrátane rozdielnych zahraničných mocenských hegemónov (1938-1939 – Nemecka, 1968 – 1989 – Sovietskeho zväzu).
-V roku 1938 dlhoročný právny dualizmus doplnil štátoprávny dualizmus (dokonca až trializmus), ale v roku 1968 vznikol štátoprávny dualizmus, ale s veľmi obmedzeným právnym dualizmom. V národnej - republikovej legislatíve (v textoch obdobných právnych predpisov) po roku 1968 boli v ČSR a SSR obsahové rozdiely len minimálne.
-Medzinárodnoprávnu subjektivitu nemala Slovenská krajina (reprezentujúca suverenitu slovenského národa), ale spoločný česko-slovenský štát. V česko-slovenskej federácii po roku 1968 malo medzinárodnoprávnu subjektivitu len Česko-Slovensko, a nie Slovenská socialistická republika (SSR), ani Česká socialistická republika (ČSR).
-Ústavný zákon č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii (spolu s ústavným zákonom č. 77/1968 Zb. o príprave federatívneho usporiadania ČSSR) ústavnoprávne vyjadroval cez suverenitu slovenského národa - primárnu suverenitu Slovenska (vtedy Slovenskej krajiny resp. Slovenskej socialistickej republiky) voči vtedajšiemu spoločnému česko-slovenskému štátu s implicitnou možnosťou osamostatnenia národného subjektu - štátu po roku 1938 a dokonca s explicitnou takouto (secesionistickou) možnosťou po roku 1968, kde ústavná legislatíva priamo dávala takúto (vtedy skôr teoretickú) možnosť.
- V roku 1938 už na základe Žilinskej dohody zo 6. októbra 1938 a v roku 1968 na základe Vyhlásenie SNR z 15. marca 1968 došlo k jednostrannému vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti (slovenskej suverenity) na základe stále existujúcich prirodzených práv slovenského národa. Vyhlásenie o autonómii Slovenska dňa 6.10.1938 podpísali predstavitelia dôležitých (rozhodujúcich) slovenských politických strán (zástupcovia slovenského národa) a následne prijala československá vláda (zástupca českého národa). Následná legislatíva vznikala len na základe dohody slovenského národa a českého národa (zastupovaného priamo orgánmi československého štátu). Medzi federálnou povahou štátu v roku 1938 a česko-slovenskou federáciou v roku 1968 bolo niekoľko štátoprávno-spoločenských rozdielov. Popri asymetričnosti spoločného štátu v roku 1938 a symetričnosti spoločného štátu v roku 1968 tu boli zásadné spoločenské rozdiely (predvojnová občianska - vtedy kapitalistická spoločnosť) v roku 1938 a socialistická (ľudovodemokratická) spoločnosť v roku 1968 s podstatne inými spoločensko-ekonomickými a demokratickými základmi. Postupne obmedzujúcu, ale existujúcu demokraciu (1938) nahradila o niekoľko desaťročí výrazná komunistická antidemokratická totalita (1968) a to na konci obrodného procesu spôsobenou vstupom vojsk varšavskej zmluvy v roku 1968 a následnou normalizáciou. Vývoj od roku 1938 a po roku 1968 na základe vonkajších geopolitických vplyvov znamenal aj všeobecný a postupný nárast deficitu demokracie a občianskych práv. Po roku 1968 tu bola prehlbujúca vedúca úloha KSČ a málo demokratická situácia v spoločnosti a naopak s veľmi výrazným centralizmom (v politickej a ekonomickej rovine). Inak koncom roka 1938 (a neskôr) tu politicky dominovala HSĽS a to pri zachovaní súkromného vlastníctva, vrátane súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a bankového systému. V rokoch 1948-1989 bolo súkromné vlastníctvo veľmi obmedzené (bolo tu predovšetkým socialistické vlastníctvo – štátne vlastníctvo a čiastočne družstevné vlastníctvo), navyše pri neexistencii súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov.
Inštitucionálne zákaz majorizácie zabezpečovali kúrie v rámci čs. parlamentu v roku 1938 a v roku 1968 to bola novokoncipovaná druhá komora čs. parlamentu - Federálneho zhromaždenia a to v podobe osobitnej Snemovne národov, ktorá bola postavená na rovnoprávnom českom a slovenskom personálnom zložení. Pri vtedajšom uplatňovaní vedúcej úlohy KSČ (dokonca zakotvenej v socialistickej ústave z roku 1960) a pri prehlbujúcej ekonomicko-politickej centralizácii štátu boli do značnej miere sformalizované možnosti reálneho uplatňovania mechanizmov zákazu majorizácie v rokoch 1969-1989.
-V roku 1938 bol stanovený podiel Slovenska na spoločných celoštátnych prostriedkoch vo výške podielu Slovenska na daňovom výnose a to pri jednoznačnej prevahe súkromného vlastníctva v rámci kapitalistickej spoločnosti. V roku 1968 tu bola jednotné socialistické vlastníctvo výrobných prostriedkov s plánovanou a direktívnou ekonomikou (a s direktívnymi rozpočtami) a to všetko v rámci celospoločenskej tzv. normalizácie.
- Z hľadiska obrany, zahraničnej politiky a financií ešte uveďme. Na území Slovenskej krajiny v roku 1938 mal byť umiestnený primeraný kontingent vojenských útvarov. Príslušníci Slovenskej krajiny sa mali zadeliť predovšetkým do útvarov, ktoré boli umiestnené na jej území a podriadené Slovenskému krajinskému veliteľstvu. Súhlas Snemu Slovenskej krajiny v roku 1938 bol potrebný k medzinárodným zmluvám ktoré sa týkali výlučne slovenských kultúrnych, kultových a hospodárskych otázok, ktoré spadali do právomoci Slovenskej krajiny. Kompetencie národných republík v oblasti obrany a zahraničnej politiky po roku 1968 boli minimálne v rámci silnejúcej centralizácie. V oblasti financií si v roku 1938 a 1968 zachovali organy spoločného štátu rozhodujúce postavenie. Obdobie normalizácie po roku 1968 znamenalo značnú centralizáciu národného hospodárstva, vrátane financií s výrazným oslabením národných kompetencii. Naopak po roku 1938 dochádzalo k snahám o posilnenie slovenského vplyvu na národné hospodárstvo, vrátane financií a bankovej sféry, čo súviselo s tým, že v roku 1939 po vzniku slovenskej štátnosti vznikla i národná mena.
Tak ako bolo prijatie legislatívy slovenskej autonómie v roku 1938 najväčším výdobytkom slovenského národa v období rokov 1918 – 1938, tak rovnako v období Česko-Slovenska v rokoch 1945 – 1989 (1992) sa "federalizácia stala najväčším výdobytkom slovenského národa v socialistickom - povojnovom Česko-Slovensku". V oboch prípadoch nová inštitualizácia (autonomizácia v r. 1938, federalizácia po roku 1968) Slovenska (v rokoch 1938- 1939 a 1969- 1989) vytvorila všestranné predpoklady pre progresívny rozvoj Slovenska a vytvorila všestranné štátoprávne, politické, hospodárske, organizačné, personálne psychologické predpoklady pre následný vznik a úspešné fungovanie nezávislého slovenského štátu (v rokoch 1939 a 1993).
Ale vráťme sa z uvedenej komparačnej časti práce opäť do rokov 1938 – 1939.
Treba zdôrazniť, že v roku 1938 ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny novelizoval predmníchovské znenie ústavy z roku 1920 (a ďalšie ústavné zákony) a preto nemohol byť ani protiústavný. Inak ústavné zmeny na jeseň 1938 sa výrazne dotkli právomoci ústrednej exekutívy, vrátane prezidenta a vlády vo vzťahu k Slovensku. Právomoci česko-slovenského prezidenta a česko-slovenskej vlády boli veľmi široké voči Českým krajinám. Iná legislatívna situácia existovala na Slovensku. Tu sa vydávania právnych noriem zúčastňovali členovia Slovenskej krajinskej vlády. Takto právomoc ústredných orgánov voči Slovensku bola obmedzená. Naopak voči česko-slovenským orgánom na území Česka bol osobitne prezident naďalej vo veľmi silnom postavení. Aj podľa súčasnej českej právnej historiografie "posilnenie vplyvu Slovákov v parlamente vyjadrovalo tiež ustanovenie, že návrh na vyslovenie nedôvery vláde môže podať tretina poslancov".
Vo vzťahu k slovenským orgánom a k Slovensku mal celoštátny prezident v rokoch 1938-1939 postavenie "slabého" prezidenta s menšou výkonnou a normotvornou právomocou. Prezident nemohol ani meniť ústavné autonómne zákony. Ani nemal možnosť rozpustiť Snem Slovenskej krajiny s výnimkou prípadu, že to navrhlo predsedníctvo Snemu Slovenskej krajiny. Obdobne prezident nemohol menovať členov Slovenskej krajinskej vlády bez návrhu predsedníctva Snemu Slovenskej krajiny. Naďalej ako kompetenčne "silný" česko-slovenský prezident zostal voči
Českým krajinám, kde mohol rozpustiť česko-slovenské vrcholové štátne orgány a mal v tomto ohľade silné menovacie právomoci.
V podmienkach Česko-Slovenska vznikol v roku 1938 štátoprávny dualizmus
a ak započítame špecifické autonómne postavenie Podkarpatskej Rusi, tak dokonca štátoprávny trializmus. Medzi autonómnym postavením Slovenska a Podkarpatskej Rusi však boli určité legislatívne rozdiely. Slovenský autonomistický model bol nielen prvotnejší, prepracovanejší, ale štátoprávne oveľa silnejší. Stal sa aj vzorom pre legislatívu vo vzťahu k postaveniu Podkarpatskej Rusi, ktorá však viac podliehala celoštátnym vplyvom z hľadiska legislatívy a praxe. V tejto súvislosti dodajme, že od roku 1918 fungujúci právny dualizmus v Česko-Slovensku bol autonómnou ústavnou legislatívou doplnený o česko-slovenský štátoprávny dualizmus. V rámci Česko-Slovenska sa spoločne, jednotne a celoštátne viedli len zahraničných veci, obrana a záležitosti štátneho dlhu a pôžičiek štátu s tým, že spoločné rozpočtové výdavky mala stanoviť spoločná komisia celoštátnej (ústrednej) vlády a slovenskej vlády v paritnom zložení. Slovensko-české vyrovnanie z roku 1938 a následné krátkodobé obdobie štátoprávneho dualizmu určitým spôsobom pripomínalo niektoré prvky dualistického usporiadania Rakúsko - Uhorska do roku 1918. Navyše Slovensko mohlo mať svoju vlastnú ústavu, ktorú pre krátkosť času (do marca 1939) neprijalo.
Štátoprávna situácia v Česko-Slovensku a na Slovensku bola koncom roka 1938 významne ovplyvnená zmocňovacím zákonodarstvom, ktoré tiež umocnilo postavenie slovenských autonómnych orgánov. Nový zmocňovací ústavný zákon umožňoval prezidentovi Česko-Slovenskej republiky zmeniť ustanovenia ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny a to len v prípade súhlasu Snemu Slovenskej krajiny. Na autonómne zákony sa nevzťahovala ústavodarná kompetencia česko-slovenského prezidenta.
Ústavný zákon č.330/1938 Zb. z. a n. zo dňa 15. decembra 1938 o zmocnení ku zmenám ústavnej listiny a ústavných zákonov Republiky Česko-Slovenskej a o mimoriadnej moci nariaďovacej nadobudol účinnosť dňom ustanovenia Snemu Slovenskej krajiny a mal trvať dva roky, a v časti ústavného zákona nadobudol účinnosť už dňom vyhlásenia 17. 12. 1938.
Slovenská krajinská vláda do vyhlásenia zmocňovacieho ústavného zákona
(17. decembra 1938) vydávala normatívne akty a to od 7. októbra 1938 a dokonca bez žiadneho vonkajšieho splnomocnenia. Autonómna vláda na Slovensku bola na svojom začiatku oficiálnou súčasťou pražskej ústrednej vlády. Členovia autonómnej vlády na svojom začiatku (7. októbra 1938) fakticky uzatvorili kompetenčnú dohodu s pražskou ústrednou vládou. Slovenská autonómia teda fungovala ex tunc od 7. októbra 1938. Uvedenú právnu situáciu riešil článok III. ods. 3 ústavného zákona č. 299/1938 Zb. z. a n. podľa, ktorého od 7. októbra 1938 vykonávala vládnu a výkonnú moc na Slovensku päťčlenná (prechodná, poznámka B. Č.) Slovenská krajinská vláda ako súčasť ústrednej vlády "dotiaľ, kým nebude utvorená Slovenská krajinská vláda (čl. V, odst. 4)", teda do vzniku definitívnej slovenskej krajinskej vlády podľa uvedených ustanovení ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny.
Pokiaľ zhrnieme dôsledky zmocňovacieho ústavného zákona č. 330/1938 Zb. z . a n. ,
tak z hľadiska Slovenska platili nasledovné ústavné zásady:
-V kompetencii prezidenta Česko-slovenskej republiky bolo vydávať prostredníctvom dekrétov s mocou ústavného zákona nové texty ústavnej listiny (ústavy) a iných ústavných zákonov, ale za striktného splnenia nasledujúcich podmienok :
1. jednohlasného návrhu vlády a
2. v prítomnosti aspoň väčšiny členov Slovenskej krajinskej vlády a
3. pri prítomnosti aspoň jedného člena vlády Podkarpatskej Rusi.
-Na zmenu ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny č. 299/1938 Zb. z. a n. sa vždy vyžadoval súhlas Snemu Slovenskej krajiny.
-Výhradne Slovenská krajinská vláda mohla rámci zákonodarnej pôsobnosti Snemu Slovenskej krajiny vydávať vládne nariadenia.
-V rámci celoštátnej legislatívy si vládne nariadenia česko-slovenskej vlády vyžadovali súhlas väčšiny členov Slovenskej krajinskej vlády.
V roku 1938 bola slovenská autonómia určitým štátoprávnym hybridom, ale s nesporným inovatívnym štátoprávnym prístupom, ktorý vytvoril krátkodobé česko-slovenské vyrovnanie a to akési modus vivendi. Od konca roka 1938 do začiatku roka 1939 bola česko-slovenská exekutíva stále viac exekutívou voči Česku a stále menej voči Slovensku. V priebehu jesene 1938 vznikol v podstate asymetrický model zloženého česko-slovenského štátu s ústavnoprávne zakotvenou rovnoprávnosťou slovenského a českého národa a so zákazom majorizácie. Jednalo sa o nadčasový štátoprávny (autonómny) prístup k riešeniu slovenskej otázky, ktorý žiaľ nemal (okrem krátkodobej epizódy so zákazom majorizácie podľa ústavného dekrétu č. 47/1945 Zb.) v období po skončení druhej svetovej vojny do roku 1968 svojho nového povojnového legislatívneho nástupcu. Protagonista českého centralizmu E. Beneš dôrazne odmietal po druhej svetovej vojne, ale ešte v jej priebehu, kontinuálne nadviazať na slovenské autonómne výdobytky. Podobne aj česko-slovenskí komunisti
a české občianske strany.
Pri skúmaní právnych základov slovenskej autonómie z roku 1938 musíme uviesť zaujímavé skutočnosti dotýkajúce sa autonómie Podkarpatskej Rusi v rámci vtedajšieho asymetrického modelu trialistického Česko-Slovenska. Ústavný zákon č. 328/1938 Zb. z. a n. o autonómii Podkarpatskej Rusi zo dňa 22. novembra 1938 vychádzal z legislatívnych základov slovenskej autonómie s určitými odchýlkami. V § 1 citovaného ústavného zákona je uvedené: "Všetky ustanovenia ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny platia obdobne pre autonómne územie Podkarpatskej Rusi s týmito výnimkami." Zaviedla sa vláda Podkarpatskej Rusi, ktorá vykonávala vládnu a výkonnú moc a bola zodpovedná snemu Podkarpatskej Rusi. Súdnu ochranu voči správnym orgánom zabezpečoval špeciálny senát Najvyššieho správneho súdu v Prahe s tým, že najvyšším orgánom súdnictva vo vzťahu k súdnictvu v Podkarpatskej Rusi bol špeciálny senát Najvyššieho súdu v Brne. Zachovala sa aj pôsobnosť česko-slovenského Ústavného súdu, ktorý rozhodoval, či zákony snemu Podkarpatskej Rusi sú v súlade s celoštátnou ústavou. Inak došlo tiež k zrušeniu úradu a funkcie guvernéra a viceguvernérov Podkarpatskej Rusi, vrátane kancelárie tohto guvernéra a dovtedajšej guberniálnej rady. Z uvedených skutočností vyplýva, že i keď autonómia Podkarpatskej Rusi vychádzala z legislatívneho rámca autonómie Slovenskej krajiny, tak slovenská autonómia tu mala širšie oprávnenia. Naopak voči autonómnym orgánom Podkarpatskej Rusi mohlo pražské mocenské centrum významnejšie zasahovať do ich činnosti, ako voči Slovensku (napríklad prostredníctvom súdnej moci, prípadne aj inými spôsobmi).
Dňa 23. decembra 1938 bolo prijaté česko-slovenskou exekutívou vládne nariadenie č. 382/1938 Zb. z. a n. o úprave niektorých služobných pomerov štátnych zamestnancov so zreteľom k autonómii krajiny Slovenskej s účinnosťou od 30. decembra 1938.
Vládne nariadenie č.382/1938 Zb. z. a n. upravovalo prevzatie štátnych zamestnancov českej národnosti nachádzajúcich sa na Slovensku a to v počte do 9 000 osôb zo strany Českých krajín. Slovenská krajinská vláda mala najneskôr do 31. decembra 1938 oznámiť česko-slovenskej vláde mená tých štátnych zamestnancov, ktorí budú prevzatí do Česka s tým,
že ich uvoľnenie zo služby na Slovensku sa malo uskutočniť najneskôr do 31. marca 1939. V súlade s vládnym nariadením českí štátni zamestnanci, ktorí zostali na Slovensku, mali zachované všetky práva, rovnako ako zamestnanci slovenskej národnosti. Na druhej strane aj Slovenská krajina bola povinná prevziať štátnych zamestnancov slovenskej národnosti pôsobiacich v Česku. Inak český podiel na zamestnancov verejnej správy na Slovensku predstavoval ešte v roku 1930 okolo 41 percent.
Koncom roka 1938 krajinský prezident prevzal výnosom slovenského ministra vnútra od 2. decembra 1938 právomoci rozpustených krajinských samosprávnych orgánov a 29. januára 1939 si vytvoril svoj poradný zbor. Posledný krajinský prezident Slovenskej krajiny Julián Šimko (1938 – 1939) bol v duálnej funkcii aj zástupcu ministra vnútra Slovenskej krajiny. Paralelný výkon funkcie dožívajúceho krajinského prezidenta
(a dožívajúceho krajinského úradu) a zástupcu ministra vnútra bol odrazom nastupujúcej podriadeností (a postupnému oslabeniu postavenia a vplyvu) krajinských orgánov
voči novovytvorenému slovenskému ministerstvu vnútra. Dochádzalo k presunom dôležitých agend, kompetencií a administratívnych odborníkov z krajinského úradu na ministerstvá, osobitne na ministerstvo vnútra.
Z hľadiska vývoja verejnej správy Slovenská krajinská vláda podľa § 61 ods. 1 zákona
č. 125/1927 Zb. z. a n. rozpustila dňa 21. novembra 1938 krajinské zastupiteľstvo, krajinský výbor a krajinské komisie. Dekrétom ministra vnútra Slovenskej krajiny z 11. októbra 1938
sa novým krajinským prezidentom po J. Országhovi stal Julián Šimko (predtým dlhoročný prednosta oddelenia na krajinskom úrade). Krajinskými viceprezidentami sa stali dožívajúci viceprezident Igor Dula a úplne nový viceprezident František Foltin (inak dlhoročný špičkový úradník a právnik na krajinskom úrade).
Krajinské zriadenie v plnej miere fungovalo do jesene roku 1938. Avšak krajinský úrad formálne zanikol až 31. decembra 1939. Štátoprávny stav, osobitne suverenita Slovenska a postupná transformácia krajinských orgánov v podmienkach slovenskej autonómie v roku 1938 znamenala vznik Snemu Slovenskej krajiny, ministerstiev a ďalších autonómnych orgánov a predznamenala ďalší - nezávislý vývoj. Možno zásadne odmietnuť dnes už ojedinelé názory, že obdobie slovenskej autonómie (1938 - 1939) a obdobie Slovenského štátu (1939 - 1945) je obdobím akéhosi mimoprávneho stavu s kontinuálnou právnou existenciou Československa v rokoch 1939 - 1945, čo legislatívne odmietla dokonca aj samotná povojnová československá vláda svojím uznesením z 27. júla 1945.
Záverom sa nielen autor štúdie domnieva, že vzhľadom na historickú výnimočnosť hore uvedených udalostí pre slovenský národ a jeho ďalší vývoj by sa mal deň 6. október 1938 so Žilinskou dohodou - stať Pamätným dňom Slovenskej republiky.
RESUME
Autor podáva prehľad historického vývoja a legislatívnych návrhov upravujúcich autonómiu Slovenska po roku 1918 v rámci unitárneho Česko-Slovenska. Rozoberá historicky prvý návrh na autonómiu Slovenska od F. Jurigu. Komentuje konfederačný autonómny návrh V. Tuku, ale i realistickejší profederatívny návrh slovenskej autonómie od Ľ. Labaja a ďalších. Politickým východiskom k realizácii slovenskej autonómie bola Žilinská dohoda zo 6. októbra 1938. Pravno – historická štúdia sa podrobne venuje komplexnej analýze ústavného zákona č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny zo dňa 22.novembra 1938 schválenej česko-slovenským parlamentom. Ústavným zakotvením slovenskej autonómie sa Česko-Slovensko pretvorilo počas krátkeho obdobia koncom roka 1938 a začiatkom roka 1939 na faktickú federáciu. Jednalo sa historicky o prvú česko-slovenskú federáciu, ale s asymetrickým modelom. V roku 1938 bola ústavne zakotvená rovnosť a rovnoprávnosť Čechov a Slovákov so zákazom majorizácie a to v prospech práv Slovenska a Slovákov. Postavenie česko-slovenského prezidenta, vlády a parlamentu bolo voči Slovensku značne oslabené. Slovenská autonómia z roku 1938 bola určitým návratom k autentickému zneniu Pittsburskej dohody, koncom čechoslovakizmu a ústavne zakotvovala suverenitu Slovenska. Bol to zároveň návrat ku koreňom predurčujúcim vznik Česko-Slovenska v roku 1918 a slovenská autonómia znamenala krátkodobé slovensko-české vyrovnanie. Autor štúdie z mnohých hľadísk tiež porovnáva legislatívne postavenie slovenskej autonómie z roku 1938 s postavením národných republík v rámci česko-slovenskej federácie z roku 1968.