ÚSTAVA PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY Z 21. JÚLA 1939
Bruno Čanády
ÚSTAVA PRVEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY Z 21. JÚLA 1939.
V súvislosti s prijatím ústavného zákona o autonómii Slovenskej krajiny v roku 1938 začali práce na príprave ústavy Slovenskej krajiny, Následne však v roku 1939 začal existovať Slovenský štát.[1] Po 14. marci 1939, tak vznikla nutnosť vzniku ústavy už nového samostatného štátu. Predsedníctvo HSĽS v roku 1939 menovalo osobitnú komisiu pod predsedníctvom Vojtecha Tuku na vypracovanie slovenskej ústavy. Popri V. Tukovi tam boli K. Mederly, M. Sokol, F. Ďurčanský, V. Cserhelyi, F. Foltin, J. Novák, V. Virsík a iní. Členovia komisie vypracovali individuálne a dosť rôznorodé návrhy ústavy. Napríklad F. Ďurčanský vo svojom návrhu "prevzal najviac ustanovení z článkov buržoáznodemokratickej ústavy ČSR" a na druhej strane predvídal "širokú kompetenciu štátnej rady, skladajúcej sa z členov predsedníctva HSĽS a z predsedov politických strán, reprezentujúcich inonárodné menšinové skupiny."[2] Vznikla však rôznosť názorov, či ma byť hlava štátu aj predsedom vlády, či predsedom parlamentu. Uvedená osobitná komisia sa ani nedohodla na prípadnom dominantnom postavení HSĽS v navrhovanej ústave. Stavovské aspekty návrhu ústavy sa inšpirovali talianskou legislatívou, ale naopak sa komisiou odmietli iné talianske vzory ohľadne prepojenia štátneho mechanizmu s vládnucou politickou stranou. V rozprave (21.7.1939) k pôvodnému návrhu ústavy uviedol V. Tuka, že "ústava nie je ani demokratická, ani autoritatívna, ani stavovská, ani völkisch, pretože osnovatelia návrhu počítali s terajšou nosnosťou slovenského ducha.". Pôvodný návrh ústavy počas rokovaní v Slovenskom sneme bol zásadne upravovaný, menený a nakoniec podstatne prepracovaný, najmä na základe pripomienok jeho ústavnoprávneho výboru.[3] Hlavným tvorcom textu schválenej slovenskej ústavy sa stal Karol Mederly vtedajší podpredseda Snemu Slovenského štátu a predseda ústavnoprávneho výboru snemu, ktorý predtým pripravoval pracovný návrh ústavy Slovenskej krajiny.
Podľa súčasných historikov: "Slovensky štát vznikol pred počiatkom druhej svetovej vojny a jeho vznik na rozdiel od vzniku Československa nesúvisel ani s priebehom vojnového konfliktu, ani s vojenským víťazstvom, či porážkou, ani s občianskou vojnou. Slovensky štát vznikol bez boja, pokojnou, mierovou cestou".[4]
Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky prijal vtedajší parlament – Snem Slovenského štátu dňa 21. júla 1939. Samotná Ústava Slovenskej republiky bola z obsahového a formálneho hľadiska rozčlenená do preambuly (úvodu) a 13 hláv s celkovo 103 paragrafmi.[5]
I. V nadväznosti na ideove a legislatívne východiská ústavy prvej Slovenskej republiky, tak jednotlivé ustanovenia slovenskej ústavy obsahovo a významovo pozostávali z nasledovných základných princípov (zásad).
A. Princíp národný.
B. Princíp kresťanský.
C. Princíp republikánsky.
D. Princíp stavovský.
E. Princíp samosprávny.
F. Princíp stranícko-politický.
G. Princíp právnej kontinuity a princíp štátoprávnej diskontinuity.
A. Princíp národný.
Národný princíp zakotvený v ústave premieňal suverenitu slovenského národa na suverenitu Slovenského štátu (republiky). Najvyšším národným záujmom bola slovenská suverenita. Východiskom vzniku nového štátu bolo uplatnenie prirodzených práv slovenského národa. Štát mal usmerňovať uplatňovanie národných záujmov a ich chrániť. Národný štát mal slúžiť slovenskému národu. Princíp národný možno nazvať v slovenských podmienkach aj ako národný konzervativizmus so silnými sociálnymi prvkami postavený na deľbe moci a na tradičných národno-kresťanských hodnotách. Podľa Preambuly Ústavy Slovenskej republiky citujeme: "Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov."
Z ustanovení slovenskej ústavy vyplývali nasledovné závery.
1.Vznik Slovenského štátu (Slovenskej republiky) bol ústavne deklarovaný podľa prirodzeného práva, teda na základe suverenity slovenského národa. Suverenita slovenského národa sa transformovala do suverenity Slovenskej republiky. Najvyšším národným záujmom štátu bolo prehlbovanie jeho zvrchovanosti a riadenia štátu zástupcami slovenského národa a to v záujme posilňovania nezávislosti a samostatného rozvoja Slovenska v prospech jeho občanov.
Slovenská republika s hranicami po viedenskej arbitráži mala v čase prijatia ústavy t. j. v roku 1939 celkovo 2 647 540 [6]obyvateľov.
Podľa počtu prítomného obyvateľstva Slovenska v roku 1940 bol celkový počet obyvateľov Slovenskej republiky 2 655 596 osôb.[7]
Podľa dobovej parlamentnej interpretácie: "… národ je niečim vyšším ako púhym súčtom jedincov, Ľud je nie celok, ale len väčšina a táto väčšina býva ovládaná malou skupinou jednotlivcov… "Každý národ musí svoje formy práva, organizáciu svojho štátu stvoriť podľa vlastných pomerov".[8]
V§ 4 ods.1 ústavy sa uvádzalo, že "územie Slovenskej republiky je jednotné a nedeliteľné". To znamenalo, že prvá Slovenská republika bola národným a unitárnym štátom. Územná celistvosť štátu bola ústavne garantovaná, kde územné zmeny hraníc mohli nastať formou ústavného zákona. Musíme však dodať, že Slovenský štát vznikol v roku 1939 už v období po Viedenskej arbitráži z roku 1938 (presnejšie 2.11.1938), teda na územne oklieštenom území Slovenska. Slovensko prišlo o 10 390 kilometrov štvorcových a o svojich 859 885 obyvateľov.[9] Na vtedajšom okyptenom slovenskom území – južného Slovenska, ktoré obsadilo Maďarsko, stratil Slovenský štát okrem obyvateľstva a územia, okolo 20% z celého slovenského priemyslu, 35,3% poľnohospodárskeho priemyslu a stratilo 1/3 ornej pôdy.
Prvá Slovenská republika bola národným štátom Slovákov, pri určitej ústavnej garancii práv národnostných skupín.Garancia práv národnostných skupín obsahovala dvanásta hlava ústavy a jej § 91 ods. 1. Ústava uvádzala: "Občania môžu sa voľne hlásiť k svojej národnosti" a podľa § 92 ods. 1 ústavy "každá činnosť smerujúca k odnárodneniu je trestná". Národnostné skupiny mali právo "kultúrne a politicky sa organizovať pod vlastným vedením", pričom národnostné skupiny mali "právo užívať vo verejnom živote a v školách svojho jazyka".[10]
Podľa § 93 ods. 1 ústavy "národnostné skupiny, ktoré sa na území Slovenska udomácnili, majú právo kultúrne a politicky sa organizovať pod vlastným vedením".
Dokonca ústava dávala možnosť spolupráce menšiny s materským národom v zahraničí. "Národnostné skupiny a ich členovia (§ 91) so svojím materským národom môžu nadväzovať a pestovať kultúrne styky" (§ 93 ods.2 ústavy).
Vzhľadom na početnosť a dôležitosť národnostných menšín, tak ustanovenia ústavy o vedení národnostných skupín sa v praxi týkali slovenských Nemcov a Maďarov. Nemecká národnostná skupina realizovala práva slovenských Nemcov cez nemeckú stranu - Deutsche Partei in der Slowakei (DP). Uveďme, že s významnou vonkajšou podporou zo strany hitlerovského Nemecka. Predseda (vodca) Deutsche Partei - Franz Karmasin bol šéfom štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny. Nemal však právo byť riadnym členom vlády a nezúčastňoval sa na zasadnutiach vlády. Dokonca uznesením vlády z 21.6.1939 sa stal jeho štátny sekretariát len poradným orgánom pre žiadosti a sťažnosti nemeckej národnostnej skupiny. Nemecká strana (DP) mala vyše 57 tisíc členov a Karmasin úzko spolupracovala s Tukom a jeho radikálnym krídlom.
Slovenskí Maďari ako národnostná skupina si uplatňovali svoje ústavné práva prostredníctvom maďarskej strany - Szlovákiai magyar párt (SZMP).
Platila však veľmi dôležitá ústavná zásada reciprocity. Podľa § 95 Ústavy Slovenskej republiky "práva národnostných skupín, uvedené v ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny". Bola to zmena oproti pôvodnému vládnemu návrhu ústavy a to podľa pripomienok ústavno-právneho výboru snemu[11] Reciprocita fakticky pomáhala garantovať práva Slovákov v blízkom zahraničí voči príslušným – zahraničným štátnym subjektom. Explicitne takéto štáty neboli v ústave konkretizované. Implicitne sa toto ustanovenie prioritne vzťahovalo na susedné Maďarsko s veľkou slovenskou menšinou a s jeho dlhodobou proti národnostnou politickou praxou. Navyše nešlo len o Slovákov na trianonskom území Maďarska, ale hlavne na Slovákov z južného Slovenska pripojeného k Maďarsku po Viedenskej arbitráži. Na takto v roku 1938 okupovanom území južného Slovenska žilo 276 287 Slovákov ku ktorým pribudlo v roku 1939 ďalších 26 981 Slovákov. Navyše tu boli Slováci na trianonskom území Maďarska, kde existovali rôzne odhady ich počtu. Napríklad v roku 1930 sa odhadoval slovenský podiel na obyvateľstve trianonského Maďarska v počte 282 tisíc Slovákov.[12]
2, Ústava Slovenskej republiky mala podporiť upevňovanie spolupatričnosti jednotlivých zložiek slovenskej spoločnosti a celého slovenského národa. Malo ísť o celkové usmernenie rôznorodých záujmov jednotlivých stavovsko-záujmových skupín. Ústava deklarovala úsilie o zachovanie sociálnej spravodlivosti a všeobecného dobra v národnom štáte. Taktiež ústava v § 86 výslovne chránila tradičné hodnoty - manželstvo, rodinu a materstvo. Vývoj sociálnej situácie občanov, slovenského národa a slovenskej spoločnosti vyžadoval budovanie sociálnej spravodlivosti zo strany jednotlivých zložiek štátnej moci. Národný konzervativizmus dával dôraz na ochranu a upevňovanie rodiny ako základného prvku rozvoja národa, ktorá mal byť pod ochranou štátnych orgánov.
3. Cieľom štátu bolo podľa ústavy najvyššie blaho celej slovenskej spoločnosti a každého občana štátu. Ústavne bola zaručená sloboda vierovyznania, sloboda mienkotvorných prejavov, vedeckého bádania a umenia. Hranicou takejto aplikácie slobody boli podľa ústavy konkrétne zákonné ustanovenia, verejný poriadok a kresťanské mravy.[13]
Napriek rôznym snahám sa HSĽS len čiastočne dostala do slovenskej ústavy. Pôvodné predstavy boli oveľa širšie. Nestala sa politickým subjektom, ktorý by stál nad jednotlivými zložkami štátnej moci. Naopak jednotlivé mocí v štáte si zachovali v zásade nezávislosť na HSĽS a samotná HSĽS nemohla legálne zasahovať do ich činnosti. V tomto období HSĽS – Strana národnej jednoty sa však "stala jedinou politickou reprezentantkou Slovákov", bola pokladaná "za jedinú reprezentantku slovenského národa", pričom bolo možno vzhľadom na "program a tradíciu ju stotožňovať s vôľou národa." [14] Vtedajšia politická povaha HSĽS bola predstavovaná "ako postavenie strany slovenského národa (t. j. skôr národná ako štátna strana), prostredníctvom ktorej sa "slovenský národ zúčastní štátnej moci". [15] Takou cestou boli napríklad personálne nominácie HSĽS do Štátnej rady, ktorá však nenadobudla väčšiu dôležitosť.
K problematike národného princípu dodajme, že napríklad V. Tuka pri príprave ústavy diskutabilne "neodporúčal definovať prameň suverenity, lebo podľa Tukovho názoru - "je to pre praktický život bez ceny", no súhlasí s formálnou deklaráciou občianskych práv a slobôd...".[16]
Dôležitou otázkou je problematika medzinárodného uznania Slovenského štátu. Podľa vtedajšieho medzinárodného práva: "Nie je pochybnosť, že existencia štátu je nezávislá od jeho uznania. Medzinárodné právo netvrdí, že štát neexistuje, pokiaľ nie je uznaný, ale neberie to na vedomie pred jeho uznaním. Jedine a výlučne uznaním štát sa stáva medzinárodnou osobou a subjektom medzinárodného práva." Ale tiež hovorí: "Uznanie je úkon, ktorým sa stáva zjavným, že niektorý starý štát je ochotný rokovať s novým štátom ako medzinárodnou osobu a členom rodiny národov".[17] Vo všeobecnosti rozoznávame uznanie štátu de iure a de facto.
Slovenský štát dňa 14. marca 1939 uznalo de iure Nemecko a Maďarsko. Potom (15. marca 1939) nasledovalo de iure uznanie Slovenského štátu zo strany Poľska.[18]
Nasledovali ďalšie uznania Slovenského štátu.
Dňa 25. marca 1939 Vatikán (Svätá stolica) uznaním de iure.
Taliansko dňa 11. apríla 1939 uznalo Slovenský štát de iure.
Švajčiarsko dňa 19. apríla 1939 uznalo Slovenský štát de iure.
Španielsko dňa 25. apríla 1939 uznalo Slovenský štát de iure.
Veľká Británia uznala Slovenský štát dňa 4. mája de facto.
Libéria dňa 12. mája 1939 uznala Slovenský štát de iure.
Ekvádor dňa 17. mája 1939 uznal Slovenský štát de iure.
Kostarika dňa 24. mája 1939 uznala Slovenský štát de iure.
Japonsko dňa 1. júna 1939 uznalo Slovenský štát de iure.
Juhoslávia dňa 8. júna 1939 uznala Slovenský štát de iure.
Francúzsko dňa 14. júla 1939 uznalo Slovenský štát de facto.
Belgicko dňa 14. júla 1939 uznalo Slovenský štát de facto.
Švédsko dňa 26. júla 1939 uznalo Slovenský štát de iure
Bulharsko dňa 5. augusta 1939 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Rumunsko dňa 18. augusta 1939 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Sovietsky zväz dňa 6. septembra 1939 uznal Slovenskú republiku de iure.
Litva dňa 11. septembra 1939 uznala Slovenskú republiku de iure.
Estónsko dňa 11. apríla 1940 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Lotyšsko dňa 13. apríla 1940 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Holandsko dňa 15. apríla 1940 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Čína dňa 1. júla 1940 uznala Slovenskú republiku de iure.
Fínsko dňa 25. júla 1940 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Dánsko dňa 8. augusta 1940 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Chorvátsko dňa 1. júla 1941 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Thajsko (Siam) dňa 8. mája 1943 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Barma dňa 3. augusta 1943 uznalo Slovenskú republiku de iure.
Počet štátov, ktoré uznali Slovenský štát (Slovenskú republiku) sa uvádza v odbornej literatúre od počtu 24 štátov (cez počet 26 a 28 štátov) až po počet 31 štátov. Ešte spomenieme vtedajší štát Mandžusko (Mandschutikuo), ktoré uznalo Slovenský štát de iure k 1. júnu 1939, išlo aj o Nórsko, ktoré uznalo Slovenskú republiku v roku 1940 tesne pred nemeckou okupáciou. Bol určitý rozdiel medzi uznaním de facto zo strany V. Británie a Franzúzska v roku 1939. Po uznaní de facto Veľká Británia navyše udelila exequatur[19] slovenskému konzulovi v Londýne. Naopak Slovenský štát nemal konzula v Paríži, nakoľko Francúzsko neudelilo exequatur slovenskému konzulovi. Neskôr Francúzsko (už vláda vo Vichy[20]) uznala dňa 25. apríla 1942 Slovenskú republiku de iure.
"Pramene sa rôznia..." no "najčastejšie sa možno stretnúť s počtom 27 štátov..."[21], ktoré nepochybne právne uznali prvú Slovenskú republiku (de iure). "Slovensky štát bol uznaný približne jednou polovicou vtedajšieho medzinárodného spoločenstva. Ak by sme zúžili výber štátov iba na európske, tak konštatujeme, že Slovensky štát bol uznaný približne 4/5 vtedajších európskych štátov."[22]
Podľa názorov súčasných českých právnych historikov Slovenský štát - Slovenská republika: "bola nositeľom všetkých formálnych atribútov vnútornej a medzinárodnoprávnej suverenity"[23]
Na spresnenie dodajme ešte ďalšie údaje. Listom – nótou[24] zo dňa 14. 3.1939 prvý minister zahraničných vecí Slovenského štátu F. Ďurčanský (svojou nótou reálne odoslanou až 16. 3. 1939) oslovil ministerstvá zahraničných veci 45 až 53 štátov za účelom diplomatického uznania Slovenského štátu. Z uvedeného počtu bolo 40 štátov vtedajšími členmi Spoločnosti národov. A tiež bývalým členom Spoločnosti národov a to Brazílii, Japonsku, Nemecku, Paraguaju, a nečlenovi Spoločnosti národov Vatikánu. Tiež sa uvádza, že list (nóta) s oznámením vzniku Slovenského štátu bola okrem uvedených štátov, neskôr odoslaná aj vtedajšiemu Sekretariátu Spoločnosti národov a ďalším štátom a to Afganistanu, Hondurasu, Guatemale, Nikarague, Kostarike, Uruguaju, USA a Mandžusku. Slovensky štát údajne nepožiadal (vedome, alebo skôr nevedome - nedopatrením) o uznanie desať štátov, a to Austráliu, Bulharsko, Dominikánsku republiku, Haiti, Indiu, Južnú Afriku, Kanadu, Libériu, Nový Zéland a Thajsko (Siam). Zo spomenutých štátov Slovensky štát (Slovenskú republiku) uznala aj Libéria, Kostarika, Bulharsko a Thajsko. Uveďme, že USA a Vatikán neboli členmi Spoločnosti národov. V Bratislave boli veľvyslanectva siedmich štátov a konzulárne úrady troch štátov. Do začiatku druhej svetovej vojny mali v Bratislave konzuláty i Francúzsko a Veľká Británia. Slovenská republika mala v zahraničí deväť vyslanectiev a tri generálne konzuláty. Styk s USA sa udržiaval cez ambasády Švajčiarska.
Slovenská republika bola členom medzištátnych organizácii a to Svetovej poštovej únie (od 25. 4. 1939), Medzinárodnej telekomunikačnej únie a bola zakladajúcim členom Európskej poštovej a telekomunikačnej únie (založenej 1942). Slovenská republika pristúpila k Svetovému poštovému dohovoru a k dohodám uzatvoreným dňa 23. mája 1939 v Buenos Aires[25]. Slovenská republika uzatvárala ďalšie medzištátne a medzinárodné zmluvy. Napríklad dňa 29. augusta 1939 sa vláda Slovenskej republiky uzniesla, že Slovenská republika pristúpi k Ženevskej dohode o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami zo dňa 27. júla 1929. Prístupová listina bola odoslaná na Spolkovú radu švajčiarsku.[26]
B. Princíp kresťanský.
Vtedajšie dve politické sily, ktoré hýbali Európou a to nacizmus a boľševizmus sa spoločne vyznačovali svojim ateizmom, totalitnou ideológiou a protikresťanským zameraním. A preto kresťanský princíp v slovenskej ústave mal byť určitou legislatívno-ideologickou hrádzou proti týmto deštruktívnym vplyvom na slovenskú spoločnosť a na budovanie nového Slovenského štátu. Kresťanský svetonázor podľa pápežských encyklík odmietal nacionálno-socialistickú ideológiu zo strany hitlerovského Nemecka. Ústavne bol kresťanský svetonázor postavený nad národno-socialistický svetonázor, čo vychádzalo z konzervatívnych slovenských tradícii. Vtedajší národný socializmus bol určitým spôsobom dobovým modernizmom, ktorý väčšina slovenskej spoločnosti a vtedajších politických elít jednoducho otvorene alebo skryto neakceptovala. Bol v rozpore s tradičným národným konzervatizmom a slovenskými národnými záujmami. Suverenita ako základný národný záujem bol ohrozovaný hlavne zvonka, čiastočne od menšinových názorových prúdov na Slovensku. Preto vtedajší princíp kresťanský bola aktuálna a účinná slovenská obrana. Popri všeobecnej rovine kresťanského princípu pri formovaní štátu zastavme sa pri ústavných právach občanov a cirkvi podľa Ústavy Slovenskej republiky z roku 1939. Podstatným ustanovením bol § 85 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa týkala práv občanov a znela: "Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia sa zabezpečuje, nakoľko nenaráža na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov." Vo vzťahu k ústavným právam jednotlivých cirkvi uvádzal § 88 Ústavy Slovenskej republiky: "Každému sa zabezpečuje právo voľne plniť náboženské povinnosti, nakoľko to neodporuje ustanoveniam zákona, verejnému poriadku a kresťanským mravom." Z uvedeného vyplývala - a) ústavne zaručená sloboda vierovyznania, ale za podmienky, že to - b) nenaráža na kresťanské mravy. V zmysle § 89 ústavy sa ústavný rámec cirkvi nedotýkal, len vlastných cirkvi, ale aj náboženských spoločnosti, pokiaľ boli cirkvi a náboženské spoločnosti uznané štátom. Nielen u katolíckej cirkvi, ale u ďalších kresťanských cirkvi a náboženských spoločností (a ich veriacich občanov), ktoré boli zákonom uznané alebo recipované takáto sloboda vierovyznania bola ústavne zaručená spravidla bez ďalších podmienok. Z ústavy naopak vyplývala akceptácia "nekresťanských" cirkvi a náboženské spoločností, ktoré boli zákonom uznané alebo recipované, pokiaľ vznikli a fungovali v súlade so zákonom, najmä na základe bývalého uhorského zákonného článku XLIII/1895 o slobodnom vyznávaní náboženstva, Uvedený zákon bol po roku 1918 resp. od 14. marca 1939 súčasťou slovenského právneho poriadku.[27] Takto mali občania, cirkvi a náboženské spoločnosti ústavne zaručenú slobodu vierovyznania. To však platilo len pre tieto zákonom uznané alebo recipované cirkvi a náboženské spoločnosti (a ich veriacich občanov) a to za splnenia ďalšej ústavnej podmienky, že ich činnosť nenarážala na kresťanské mravy. Samozrejme vyvstáva otázka, čo bolo, alebo nebolo súčasťou kresťanských mravov a ako vysvetľovať pojem "nenaráža(ť)". Výklad ústavy bol in concreto daný orgánom výkonnej moci a v menšej miere orgánom súdnej moci. Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 bola postavená na tradičnej kresťanskej ideológii spojenej s uplatňovaním suverenity slovenského národa cez suverenitu nového štátu, ktorej vyjadrením bola i ústava ako základný zákon štátu. Navyše kresťanské tradície na Slovensku boli oveľa silnejšie a sociálne problémy vypuklejšie, a tak vidieť určitý ideovo-legislatívny posun od klasického liberalizmu ku kresťansko-národno-sociálnym postojom. Preto pri analýze slovenskej ústavy možno uviesť jej niektoré konkrétne črty.
1. Preambula slovenskej ústavy sa odvoláva na ideologické - kresťanské spoločenské základy - podľa doslovnej dikcie textu ústavy a odvoláva sa na Boha "od ktorého pochádza všetka moc a právo", vrátane právo zriadiť "si svoj slobodný slovenský štát". Odkazuje na jeho vzťah k slovenskému národu, ktorého chránil a "udržal na životnom priestore mu určenom". Pôvodne preambula ústavy nebola súčasťou vládneho návrhu ústavy Slovenskej republiky.[28]
Karol Mederly podpredseda snemu a predseda ústavno-právneho výboru snemu uviedol výklad o zmysle ustanovení a to priamo pred poslancami pri prerokovaní návrhu slovenskej ústavy v sneme: "Preto ani ústava Slovenského štátu nemôže stranou nechať večne platné a cenné hodnoty kresťanstva. Slovenský národ je hlboko veriaci, kresťanský. Jeho viera ho zachránila pred zánikom. Slovenský nacionalizmus je v prirodzenom spojení s nábožensko-mravným základom kresťanstva. Preto, budujúc svoj Slovenský štát, dávajúc mu ústavu, musime mať pred očami prirodzené právo, ktoré je časťou mravného zákona, vyjadreného vo večne platných prikázaniach Božích. Toto prirodzené právo nie je napísané, ale je vnuknuté v každej nesmrteľnej duši a je preto platné pre každé zákonodarstvo".[29] Toľko z dobovej citácie zo strany zákonodarcu. Kresťanské základy a ideologické východiska Ústavy Slovenskej republiky tu pôsobili spoločne s ďaľšími prvkami, ktoré však priamo nepotlačovali. Ani nemožno pri slovenskej ústave zamieňať kresťanskosť za katolicizmus (katolickosť), nakoľko ústava neobsahovala takýto pojem. Kresťanský princíp v slovenskej ústave určitým spôsobom zabraňoval, aby sa národno-socialistické tendencie (cez politický vplyv nemeckého stredoeurópskeho hegemóna) nedostali nielen do ústavy, ale aby čo najmenej ovplyvňovali reálne štátne zriadenie na Slovensku v rokoch 1939-1945. Teoreticky takto kresťanský princíp bol akousi ústavnou poistkou proti vplyvu nacizmu a nemeckej ideologicko-mocenskej hegemónii. Druhou stránkou však bola realizácia takýchto zámerov v praxi pri narastajúcom nemeckom mocenskom vplyve. Zároveň však kresťanský ústavny princíp bol spoločensko-legislatívne prihlásením k slovenským kresťanským koreňom a to v záujme ujednotenia slovenskej spoločnosti na báze rešpektovania kresťanských hodnôt. V tomto smere to bol tiež určitý odklon od predchádzajúcich česko-slovenských ústavných tradícii v novej ústavnej koncepcii nového národného štátu. Minulý dôraz na občiansko-národný[30] princíp s fiktívnym československým národom nahradil kresťansko-národný princíp s kresťanským slovenským národom v Slovenskom štáte. Nesporne to bol ideologický posun od liberalizmu ku konzervativizmu.
2. Nielen sociálne aspekty slovenskej ústavy ovplyvnili pápežské encykliky: Rerum novarum (pápež Lev XIII., z 15. mája 1891), Quadrigesimo anno (pápež Pius XI., z 15. mája 1931). Podľa encykliky pápeža Leva XVIII. s názvom Rerum novarum zo "správy štátu vyrástlo, tak blaho jednotlivca, ako i blaho celku" s povinnosťou štátu dosiahnuť najvyšší stupeň blaha spoločnosti a jednotlivcov. Uvedená encyklika sa venuje aj súkromnému vlastníctvu, pričom "právo súkromného vlastníctva nie je dané ľuďom zákonom ľudským, ale zákonom prirodzeným, preto štátna moc nesmie ho rušiť, ale iba ho upravovať a uvádzať do súladu so všeobecným blahom. Zo súkromného majetku pod titulom daní nesmie viac brať ako je spravodlivé".[31] Za hlavné podmienky všeobecného blaha táto encyklika pokladá poctivosť, mravnosť, rodinu a náboženstvo. Taktiež spravodlivosť a miernosť pri ukladaní a rozdeľovaní verejných bremien. V encyklike pápeža Pia XI. s názvom Quadrigesimo anno sa "zakazuje, aby jedna trieda vylučovala druhú z účasti na hmotných majetkoch" a naopak "štát musí teda prevziať úlohu vykonávateľa sociálnej spravodlivosti a zaviesť taký sociálny a hospodársky poriadok, ktorý by zabezpečil pri zmenách statkov a služieb potrebnú spravodlivú a účasť".[32] Jedenásta hlava ústavy v § 88 až § 90[33] sa venovala problematike cirkvi[34]. Ústava oficiálne a priamo neuprednostňovala katolícku alebo inú kresťanskú cirkev. Na druhej strane nepriamo zvýhodňovala kresťansko orientované cirkvi, cez ústavou uznané a povinné "kresťanské mravy" Tiež zavádzala ústavnú povinnosť vyučovania náboženstva na základných a stredných školách. Zároveň ústava dávala verejnoprávnu povahu všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam (nielen kresťanským, ale aj iným). Doslova "všetky cirkvi a náboženské spoločnosti uznané štátom sú verejnoprávnymi korporáciami, s vlastnou správou a vlastným majetkom". Dôležitou podmienkou bolo ich uznanie štátom. Ústava taktiež uvádzala: "každému sa zabezpečuje právo voľne plniť náboženské povinnosti, nakoľko to neodporuje ustanoveniam zákona, verejnému poriadku a kresťanským mravom.". Ale ústava doslova stanovuje, že "vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách je povinné a deje sa kvalifikovanými príslušníkmi cirkví pod dozorom štátu.". Princíp kresťansky sa v § 14 ústavy premietol do povinnej prísahy každého poslanca snemu a to prísahou na Boha.[35] Bola to ústavná podmienka vzniku poslaneckého mandátu. Podľa § 34 ústavy sa prezident Slovenskej republiky ujíma svojho úradu pred snemom prísahou na Boha.[36] Podľa § 42 ústavy členovia vlády pred prevzatím svojho úradu zložili do rúk prezidenta nasledovnú prísahu: "Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že budem svedomite a nestranne plniť svoje povinnosti a zachovávať zákony. Tak mi Pán Boh pomáhaj!" K veci uveďme, že v texte ústavy nebolo úplne konkretizované o akého konkrétneho "Boha" a konkrétnej cirkvi (náboženstva) sa jednalo a neboli v tejto spojitosti uvedené cirkvi, ani náboženstva, ktoré mala ústava na mysli. Jednalo sa o monoteistické náboženstvo s jedným Bohom. Napriek tomu nebolo možné vylúčiť pri gramatickom výklade textu ústavy, že prípadný monoteistický "jediný Boh" mohol byť aj z rámca nekresťanských cirkví a monoteistických náboženstiev. Navyše sa neprisahalo priamo na kresťanskú bibliu. Ústava takúto povinnosť priamo neobsahovala. Na druhej strane z kontextu Preambuly ústavy a ústavy ako celku, z parlamentnej rozpravy pri schvaľovaní ústavy a z celkovej analýzy obsahovej stránky ústavnej prísahy môžeme konštatovať, že išlo o kresťanského, ale hlavne hodnotového Boha. Napríklad u ateistu to mohlo znamenať akési filozofické a hodnotové uchopenie textu ústavnej prísahy. Ústavná prísaha bola prísahou na kresťanské hodnoty, ale nebola nábožensko-cirkevnou prísahou a vôbec nebola prísahou vernosti nejakému imaginárnemu alebo konkrétnemu vodcovi. Bola to vernosť štátu cez Boha, presnejšie cez jeho tradičné hodnoty. Podstatou prísahy podľa ústavy bolo "nestranne plniť svoje povinnosti a zachovávať zákony". Prísaha zaväzovala vždy konať nestranne, zodpovedne a zákonne. Aj z uvedeného vyplýva, že kresťanský princíp v Ústave Slovenskej republiky bol oveľa menej nábožensko-kresťanským princípom a oveľa viac hodnotovo-kresťanským princípom, ktorý mal slovenskú spoločnosť spájať a nie rozdeľovať. Jednalo sa o akúsi "kresťanskú (nadkonfesionálnu) nadstraníckosť", postavenú nad (a mimo) jednotlivé cirkvi, ale slúžiacu vždy všeobecnému dobru. Funkcionárske prísahy vernosti boli adresované výhradne štátnym inštitútom a slovenskému ľudu prostredníctvom Boha a boli podľa ustanovení ústavy. Neboli to v žiadnom prípade prísahy vernosti adresované vodcovi, vodcovskej strane a podobne, podľa cudzích vzorov. Dodajme, že prísahy ako ústavné podmienky vzniku funkcii nebol u poslancov snemu, u prezidenta, ani u členov vlády prísahou na nejaké vodcovské zriadenie a podobne, ale výhradne na Boha ako súčasti realizácie univerzálneho kresťanského princípu v prvej Slovenskej republike.
C. Princíp republikánsky.
Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 kodifikovala republikánske štátne zriadenie na Slovensku. Inštitucionálnou podstatou republiky bola vyváženosť resp. rovnováha v deľbe moci v štáte. Imanentnou súčasťou každého republikánskeho zriadenia (nielen jeho zákonodarnej moci) bolo demokratické volebné právo t.j. právo občana voliť a právo byť volený. S tým bolo spojené aktívne a pasívne volebné právo. Vrátane následnej voľby hlavy štátu. Prvá Slovenská republika nebola prezidentskou republikou, kde najsilnejšie postavenie mala vláda, ktorá však formálne (podľa ústavy) sa zodpovedala snemu[37]. Zákonodarcovia mali v roku 1939 dve štátoprávne možnosti a to zriadiť buď republiku alebo vodcovský štát. Monarchia neprichádzala do úvahy. Nezriadili vodcovský štát podľa nemeckého alebo talianskeho vzoru. Rozhodli sa pre dobovú demokratickejšiu republiku zodpovedajúcu slovenským podmienkam, tradícii a medzinárodnej situácii. Navyše to bolo v období pomníchovskej izolácie, kde Slovensko nemalo skutočných vonkajších spojencov. Navyše susedné Maďarsko a Poľsko netajilo svoj dlhodobý záujem o spoločné hranice na úkor Slovenska. Republikánske zriadenie nemohlo zabrániť dobovému vplyvu autoritatívnych prvkov zo zahraničia alebo z vnútra štátu, ale v konečnom dôsledku takéto autoritatívny prvky aspoň obmedzovalo alebo prinajmenšom sťažovalo ich plné uplatnenie. Slovensko bolo odkázané samé na seba, na svoje tvorivé sily a na národné sebavedomie. Republika ako taká je res publica, t. j. vec verejná. Verejnosť to sú občania. Čo v tomto smere ponúkala Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 občanom Slovenskej republiky ?
Desiata hlava Ústavy Slovenskej republiky mala názov povinnosti a práva občanov.
Vo všeobecnosti podľa § 81 ústavy: "Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku.". "Osobná sloboda a domáci pokoj sa zaisťuje v medziach ustanovení zákonov. Nikto nesmie byť potrestaný pre chovanie sa, ktoré neporušilo právoplatnú trestnú normu a ktorého trestnosť nebola už vopred zákonom alebo zákonitou normou určená" (§ 82 ústavy).
Podľa ústavy: "Sloboda vierovyznania, prejavu mienky, vedeckého bádania a umenia sa zabezpečuje, nakoľko nenaráža na ustanovenia zákonov, verejného poriadku a kresťanských mravov" (§ 85 ústavy).
Z hľadiska ústavnej ochrany rodiny uveďme: "Manželstvo, rodina a materstvo sú pod zvýšenou ochranou právneho poriadku" (§ 86 ústavy). Vo vzťahu k svojmu potomstvu sú občania podľa ústavy povinní citujeme: "Občania[38] sú povinní starať sa o výchovu a školenie svojich detí, aby sa stali z nich dobrí občania štátu"(§ 80 ústavy).
Venuje sa pozornosť ochrany súkromného vlastníctva. Podľa ústavy: "Vlastníctvo má sociálnu funkciu a zaväzuje majiteľa narábať s ním v záujme všeobecného dobra."
" Súkromné vlastníctvo možno obmedziť len zákonom" (§ 79 ústavy).
Sú tu aj ďalšie občianske povinností priamo vyžadované ústavou.
"Práca duševná alebo telesná je občianskou povinnosťou" (§ 76 ústavy).
Každý občan je povinný platiť dane, dávky a poplatky na základe zákon (§ 77 ústavy).
"Občania sú povinní plniť úlohy svojho povolania, pomáhať verejným orgánom v ich činnosti, plniť funkcie, ktoré majú na základe zákona alebo z príkazu úradov" (§ 78 ústavy).
K ústavným občianskym právam tiež patrilo:
"Listovné tajomstvo môže byť obmedzené len zákonom" (§ 83 ústavy).
"Zhromažďovacie, tlačové a spolčovacie právo sa zabezpečuje v medziach zákonných ustanovení"(§ 84 ústavy).
K sociálnym otázkam ústava uvádzala v § 87 ústavy.
"Práca je chránená." "Vykorisťovanie sociálne slabých občanov sa zakazuje".
"Výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu so zreteľom na rodinné pomery".
"Rušenie a organizovanie rušenia práce sa zakazuje".
Dobovo sa pri predložení ústavy v parlamente (sneme) interpretačne uvádzalo: "Spoločnosť liberalistická emancipovala sice individualizmus, ale nestvorila spoločenský organizmus, nestvorila národnú pospolitosť, v ktorej by sa bol v plnej miere uplatnil sociálny duch. Pre tuto chybu padá liberalizmus a s ním spojený systém demokracie. Jednotlivec chce mať nielen právo, ale možnosť blaha svojho tak, ako svojej rodiny, svojho národa v duchu sociálnej spravodlivosti."[39] Uveďme, že republikánské zriadenie eliminovalo premenu Slovenska na fašistický alebo komunisticko-boľševický štát, no na druhej strane prvá Slovenská republika mala prvky (napr. stavovské zriadenie), ktorého ho čiastočne a dobovo odlišovali od klasických liberalistických štátov. Aj pri vtedajšej určitej prevahe monarchii v Európe, vrátane strednej Európy a Balkánu (Taliansko, Juhoslávia, Bulharsko, Rumunsko, a i.) a v jeho bezprostrednom susedstve (Maďarsko), tak Slovensko nemalo žiadne monarchistické tradicie, ale hlboké a moderné republikánské tradície. Slovenská republika bola národnou a konzervatívnou republikou svojej doby.
Každá republika je protiklad monarchie s dedičskou panovnickou postupnosťou. Oproti monarchiam republika predstavuje taký štát v ktorom zvrchovanosť patrí ľudu (národu) a osoby majúce moc su vybavené mocou, len z poverenia ľudu (národa). Podľa Preambuly ústavy Slovenská republika združovala "podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť". Prvá Slovenská republika mala republikánske štátne zriadenie s trojdeľbou moci a to s mocou zákonodarnou, mocou výkonnou a mocou súdnou. Právny a politický režim, dramatické vojnové udalosti, vplyv nesporného stredoeurópskeho hegemóna (Nemecka) a problematické susedské vzťahy (Maďarsko) nastolilo dominantnejšie postavenie výkonnej moci v štáte, ale s určitými ústavnými zárukami pre realizáciu moci zákonodarnej a súdnej moci. Je nutné zdôrazniť, že oproti napr. Nemecku, Taliansku a susednému Maďarsku (s regentským systémom vo formálnom kráľovstve), Poľsku (s náčelníkom štátu) republikánske zriadenie zabraňovalo (alebo prinajmenšom sťažovalo) vznik priameho vodcovského systému v štáte. To bol úspech umierneného vládneho krídla oproti tlakom z časti radikálneho vládneho prostredia a z časti politických kruhov (radikálov v časti HSĽS, hlavne však Hlinkovej gardy), ktorí chceli realizovať národný socializmus na slovenské podmienky s presadením vodcovského princípu. Takto republikánske zriadenie Slovenskej republike malo vyvažovať vonkajšie (nemecké) a vnútorné (Tukovsko-Machovské, a iné ) tlaky na oslabenie snáh o určitú umiernenosť politického režimu štátu v autoritatívnom stredoeurópskom okolí a to v čase nastávajúcej svetovej vojny. Takýto prístup nadväzoval na všeobecnú (umiernenú) mentalitu slovenského národa a jeho predchádzajúci (dvadsaťročný) život v republikánskom prostredí. V konzervatívnejšom národnom prostredí sa radikálnejšie zmeny dejú oveľa pomalšie a nakoniec vojnou zahltené Nemecko akceptovalo takýto "slovenský status quo".
Podľa § 1 odseku 1 prvej hlavy Ústavy Slovenskej republiky sa dovtedajší Slovenský štát stal Slovenskou republikou. Slovensko sa takto nestalo vodcovským štátom, monarchiou, ani nenadobudlo inú vtedy typickú stredoeurópsku - autoritatívnu formu štátu. Neprevzali sa cudzie ústavné vzory z hľadiska zavedenia vodcovských princípov, či ústavného zakotvenia štátostrany podľa nemeckého alebo talianskeho vzoru. Rýchlosť štátoprávnych zmien vyžadoval preberanie bezprostredne existujúcich vzorov z obdobia druhej č.-s. republiky. Aj preto bolo vidieť skôr inšpiráciu bývalou česko-slovenskou republikánskou ústavnou legislatívou. Ale už sa tu ojedinele vyskytli nové konzervatívne prvky ako zavedenie stavovského princípu, vzniku nového štátneho orgánu - Štátnej rady alebo ústavného zaradenia národnostných skupín s inovatívnou ústavnou recipročnou poistkou. Časová a mentálna blízkosť republikánskeho vyše dvadsaťročného predchádzajúceho obdobia bola najbližšie občanom, čo asi rozhodlo o voľbe republikánskej formy nového štátu. Vodcovský princíp bol z hľadiska vtedajšieho Slovenska cudzorodým prvkom pre veľkú väčšinu Slovákov. Samozrejme je nutné odlíšiť formu štátu od vývoja politického režimu v zložitých vojnových časoch a pri hegemonistickom postavení Hitlerovho Nemecka.
Uveďme, že v období medzi marcom 1939 (vznikom Slovenského štátu) a júlom 1939 (prijatím Ústavy Slovenskej republiky) nebola priamo legislatívne stanovená republikánska forma štátu. Vtedajšie Nemecko, Taliansko a Maďarsko, ani viaceré stredoeurópske štáty (napr. Rumunsko, Juhoslávia, Grécko a iné), dokonca demokratické škandinávske štáty, neboli republikami. V roku 1939 boli klasickými republikánskymi štátmi Európy len Francúzsko, Švajčiarsko, Poľsko, Pobaltské štáty, Fínsko, Írsko..., teda menšina európskych štátov. Väčšina štátov Európy v roku 1939 boli monarchie a štáty s vodcovským štátnym zriadením.
Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 vznikli slovenské štátne orgány v rámci trojdeľby moci a to moci zákonodarnej, moci výkonnej a moci súdnej. Ani nebol zavedený vodcovský princíp. Naopak sa zachovali (pravda nominálne), právne možnosti všeobecného, rovného hlasovacieho práva s formálne priamou a tajnou voľbou a s deklarovaným predpokladom volieb do 31.12.1943.[40] Takto do vzniknutej štátnej štruktúry najlepšie pasovala práve republikánska forma. V neposlednom rade tu boli republikánske tradície, ktoré sa zakorenili v povedomí občanov, ešte z česko-slovenských a autonómnych čias. Tiež štátna forma (a nové, či premenované štátne orgány) Slovenského štátu nadväzovali na bezprostredne predchádzajúce orgány autonómnej Slovenskej krajiny (jeho snem, vládu, ministerstvá, územnú správu). Republikánska štátna forma evokovala určité nadviazanie na demokratické tradície, i keď v zložitých predvojnových a vojnových časoch. Republika skôr mohla spojiť mnohovrstevnú slovenskú spoločnosť, než iné formy štátneho zriadenia.
Slovenská ústava nadväzovala na (ústavný) zákon č. 1/1939 Sl. z.[41] ako kontinuálny začiatok novej štátnej legislatívy. V historickej literatúre sa uvedený základný zákon nového štátu spravidla neuvádza ako ústavný zákon. Vzhľadom na vtedajšie ústavné právomoci Snemu Slovenskej krajiny a jeho zásadnú legislatívnu transformáciu na Snem Slovenského štátu, tak iná ako ústavná forma vzniku nového štátu by bola ťažko predstaviteľná.
V § 102 Ústavy Slovenskej republiky sa nachádzalo závažné ustanovenie: "Všetky ustanovenia právnych predpisov, ktoré sú v rozpore s touto ústavou, alebo s existenciou samostatnej Slovenskej republiky, strácajú platnosť." Teda ústava zakotvovala v podstate princíp právnej kontinuity, pravda s určitou výhradou. Ešte uveďme na vysvetlenie právneho kontextu, že v období po Mníchovskej dohode (diktáte) z r. 1938 (a následnej Viedenskej arbitráži) sa slovenské územie zmenšilo na 38 055 kilometrov štvorcových. Doplňme, že Mníchovská dohoda riešila výhradne "len" územné otázky. Takže neskoršia (medzinárodnoprávne uznaná) právna nulita Mníchovskej dohody mohla riešiť výhradne "len" nulitu územných strát a nie akúsi právnu nulitu celého pomníchovského právneho poriadku a štátoprávneho vývoja v rokoch 1938-1945. Nulitu Mníchovskej dohody s dopadom len na potvrdenie predmníchovských hraníc potvrdzuje dokonca E. Beneš a britské stanovisko.[42] Mníchovská dohoda riešila výhradne otázku hraníc a neriešila otázku existencie štátov a ich režimov. Na druhej strane Francúzsko a V. Británia sa Mníchovskou dohodou stiahli zo strednej Európy s ďalšími nepriamymi geopolitickými dôsledkami.
Ústava dávala personálny základ Slovenskej republike cez svojich občanov. Slovenský občan mal štátne občianstvo[43], ktoré bolo podľa ústavy jediné a jednotné. Podmienky nadobudnutia štátneho občianstva a jeho zániku určoval osobitný ústavný zákon.
Esenciálnou zložkou každého republikánskeho zriadenia je právo občana voliť a byť volený. S tým bolo spojené aktívne a pasívne volebné právo.
K aktívnemu volebnému právu sa v § 9 ústavy uvádzalo: "Právo voliť do snemu má štátny občan, ktorý prekročil dvadsiaty prvý rok svojho života a vyhovuje ostatným podmienkam volebného programu snemu.".
Pasívne volebné právo, teda právo byť volený upravoval § 10 ústavy, ktorý obsahoval nasledovné volebné podmienky: "Voliteľný je štátny občan, ktorý dovŕšil tridsiaty rok svojho života a vyhovuje ostatným podmienkam volebného poriadku do snemu.".
Podmienkou vzniku poslaneckého mandátu nebolo len zvolenie, ale i prísaha vernosti Slovenskej republiky (§ 14 ústavy).
Podľa § 13 ústavy boli poslanci "zástupcami občanov celého štátu", ktorí vykonávali osobne svoj poslanecký mandát.
V § 15 ústavy bola upravená možnosť pozbavenia poslaneckého mandátu, pokiaľ neplnil "svedomite svoju funkciu", alebo sa stal "nehodným." O prípadnej strate poslaneckého mandátu mohla rozhodovať len Štátna rada na návrh predsedníctva snemu (§ 16 ústavy).
Poslanec však mal určitú ústavnú ochranu (imunitu), nakoľko poslancov snemu nebolo možné vôbec stíhať pre hlasovanie v sneme alebo vo výboroch snemu. Ale pre výroky tam povedané pri výkone mandátu mohli byť disciplinárne postihnutí, len samotným snemom. K prípadnému trestnému alebo disciplinárnemu stíhaniu alebo akémukoľvek obmedzeniu slobody člena snemu pre iné činy alebo zanedbania bol potrebný súhlas snemu. Ak snem nedal k tomu súhlas, tak bolo podľa ústavy stíhanie navždy vylúčené.
Určitou výnimkou bol prípad, ak bol poslanec prichytený a zatknutý pri trestnom čine, Vtedy súd alebo iný príslušný úrad bol povinný to ihneď oznámiť predsedovi snemu. V prípade, že snem do 14 dní od zatknutia nesúhlasil s ďalším väznením poslanca, tak väznenie poslanca malo prestať.
Štátni a verejní zamestnanci, ktorí boli zvolení za poslancov išli podľa ústavy na povinnú dovolenku počas trvania ich poslaneckého mandátu.
Poslanci mohli svedčiť o veciach, o ktorých sa. dozvedeli vo svojej poslaneckej funkcii, vždy len so súhlasom predsedníctva snemu, a to i keď by už neboli členmi snemu.
D. Princíp stavovský.
Stavovská solidarita bola v súlade s pápežskými encyklikami a v rozpore s nemeckými predstavami o totalitnej národno-socialistickej moci. Navyše stavovský princíp nevyhovoval nemeckej menšine na Slovensku, ktorá mala obavy z jej majorizácie väčšinovou slovenskou spoločnosťou. Tiež stavovské zriadenie narazilo na určitý odpor radikálnych vládnych a straníckych kruhov presadzujúcich vodcovský princíp. Stavovský princíp však bol princípom národnej solidarity, politickej umiernenosti a snahy o spoločenské zmierenie rôznych záujmových skupín a to všetko v záujme celku. Vtedajší parlamentný spravodajca v Slovenskom sneme pred prijatím ústavy uviedol: "Stavy su prirodzené združenia osôb fyzických alebo právnických, vykonávajúcich dohromady tu istú spoločenskú funkciu, a majúcich zaistiť výkon tejto funkcie pre najvyšší záujem národného celku. Stavovstvo znamená teda odpolitizovanie hospodárstva, ale jeho podriadenie záujmom celku a blaha spoločnosti. Tak namiesto umelých útvarov politických strán nastupuje prirodzený útvar stavovského zriadenia. Ale aj pri stavovskom zriadení nastane náprava vtedy, keď nastane aj náprava morálna, ako to niekoľko ráz zdôrazňuje encyklika Quadragesimo anno. Musí sa utvoriť solidarita záujmov pre blaho všetkých občanov spoločenského celku."[44] Schválená Ústava Slovenskej republiky vychádzala z predpokladu národnej a štátnej jednoty rozdielnych záujmov občanov (a ich stavovských a záujmových skupín). Ústavný stavovský princíp nadväzoval aj na už uvádzanú encykliku pápeža Pia XI. Quadrigesimo anno, ktorá " zakazuje, aby jedna trieda vylučovala druhú z účasti na hmotných majetkoch" a naopak "štát musí teda prevziať úlohu vykonávateľa sociálnej spravodlivosti a zaviesť taký sociálny a hospodársky poriadok, ktorý by zabezpečil pri zmenách statkov a služieb potrebnú spravodlivú a účasť". Podľa tvorcov slovenskej ústavy: "Chrbtovou kosťou ústavy je dobre usporiadaná hospodárska sústava".[45] V paragrafov 60 až 63[46] hlavy siedmej ústavy sa venovala pozornosť problematike stavovského zriadenia. Podľa ústavy "občania podľa svojho povolania" sa zoskupovali do nasledovných stavov a to: 1. V poľnohospodárstve. 2. V priemysle, 3. V obchode a v živnostiach, 4. V peňažníctve a v poisťovníctve, 5. V slobodných povolaniach a pre verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov. Ústava stanovovala, že "každý stav sa skladá z osobitnej skupiny zamestnávateľov a zamestnancov.".[47] Bola stanovená ústavná povinnosť, že "každý občan musí byť organizovaný v niektorom stave, ale funkciu môže mať len organizovaný príslušník politickej strany". V § 61 ústavy bola stanovená ústavná možnosť, aby z uvedenej zásady mohol obyčajný zákon určovať výnimku. Vymedzenie postavenia stavov a ich základné úlohy stanovoval § 62 slovenskej ústavy. Podľa ústavy citujeme: "Stavy sa starajú o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.".Pôvodne zástupcovia stavov nemali byť členmi Štátnej rady, čo zmenili pripomienky ústavno-právneho výboru snemu.[48] Samotný § 63 ústavy zakotvoval, že "stavy sa organizujú na princípe samosprávnom", pričom stavy sa mali organizovať zdola nahor.[49] Samotnú organizáciu celkovej činnosti stavov a vymedzenie právomoci stavov stanovoval osobitný zákon. Obdobne osobitný zákon stanovoval podmienky štátneho dozoru. Ďalšie podrobnosti k uvedenej problematike upravoval, najmä zákon č. 70/1942 Sl. z. o slovenskej pracujúcej pospolitosti
E. Princíp samosprávny.
Princíp samosprávny sa neuplatňoval len v rámci stavovského zriadenia, ale tiež v rámci územnej samosprávy.[50] Jednalo sa o samosprávne pôsobenie zdola nahor.
Územná samospráva nebola v pôvodnom návrhu Ústavy Slovenskej republiky, nebola táto časť v textovej verzii vládneho návrhu. Súčasťou ústavy sa stala až na základe pripomienok a návrhov ústavno-právneho výboru snemu[51] a to počas rokovaní vtedajšieho Snemu Slovenského štátu.[52] V ústavnom zákone č. 185/1939 Sl. z. o Ústave Slovenskej republiky a to v jej ôsmej hlave ústavy sa nachádzala vo veľkej stručnosti problematika územnej samosprávy. Presnejšie v jeho § 64 ods. 1 sa uvádzalo, že "v správe štátu zúčastnia sa občania prostredníctvom orgánov územnej a stavovskej[53] samosprávy". Podrobnosti mal určiť zákon.[54]
V zmysle § 74 Ústavy Slovenskej republiky mal "štát a vinný štátny orgán (zamestnanec)" doslova ručiť "za škodu, spôsobenú nezákonným výkonom verejnej moci.". Zároveň ochranu proti rozhodnutiam správnych orgánov poskytovala podľa ústavy správne súdnictvo.
V nadväznosti na ústavu bol následne prijatý zákona č.190/1939 Sl. z. o verejnej správe vnútornej zo dňa 25. júla 1939, teda doslova niekoľko dni po prijatí Ústavy Slovenskej republiky. Následne sa vtedajšie územie prvej Slovenskej republiky dňom 1. januára 1940[55] rozčlenilo na šesť žúp a na 59 okresov. Župy boli legislatívne charakterizované ako samosprávne ustanovizne. Tiež boli právnickými osobami a mohli nadobúdať práva a samostatne sa právne zaväzovať. V zmysle zákona č.190/1939 Sl. z. samosprávne úlohy uskutočňovali samosprávne zbory a to: župný výbor, župné komisie, iné župné orgány, hlavne župan a župný úrad. Predmetný zákon odstránil možnosť vzniku župných zastupiteľstiev a rušil okresnú samosprávu. Typickými župnými samosprávnymi orgánmi boli župné výbory a župné komisie. Spôsob voľby (skôr možno hovoriť o kooptácii) do župných výborov bola realizovaná cez župné organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktoré navrhovali kandidátov strany do župného výboru. V prípade, že bola v príslušnej župe národnostná skupina zastúpená aspoň 5 percentami z celkového počtu obyvateľstva župy, tak obdobne postupovala aj župná organizácia registrovanej politickej strany národnostnej skupiny. Prostredníctvom ústredia politickej strany išli návrhy kandidátov strany do župného výboru na Ministerstvo vnútra. Na základe zákona č. 225/1940 Sl. z. mohol minister vnútra ustanoviť členov župného výboru aj za národnostnú skupinu, ktorá nemala registrovanú politickú stranu národnostnej skupiny.
Podstatnou súčasťou územnej samosprávy bola hlavne obecná (komunálna) samospráva, ktorá nebola poštátnená. Zákonom č. 171/1943 Sl. z. sa riešila obdobne ako pri župných výborov otázka vymenovania členov a náhradníkov do obecných a mestských výborov v rámci komunálnej samosprávy.[56]
F. Princíp stranícko-politický.
Hlava šiesta ústavy bola venovaná politickým stranám. Podľa § 58 ods. 1 ústavy: "Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty)". Ústava Slovenskej republiky v podstate potvrdzovala stav, ktorý vznikol predchádzajúcim vývojom nielen v marci 1939, ale, ktorý vznikal už od Žilinskej dohody (6.10.1938). Dochádzalo na jeseň 1938 k zlučovaniu, spájaniu i pohlcovaniu dovtedajších politických strán na Slovensku, čo sa odrazilo vo voľbách do Snemu Slovenskej krajiny (18.12. 1938), kde HSĽS bola strana slovenskej národnej jednoty aj s kandidátmi, ktorí boli pôvodne v iných stranách ako HSĽS. Pôvodná HSĽS sa však stala rozhodujúcou politickou silou na Slovensku určujúcou politický a štátoprávny vývoj,
Ústava z roku 1939 uvádzala postavenie HSĽS, len vo veľmi všeobecnej rovine. Ústavne sa priamo nezakotvovalo postavenie HSĽS ako výslovne štátnej strany s vedúcim postavením (úlohou) HSĽS v štáte a spoločnosti, obdobne ako to neskôr upravovala čs. ústava z roku 1960, ktorá ústavne priamo zakotvovala vedúcu úlohu vládnucej strany (KSČ) v štáte a spoločnosti. Ústava z roku 1939 neuvádzala vodcovský princíp a priamu prepojenosť politickej strany a štátu. Slovenská ústava oddeľovala formálne a obsahovo sústavu štátnych orgánov od politických strán. Na druhej strane mimo rámec ústavy nebolo možno vylúčiť politický a personálny vplyv štruktúr HSĽS na miestne, regionálne a ústredné štátne orgány. Podľa dobového pohľadu k vzťahu štátu a vládnucej strany (HSĽS), "medzi stranou a štátom nesporne je veľmi úzka spolupráca, ale nie je totožnosť". [57]
Budúci politický vplyv HSĽS a politických strán národnostných skupín obmedzovalo ústavné postavenie Štátnej rady, ktorá mala právomoc zostavovať a schvaľovať jednotnú kandidátnu listinu pre budúce voľby poslancov do Snemu Slovenskej republiky (§ 52 písm. d) ústavy). Musíme zdôrazniť, že podľa ústavy HSĽS teda ani nemohla definitívne zostavovať kandidátnu listinu navrhovaných poslancov do parlamentných volieb za HSĽS, čo podľa ústavy mala výhradne Štátna rada a HSĽS mohla svoj návrh na zostavenie kandidátnej listiny len Štátnej rade predložiť. Ústavne zakotvenie stavovského zriadenia nepriamo obmedzovala reálny vplyv HSĽS a Nemeckej strany (DP).
Musíme vždy posudzovať a porovnať ústavné východiska s reálnou mocensko-politickou situáciou. Podľa súčasnej právnej histórie HSĽS "pokiaľ ide o pozíciu v reálnom živote štátu, nepredstavovala (predovšetkým na úrovni najvyšších orgánov štátnej moci) také dominantné mocenské centrum. Bola len jedným z konkurujúcich si mocenských centier...".[58] V rámci historického kontextu doplňme, že ešte dňa 8. 11. 1938, teda niekoľko mesiacov pred prijatím ústavy a pred vznikom samostatného štátu, došlo k transformácii HSĽS na politickú stranu so začlenením (zlúčením, či splynutím) hlavne slovenských agrárnikov a ďalších strán. HSĽS – Strana národnej jednoty po vynútenom splynutí so SNS dňa 15.12.1938 sa "stala jedinou politickou reprezentantkou Slovákov." "Vytvorenie takéhoto zjednodušeného modelu vzťahov ponúkalo východisko považovať HSĽS-SSNJ za jedinú reprezentantku slovenského národa a vzhľadom na jej program a tradíciu ju stotožňovať s vôľou národa." [59] Uveďme, že Hlinková slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty mala k 1.10. 1940 celkovo 176 664 členov. Po prijatí ústavy vznikol zákon č. 245/1939 Sl. z. zo dňa 28. septembra 1939 o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, ktorý vo svojom § 1 uvádzal: "Hlinková slovenská ľudová strana (strana slovenskej národnej jednoty) je politickou organizáciou, prostredníctvom ktorej zúčastňuje sa slovenský národ na vedení a správe štátu". V roku 1942 bol Snemom Slovenskej republiky schválený nový zákon o HSĽS a to zákon č. 215/1942 Sl. z. o Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Z hľadiska vývoja členskej základne. tak HSĽS mala v roku 1939 182 918 členov v 2 320 miestnych organizáciach a v roku 1943 mala 298 180 členov v 2 675 miestnych organizáciach. K právam národnostných menšín § 59 ústavy uvádzal, že "národnostná skupina sa zúčastní štátnej moci prostredníctvom svojej registrovanej politickej strany". Takáto politická strana mala byť pokladaná za "predstaviteľku politickej vôle celej národnostnej skupiny". Za registrované politické strany národnostných skupín v Slovenskej republike boli ďalšími právnymi normami pokladané politické strany nemeckej a maďarskej národnostnej skupiny. Nemecká národnostná skupina mohla realizovať svoje práva cez nemeckú stranu - Deutsche Partei (DP). Zakladateľom, šéfom tejto strany a štátnym tajomníkom pre záležitostí nemeckej menšiny bol Franz Karmasin. Počet Nemcov sa podľa údajov z roku 1930 odhadovala na 128 tisíc osôb. Politický vplyv nemeckej menšiny a ich politickej strany na Slovensku bol však výrazný nad rámec počtu Nemcov v štáte. Napríklad sa im podarilo v rámci nového župného zriadenia, aby relatívne početní spišskí Nemci boli v jednej (Tatranskej) župe a tak zmeniť pôvodný vládny návrh, ktorý ich rozčleňoval do dvoch žúp. V roku 1939 z troch oficiálnych politických strán sa vodcovský princíp v štruktúrach politickej strany uplatňoval len v Deutsche Partei (DP) s vyše 57 tisícmi členmi a to podľa nemeckého vzoru. So straníckym vodcom Nemeckej strany F. Karmasinom mala bezmála 3800 funkcionárov v 7 krajov a v 129 miestnych skupinách. Maďarská národnostná skupina uplatňovala si ústavné práva prostredníctvom maďarskej strany - Szlovákiai magyar párt (SZMP). Dňa 15. mája 1940 prijal Snem Slovenskej republiky zákon č. 121/1940 Sl. z. o politických stranách národnostných skupín.
G. Princíp právnej kontinuity a princíp štátoprávnej diskontinuity.
Ústavu Slovenskej republiky musíme vykladať v kontexte štátoprávnych udalosti zo 14. marca 1939. Týmto dňom sa štátoprávne transformoval Snem Slovenskej krajiny na Snem Slovenského štátu. Vznik Slovenského štátu bol zásadnou štátoprávnou zmenou, kde nevznikla štátoprávna kontinuita s bývalým Česko-Slovenskom. Slovenský štát sa samostatne a suverénne kreoval predovšetkým v súlade so všeobecnými prirodzeno-právnymi princípmi, čo potvrdzovala Preambula Ústavy Slovenskej republiky. Suverenita slovenského národa vychádzala primárne z prirodzeného práva, vrátane práva na sebaurčenie. Zároveň sa subsidiárne uplatnila ústavne garantovaná suverenita slovenského národa obsiahnutá v ústavnom zákone č. 299/1938 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny zo dňa 22.novembra 1938 a v novelizovanej Ústavnej listine z roku 1920, ktorá implicitne umožňovala secesionistický postup. Navyše vtedajšie autonómne ústavné zákonodarstvo umožňovalo ešte pred 14.3.1939 popri aplikácii už ústavne deklarovanej suverenity slovenského národa tiež prijímať Slovenskému snemu (predtým Snemu Slovenskej krajiny) ústavné zákony, vrátane ústavy. Tvorcovia ústavy však zásadne preferovali prirodzeno-právne východiska a dôvody vzniku Slovenského štátu.[60] Napriek tomu, že sa to doteraz príliš neuvádza, tak zákon č. 1/1939 Sl. z. zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte možno pokladať vzhľadom na jeho štátoprávnu fundamentálnosť a jednoznačnosť prijatia všetkými poslancami snemu za základný zákon štátu a za ústavný zákon. V rámci uplatnenia suverenity slovenského národa a prirodzeno-právnych prístupov a postupov predseda Snemu Slovenskej krajiny Martin Sokol dňa 14. marca 1939 o 12 hodine 37 minúte navrhol a predložil (ústavný) zákon č. 1/1939 Sl. z. zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte, pričom návrh zákona vzápätí poslanci snemu schválili. Poslanci Snemu Slovenskej krajiny a neskôr Snemu Slovenského štátu reprezentovali dňa 14. marca 1939 slovenský národ s jeho nespochybniteľnou štátoprávnou - národnou suverenitou. Poslanci vyjadrovali ako reprezentanti slovenského národa suverénnu vôľu suverénneho slovenského národa nezávisle od vôle iných. V tom spočíval základ legitimity a legality ich vtedajšieho zásadného štátoprávneho rozhodnutia. Bývalý Snem Slovenskej krajiny sa kontinuálne stal novým Snemom samostatného Slovenského štátu. Podľa uvedeného (ústavného) zákona č. 1/1939 Sl. z.: "Všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti Slovenského štátu", čo znamenalo zachovanie právnej kontinuity. Na uvedené ustanovenie nadviazala Ústava Slovenskej republiky so svojou najvyššou právnou silou s ustanovením: "Všetky ustanovenia právnych predpisov, ktoré sú v rozpore s touto ústavou, alebo s existenciou samostatnej Slovenskej republiky, strácajú platnosť" (§ 102 ústavy). Bola to právna kontinuita, ale s výhradou. Aplikáciu uvedených ustanovení mali v pôsobnosti orgány jednotlivých moci v štáte, osobitne výkonnej moci. Vo všeobecnosti štátoprávna diskontinuita znamená diskontinuitu štátu (vzniká nový štát) a diskontinuitu inštitúcii (so vznikom nového štátu vznikajú aj nové štátne a iné inštitúcie). Nový štát a nové inštitúcie aplikoval pre svoju činnosť dovtedajšie právne normy, pokiaľ ich neskôr prostredníctvom nových právnych noriem nezmenil alebo nezrušil. Takýmto príkladom je aj Ústava Slovenskej republiky z roku 1939, pričom sa táto ústava priamo dovolávala právnej kontinuity, pokiaľ to nebolo v rozpore, predovšetkým so samotnými konkrétnymi ustanoveniami ústavy a ustanoveniami ďalších - nových právnych noriem. Spravidla právne normy predovšetkým v prvej fáze vývoja štátu a jeho inštitúcii zostávajú v zásade nezmenené (právna kontinuita). Slúžia už však novému štátu, novým inštitúciam a v novej spoločenskej situácii. Dokonca niektoré dôležité právne normy platili nepretržite mnohé desaťročia (a prežili viaceré štátnosti a režimy), niekedy s drobnými, inokedy so závažnejšími zmenami. Príkladom sú, najmä právne normy súkromného práva, ale i niektoré právne normy verejného práva. Takto sa prelínala a vzájomne doplňovala právna kontinuita so štátoprávnou (inštitucionálnou) diskontinuitou. Príkladom právnej kontinuity je i vládne nariadenie č. 27/1940 Sl. z., ktorým Slovenská republika vyplácala pohľadávky voči bývalému Česko-Slovensku, osobitne odkupovala kupóny z dlhopisov (vrátane kupónov z vinkulovaných dlhopisov) bývalej Česko-Slovenskej republiky a teda primerane preberala niektoré záväzky bývalého Česko-Slovenska. Princíp kontinuity a diskontinuity musíme skúmať aj z hľadiska povojnovej právnej interpretácie štátoprávnych udalosti a vývoja práva z rokoch 1938-1945. K postaveniu Slovenskej národnej rady v rokoch 1944-1945 uveďme: "Slovenská národná rada odmietala akúkoľvek vnútroštátnu ingerenciu londýnskej vlády i prezidenta republiky. Stála teda na stanovisku, že ústavnoprávne ČSR nejestvuje...Nariadenia SNR naopak predpokladalo platnosť všetkých právnych noriem, pokiaľ neodporujú republikánsko-demokratickému duchu...".[61] Podľa uznesenia československej vlády zo dňa 27. júla 1945 a vyhlášky ministra vnútra č. 30/1945 Zb. zo dňa 27. júla 1945 nebol na Slovensku platný (ani právne účinný, ani právne záväzný) ústavný dekrét exilového prezidenta E. Beneša č. 11/1944 Úr. vest. čsl. zo dňa 3. augusta 1944 o obnovení právneho poriadku.Z toho možno jednoznačne vyvodiť, že obdobie slovenskej autonómie (1938 - 1939) a obdobie Slovenského štátu resp. prvej Slovenskej republiky (1939 - 1945) nie je obdobím akéhosi mimoprávneho stavu s kontinuálnou (fiktívnou) právnou existenciou Československa v rokoch 1939 – 1945. To legislatívne odmietla dokonca aj samotná povojnová československá vláda svojím uznesením z 27. júla 1945. Právna kontinuita na Slovensku z rokov 1938-1945, vrátane právnej relevancie Ústavy Slovenskej republiky z roku 1939 (v rokoch 1939-1945) bola aj týmto spôsobom oficiálne potvrdená.
II. Organizácia štátnej moci a vrcholové štátne orgány Slovenskej republiky.
Ústavne sa zakotvovala klasická trojdeľba moci a to moci zákonodarnej, moci výkonnej a moci súdnej. Pri trojdeľbe moci, tak v rámci zákonodarnej moci tu pokračoval v činnosti Snem Slovenského štátu ako legislatívne novo koncipovaný Snem Slovenskej republiky. V rámci výkonnej moci vznikol úplne nový štátny orgán – a to funkcia prezidenta Slovenskej republiky ako hlavy štátu, spolu s doterajšou vládou ako hlavným centrom výkonnej moci a s novovzniknutou Štátnou radou. Súčasťou trojdeľby moci bola súdna moc so štruktúrou súdnych orgánov.
A. Snem Slovenskej republiky.
Jediným zákonodarným orgánom Slovenskej republiky bol Snem Slovenskej republiky. V systéme deľby moci je moc zákonodarná tou demokratickejšou časťou mocí v štáte založenou na voľbe zastupiteľa (poslanca) priamo alebo nepriamo občanmi. V prípade Snemu Slovenskej republiky boli poslanci volení priamo občanmi 18.12. 1938, vtedy do Snemu Slovenskej krajiny, kde HSĽS bola strana slovenskej národnej jednoty, hlavne s vlastnými kandidátmi HSĽS, ale aj s kandidátmi, ktorí boli pôvodne v iných stranách ako HSĽS. Od roku 1939 s postupným zmenšovaním počtu priamo volených poslancov nastúpilo doplňovanie poslancov – kooptáciou. Takto sa Snem Slovenskej republiky stával postupne zmesou priamo volených a kooptovaných poslancov snemu, ale s prevahou priamo volených poslancov. Napriek tomu bolo možno pokladať v roku 1939 občanmi priamo volený Snem Slovenskej republiky za nesporne demokratický prvok v štáte. Navyše v rámci kooptácie nových poslancov snemu sa stali súčasťou parlamentu aj zástupcovia národnostných skupín. Pri nesporne vzrastajúcemu významu výkonnej moci, osobitne vládnej moci sa Snem Slovenskej republiky nestal len formálnym orgánom. Dokonca sa samostatne podieľal na mnohých iniciatívach v legislatívnej oblasti a to mimo vládnych návrhov. Príkladom aktívnej a iniciatívnej účasti snemu (a jeho orgánov, osobitne ústavno-právneho výboru) na nielen schvaľovaní zákonov, ale aj na príprave zákonov. A je tu samotná príprava návrhu ústavy, kde do konečného textu ústavy snem podstatne zasiahol. Snem Slovenskej republiky sa nakoniec stal efektívnou ústavnou poistkou proti prevzatiu politickej a štátnej moci národno-socialistických radikálov. Zároveň úzkou spoluprácou prezidenta a snemu sa vyvažoval nárast moci vlády. Postupne však dramatický vývoj vojnových udalosti, vnútorná premena snemu a nárast vládnych nariadení s mocou zákona vplýval na to, že snem upadol pred koncom svojej činností od aktívnej činností do určitej pasivity. Podľa druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky Snemu Slovenskej republiky prislúchala "zákonodarná moc pre celé územie Slovenskej republiky".[62] Podľa § 7 ods. 2 ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky - "poslanci sa volia všeobecným, priamym, rovným a tajným hlasovaním". Snem Slovenskej republiky mal podľa ústavy 80 poslancov[63], pričom snem bol volený na päť rokov.[64] Snem Slovenskej republiky mal ukončiť svoju činnosť buď uplynutím príslušného päťročného obdobia alebo na základe rozhodnutia prezidenta o rozpustení snemu. Podľa § 21 Snem Slovenskej republiky sa mohol uznášať len v prítomnosti aspoň tretiny všetkých poslancov, pokiaľ k platnosti uznesenia snemu bola potrebná väčšina prítomných. Ale k uzneseniu snemu o prijatí ústavy, o ústavných zákonoch a ich zmene bol potrebný súhlas kvalifikovanej dvojtretinovej väčšiny zo všetkých poslancov. Obdobne o zmene štátneho územia, o vypovedaní vojny a uzavretí mieru a o obžalobe prezidenta bola potrebná prítomnosť kvalifikovanej väčšiny t. j. 2/3 všetkých poslancov a väčšiny prítomných. Zákonodarná iniciatíva s právom podávať návrhy zákonov bola daná členom parlamentu (snemu), ale aj vláde a štátnej rade. Ústava dávala povinnosť, aby každý návrh zákona bol odôvodnený s návrhom dopadu na financie (doslova návrh na úhradu). Kompetencie Snemu Slovenskej republiky stanovoval § 24 ústavy a to taxatívnym (vyčerpávajúcim) spôsobom: a) voľba prezidenta Slovenskej republiky, b) uznášanie sa o ústave, ústavných zákonoch a ich zmene, c) schvaľovanie štátneho rozpočtu a záverečného účtu, d) vydávanie zákonov o brannej povinnosti, e) uznášanie sa na zákonoch, ktorými sa ukladali nové trvalé finančné bremená občanom, f) vydávanie zákonov o organizácii súdov, o ich pôsobnosti a príslušnosti a o súdnom pokračovaní, g) udeľovanie súhlasu s medzinárodnými obchodnými zmluvami alebo so zmluvami, " ktoré ukladajú štátu alebo občanom bremená, a so zmluvami mierovými".[65] Ústavným zákonom (podľa § 96 ústavy) bol každý zákon, ktorý bol takto označený a bol odhlasovaný v Sneme Slovenskej republiky a to kvalifikovanou väčšinou. V zmysle § 97 ústavy, tak zákony a nariadenia s mocou zákona, ktoré odporovali ústave alebo iným ústavným zákonom boli ex lege neplatné. Zároveň ústava a iné ústavné zákony mohli byť menené alebo doplnené len zákonmi, ktoré boli označené za ústavné. Zákony schválené snemom podpisoval prezident Slovenskej republiky, predseda Snemu Slovenskej republiky , predseda vlády a "aspoň minister, poverený jeho vykonaním" (§ 28 ústavy). Pre samotnú platnosť zákonov a nariadení s mocou zákona bolo potrebné, aby sa vyhlásili osobitným zákonným spôsobom, teda v zbierke zákonov s názvom - Slovenský zákonník.[66] Malo sa to stať do 8 dní po podpísaní prezidentom. Snem volil svoje orgány a na zasadnutiach snemu platili ustanovenia snemom prijatého rokovacieho poriadku. Existoval priamo podľa ústavy osobitný výbor snemu, ktorý robil neodkladné opatrenia, ktoré mal inak vyhradený samotný snem. Bolo to podľa § 30 ústavy a to v čase od rozpustenia snemu alebo od uplynutia jeho volebného obdobia až do ustanovenia nového snemu. Pokiaľ ide o charakteristiku vlastnej činností Snemu Slovenskej republiky, tak napríklad v roku 1941 mal snem a jeho orgány celkovo 136 zasadnutí (rokovaní), 26 plenárnych schôdzi. Snem prijal (schválil) v tom roku 65 zákonov, 7 medzištátnych zmlúv a akceptoval 61 nariadení s mocou zákona, ktoré predložila vláda. Činnosť Snemu Slovenskej republiky riadil predseda Snemu Slovenskej republiky M. Sokol, podpredsedovia snemu K. Mederly, F. Opluštil a tajomník snemu F. Foltin. Fungovali obligatórne výbory snemu (stály, úsporný a kontrolný, ústavnoprávny, rozpočtový) a fakultatívne výbory snemu (iniciatívny, imunitný, branný, národohospodársky, kultúrny, sociálny a zdravotný, technicky a dopravný). Samotný poslanec snemu mal plat 3 000 korún a poslaneckú imunitu. Takmer na záver tejto časti uveďme, že podľa § 99 ods. 1 ústavy zákony a nariadenia mali stratiť platnosť najneskoršie koncom januára, ktorý nasledoval po 25. roku od ich vyhlásenia, ale ak boli vydané pred 14. marcom 1939,najneskoršie však koncom januára 1950. Ako vidieť z historického vývoja, že to bolo viac teoretické ustanovenie a štátoprávny vývoj nakoniec išiel úplne iným smerom. Zároveň však potvrdzuje princíp právnej kontinuity a právne normy vydané pred vznikom Slovenského štátu v zásade mohli platiť počas existencie prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945. Samozrejme pokiaľ neboli nahradené novými právnymi normami alebo výslovne zmenené alebo zrušené. Volený Snem Slovenskej krajiny z obdobia autonómie sa 14. marca 1939 zmenil na Snem Slovenského štátu a od účinnosti Ústavy Slovenskej republiky (31. júla 1939) sa premenoval na Snem Slovenskej republiky. Slovenský snem zvolený ešte v roku 1938 a pôsobiaci neskôr ako Snem Slovenskej republiky sa podľa ústavy označoval ako Ústavodarný snem. Bolo to podľa § 100 Ústavy Slovenskej republiky, kde bol vtedajší (a aktuálny) Snem Slovenskej republiky charakterizovaný ako ústavodarný snem. Jeho činnosť mala podľa ústavy oficiálne skončiť dňa 31. decembra 1943[67] (§ 100 ods. 2 ústavy). Snem Slovenskej republiky (ústavodarný snem) mal však ostať v činnosti až kým by sa neustanovil - nový (novozvolený podľa parametrov ústavy) Snem Slovenskej republiky (§ 100 ods. 1 ústavy). Do zvolenia poslancov snemu podľa počtu určenom priamo ústavou, tak pri platnom uznášaní, z hľadiska počtu poslancov, mal naďalej rozhodovať počet poslancov vtedajšieho ústavodarného snemu. Samotný § 100 ods. 1 ústavy bol zmenený ústavným zákonom č. 225/1941 Sl. z. s tým, že doterajší snem ostával v činnosti, až kým by sa neustanovil nový snem. Voľbou nezaplnené mandáty a mandáty voľbou alebo menovaním zaplnené, ale uprázdnené boli obsadené do konca funkčného obdobia ústavodarného snemu na základe rozhodnutia prezidenrepubliky pri výbere osôb nebol obmedzený ustanoveniami zákona č. 56/19nevyžadoval spol "Snem mal r. 1941 namiesto 80 už len 40 poslancov." [68] Snem Slovenskej republiky fungoval až do roku 1945, t. j. do zániku prvej Slovenskej republiky aj s novými poslancami snemu. [69] Na verejnosti sa bežne používalo označenie pre Snem Slovenskej republiky ako (neoficiálny) názov - Slovenský snem. V roku 1940 bol prijatý ústavný zákon č. 135/1940 Sl. z. o Stálom výbore Snemu Slovenskej republiky. Stály výbor snemu mal fungovať od rozpustenia snemu alebo od uplynutia volebného obdobia snemu až do ustanovenia nového Snemu Slovenskej republiky. Stály výbor Snemu Slovenskej republiky mal 12 členov zvolených z poslancov snemu. Na každé miesto snem zvolil tiež náhradníkov. Stály výbor sa mohol uznášať na neodkladných opatreniach iba na návrh vlády a to na neverejných zasadnutiach. Opatrenia Stáleho výboru v normotvornej oblasti mali moc zákona a vyhlasovali sa ako zákony. V prípade nepodpísania opatrenia prezidentom mohol opatrenie upraviť iba snem. Opatrenia Stáleho výboru snemu nemohli doplňovať alebo meniť ústavu. Ani nemohli voliť prezidenta, obžalovať prezidenta, predsedu a členov vlády, ani vyvodzovať politickú zodpovednosť voči vláde a jej členom. Dňa 4. mája 1939 nadobudol účinnosť rokovací poriadok snemu, ktorý bol prijatý zákonom č. 84/1939 Sl. z. zo dňa 25. apríla 1939. Problematiku zamestnancov Snemu Slovenskej republiky upravoval zákon č. 84/1940 Sl. z. o organizácii snemovej služby.
B. Orgány výkonnej moci Slovenskej republiky.
1. Prezident Slovenskej republiky.
Prezident bol súčasťou výkonnej moci v štáte a hlavou štátu – Slovenskej republiky. Podľa § 1 ods. 2 ústavy "hlavou štátu je volený prezident".
V zmysle § 31 ústavy prezidenta Slovenskej republiky volil Snem Slovenskej republiky. Ústavnou podmienkou takejto voľby bola jeho voliteľnosť do snemu, slovenské štátne občianstvo a vek aspoň 40 rokov. Na splnenie volebného kvóra bola potrebná prítomnosť 2/3 všetkých poslancov snemu v čase voľby a 3/5 väčšina prítomných poslancov snemu. V prípade neúspešnej voľby prezidentského kandidáta, tak sa malo voliť medzi dvoma kandidátmi, ktorí dosiahli najväčší počet hlasov, kde na platnú voľbu stačila jednoduchá väčšina poslancov snemu.
Po zložení prísahy nastalo sedemročné prezidentské volebné obdobie. Funkcia prezidenta bola nezlučiteľná s členstvom v sneme. Prezident mohol byť opakovane volený len dva krát po sebe. V prípade nevykonávania funkcie prezidenta jeho funkciu vykonávala vláda.
Prezident Slovenskej republiky mal ústavnú povinnosť zvolávať Snem Slovenskej republiky na riadne zasadanie a to dva krát do roka. Bolo to jarné zasadanie v marci, na jesenné v októbri daného roka. Zároveň mal prezident ústavnú povinnosť zvolať mimoriadne zasadanie snemu na žiadosť väčšiny poslancov. V prípade, že to prezident nevykonal, tak po uplynutí 14 dní takéto mimoriadne zasadnutie snemu zvolal predseda Snemu Slovenskej republiky. Po rozpustení snemu zo strany prezidenta sa nové parlamentné voľby mali vykonať do 60 dní.
Prezident Slovenskej republiky bol podľa ústavy povinný odhlasovaný zákon do 15 dní podpísať alebo "ho vrátiť snemu so svojimi pripomienkami na nové rokovanie"[70]. Prezident mal voči snemu len právo relatívneho veta, ktoré mohol snem kvalifikovanou väčšinou prelomiť. Pokiaľ snem za prítomností 2/3 všetkých poslancov a to 3/5 väčšinou prítomných sa (opakovane) uzniesol na tom istom (teda nezmenenom) zákone, musel byť takýto zákon vyhlásený, napriek predchádzajúcemu "vetu" (presnejšie pripomienkam) prezidenta. V pôvodnom návrhu mal mať prezident absolútne veto, ktoré bolo ústavnoprávnym výborom snemu zmenené len na relatívne veto.[71]
Z hľadiska vzťahov v rámci výkonnej (a vládnej) moci v štáte medzi prezidentom a vládou riešil to § 38 ods. 2 ústavy: "Všetka moc vládna a výkonná, nakoľko ústavou nie je, alebo neskoršie vydanými zákonmi nebude výslovne vyhradená prezidentovi republiky alebo štátnej rade, prislúcha vláde.".
To znamenalo, že prezident Slovenskej republiky mohol vykonávať vládnu a výkonnú moc, len na základe ústavného alebo zákonného zmocnenia a nemohol prekročiť uvedený legislatívny rámec – prezidentskej výlučnej právomoci. Naopak vláda mala kompetencie negatívne vymedzené a mohla vykonávať kompetencie, ktoré neboli dané priamo prezidentovi do jeho výlučnej pôsobnosti (kompetencie). Dokonca predseda vlády mohol mať dočasne aj výlučné prezidentské kompetencie, pokiaľ bola prezidentská funkcia uprázdnená. Zároveň riešila ústava túto situáciu pri demisii vlády a nevytvoreniu novej vlády.[72]
Prezident Slovenskej republiky mal podľa § 38 ústavy nasledovné výlučné právomoci:
a) reprezentovať štát navonok, prijímať a poverovať diplomatických zástupcov,
uzavierať medzinárodné zmluvy,
b) vyhlasovať stav brannej pohotovosti štátu[73] a so súhlasom snemu vypovedať
vojnu a uzavierať mier,
c) zvolávať a rozpúšťať snem a vyhlasovať zasadanie snemu za skončené,
d) vrátiť snemu odhlasované zákony s pripomienkami,
e) podpisovať zákony a nariadenia s mocou zákona,
f) adresovať snemu posolstvo,
g) vymenúvať a prepúšťať ministrov,
h) vymenúvať všetkých vysokoškolských profesorov a sudcov, ďalej štátnych
úradníkov a dôstojníkov troch najvyšších stupníc,
i) funkcia najvyššieho veliteľa armády,
j) právo podľa § 72[74] a dišpenzácie, hlave štátu vyhradené,
k) udeľovať rády a vyznamenania,
l) udeľovať dary a penzie z milosti,
m) právo zúčastňovať sa na zasadnutí vlády, štátnej rady, žiadať o ich zvolanie a
im predsedať.
K platnosti každého prezidentovho vládneho aktu sa vyžadoval spolu podpis (podľa § 40 ústavy). To znamenalo, že platil princíp kontrasignácie zo strany príslušného člena vlády.
Podľa § 39 ústavy prezident Slovenskej republiky nebol zodpovedný za výkon svojej funkcie. Prezidenta však mohla počas jeho funkčného obdobia trestne stíhať Štátna rada na základe obžaloby Snemu Slovenskej republiky a to len pre vlastizradu. Trestom pre prezidenta mohla byť strata jeho prezidentského úradu a strata spôsobilosti prezidentský úrad znovu nadobudnúť.
zákon č. 225/19menovať poslancovobdobia snemu, čo posilnilo právne postavenie prezidenta Slovenskej republiky. Obdobne ústavný zákon č. 200/1944 Sl. z. schválený Snemom Slovenskej republiky splnomocnil prezidenta, aby za brannej pohotovosti štátu vydával dekréty s mocou ústavného zákona.
Z hľadiska právnych vzťahov novozvoleného prezidenta a vlády, tak prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso 27. októbra 1939 vymenoval predsedu vlády Slovenskej republiky Vojtech Tuku a členov vlády s príslušným poverením a to prostredníctvom vlastnoručných listov.[75]
2. Vláda Slovenskej republiky.
Vláda Slovenskej republiky bola kolektívnym orgánom vládnej, nariaďovacej a výkonnej moci, pričom sa skladala podľa § 41 ústavy (štvrtá hlava ústavy) z predsedu vlády a z ministrov ako členov vlády. Prezident Slovenskej republiky menoval predsedu vlády a ministrov. Zároveň prezident určil, ktoré ministerstvá[76] spravujú jednotliví ministri.
Vláda si zvolila zo svojich členov zástupcu predsedu vlády Slovenskej republiky. V prípade, že nemohol zastupovať predsedu, zastupoval ho vekom najstarší člen vlády.
Podľa § 46 ústavy vláda rozhodovala v zbore. Vlada sa mohla uznášať, ak okrem predsedu alebo jeho zástupcu bola prítomná väčšina jej členov. Vládne nariadenie podpisoval predseda vlády, príslušný minister a muselo byť predpísaným spôsobom vyhlásené.
V zmysle § 48 ústavy mohol Snem Slovenskej republiky vládu alebo jej jednotlivých členov volať na politickú zodpovednosť a vysloviť jej alebo niektorému členovi vlády nedôveru.
Vláda ako podstatná súčasť výkonnej moci v štáte mala veľmi silné právomoci. Mala zákonodarnú iniciatívu voči Snemu Slovenskej republiky a predkladala snemu hlavne návrhy zákonov a ďalších opatrení. Podľa § 27 ústavy sa v každom zákone a nariadení s mocou zákona malo určiť, ktorý člen vlády ho vykoná. Každý snemom schválený zákon podpisoval okrem prezidenta republiky, predseda snemu, predseda vlády a aspoň jeden minister poverený jeho vykonaním.
Vláda mala vládnu a výkonnú moci pokiaľ nebola výslovne ústavou a zákonmi zverená prezidentovi alebo Štátnej rade. Prezident samostatne[77] rozhodoval o poverení konkrétneho ministra, člena vlády.[78] Bolo stanovené v prospech právomoci vlády, že "všetka moc vládna a výkonná, nakoľko ústavou nie je, alebo neskoršie vydanými zákonmi nebude výslovne vyhradená prezidentovi republiky alebo štátnej rade, prislúcha vláde." (38 ods. 2 ústavy). Navyše podľa princípu kontrasignácie každý prezidentský vládny akt bol spolu podpísaný zo strany príslušného člena vlády.
Okrem iného členovia vlády mali podľa ústavy právo sa zúčastniť na všetkých zasadnutiach Snemu Slovenskej republiky, jeho výborov a komisií. Mali možnosť na uvedených rokovaniach požiadať podľa ústavy o slovo s ústavnou povinnosťou im udeliť slovo. Na druhej strane členovia vlády museli na žiadosť snemu alebo výboru snemu prísť na ich zasadnutie.
Vláda vydávala nielen "obyčajné" nariadenia, ale aj osobitne významné nariadenia s mocou zákona. Podľa § 43 ústavy mohla vláda vydávať ("klasické") nariadenia na vykonávanie určitých zákonov a len v ich medziach. Boli tu však okrem nich ("mimoriadne") nariadenia s mocou zákona podľa § 44 ústavy, ktorým sa samostatne upravovali právne vzťahy. Podľa ústavno-právneho výboru snemu: "Na rozdiel od obyčajných vládnych nariadení sa vyžaduje, aby nariadenie s mocou zákona podpísala väčšina členov vlády a prezident republiky. Nariadenia s mocou zákona nemožno vydáva, ani vo veciach, vyhradených snemu v § 24, a ani v tých veciach, ktoré sa podľa iných ustanovení ústavy majú upraviť zákonom".[79]
Nariadenia s mocou zákona (podľa § 44 ústavy) mali vyššiu právnu silu ako (obyčajné) nariadenia (podľa § 43 ústavy). Vládne nariadenia s mocou zákona vydané vládou Slovenskej republiky mali za splnenia ústavných podmienok právnu silu zákona. Ak mali právnu silu zákona, tak boli de facto zákonmi. Takto moc výkonná (vládna a nariaďovacia) zasahovala do moci zákonodarnej. Určitým spôsobom to bolo nielen vďaka mimoriadnemu obdobiu druhej svetovej vojny, ale nepochybne tu mala vplyv tradícia nariaďovacej vládnej praxe z obdobia Česko-Slovenska[80], dokonca počas prvej ČSR[81]. Bolo to zmocňovacie zákonodarstvo, keď normatívny akt vydávala vláda na základe prenesenia časti zákonodarnej moci zo strany zákonodarného zastupiteľského zboru. Zmocňovacie zákonodarstvo súviselo spravidla s výnimočnými situáciami a nesporne znamenalo závažný zásah do deľby moci. Na prvorepublikové zmocňovacie zákonodárstvo nadviazal § 4 zákona č. 1/1939 Sl. z.[82] a § 44 slovenskej ústavy[83]. Zmocňovacie zákonodarstvo vytvorilo na Slovensku podmienky na legálnu kumuláciu moci v rukách vlády, ktorá sa stala najsilnejšou zložkou v štruktúre moci.
V praxi vládnej a celej výkonnej moci boli čoraz dôležitejšie ingerencie vlády podľa § 44 ústavy. Uvedená dôležitosť vydávania vládnych nariadení s mocou zákona podčiarkovalo znižovanie počtu poslancov snemu, neúplnosť členov Štátnej rady a vojnová situácia. V podstate vláda za splnenia ústavných podmienok vydávala zákonné normy, ktoré mali pružne reagovať na mimoriadnosť doby a spoločensko-politickej situácie. Takto výkonná moc (za splnenia ústavných podmienok) zasahovala čoraz viac do moci zákonodarnej. Pravdu povediac nebola to historicky úplne nová legislatívna situácia, nakoľko podobne v minulosti mohla vydávať obdobné vládne nariadenia bývalá česko-slovenská prvorepubliková vláda cez tzv. zmocňovacie zákonodarstvo. Takéto nariadenie s mocou zákona platilo vždy len vtedy, ak ho podpísala väčšina členov slovenskej vlády a prezident Slovenskej republiky. Malo to byť len v prípadoch pokiaľ to bolo potrebné na zamedzenie nenahraditeľnej ujmy. Predovšetkým ak to vyžadovali vážne hospodárske, finančné alebo politické záujmy štátu. Jednalo sa len o neodkladné opatrenia, kde vláda mohla vydať takéto nariadenia s mocou zákona. To sa však netýkalo vecí, ktoré patrili do výlučnej právomoci snemu, alebo sa to týkalo vecí ktoré podľa ústavy mal upraviť zákon.[84]
Nariadenia s mocou zákona mal súčasne s ich vyhlásením predložiť predseda slovenskej vlády priamo Snemu Slovenskej republiky. Samotný snem mohol do troch mesiacov vysloviť s ním svoj nesúhlas. A v tejto spojitosti vyhlásiť deň, ktorým nariadenie s mocou zákona strácalo svoju platnosť. Snem mohol tiež rozhodnúť, že vládne nariadenie s mocou zákona zmení a vydá ho ako zákon. Takže snem a prezident mali voči takémuto vládnemu nariadeniu s mocou zákona určité kontrolné oprávnenia (napr. cez podpis prezidenta). Snem Slovenskej republiky navyše mohol takéto nariadenie s mocou zákona v trojmesačnej lehote zrušiť alebo zmeniť. Súdna moc však mala v tomto smere len veľmi obmedzené možnosti.
V právno-historickej charakteristike vtedajšej výkonnej moci a vzťahoch medzi vládou a prezidentom sa uvádzalo: "Koncentrácia moci v rukách predsedu vlády V. Tuku, ministra vnútra a zahraničných vecí Ferd. Ďurčanského a rýchla výstavba ich úradníckeho aparátu po októbri 1939, t. j. po voľbe J. Tisu za prezidenta republiky.... "Ďalšia koncentrácia moci v rukách predsedníctva vlády sa uskutočňovala jednak zmocňovacími zákonmi, jednak faktickým presunom kompetencie a vydávaním nariadení s mocou zákona aj v tých prípadoch, v ktorých § 44 ústavy vyžadoval zákony, ako napr. v prípade vládneho nariadenia č. 241/1939 Sl. z. o mimoriadnych opatreniach. Prezident republiky ostával v tejto etape v pozadí a angažoval sa na výkonných aktoch najmä prostredníctvom snemu."[85]
Podľa ústavy bol predseda vlády alebo člen vlády trestne zodpovedný[86] ak úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti vo svojej úradnej pôsobnosti porušil ústavný alebo iný zákon. V tomto prípade mal právo obžaloby Snem Slovenskej republiky a trestné pokračovanie vykonáva Štátna rada.
Ústava zakazovala, aby člen vlády bol členom orgánov zárobkových spoločností.
Štruktúru ministerstiev upravovalo vládne nariadenie č. 4/1939 Sl. z. o zriadení a pôsobení ministerstiev. V rokoch 1939-1945 boli nasledovné slovenské vlády:
Vláda Slovenského štátu (Slovenskej republiky) od 14. marca 1939 do 27. októbra 1939 (vláda Jozefa Tisu).[87] Vláda Slovenskej republiky od 27. októbra 1939 do 5. septembra 1944 (vláda Vojtecha Tuku).[88] Vláda Slovenskej republiky od 5. septembra 1944 do 4. apríla 1945 (vláda Štefana Tisu).[89]
3. Štátna rada.
Štátna rada bola veľmi špecifickým slovenským štátnym orgánom. Tvorcovia ústavy mali od tohto štátneho orgánu veľké očakávania. Nakoniec tieto štátoprávne očakávania sa len z časti naplnili.
Problematiku Štátnej rady, osobitne podmienky jej vzniku, zloženia, právomoci a podobne upravovala piata hlava ústavy.
Štátna rada bola personálne zložená (podľa § 51 ústavy) nasledovne:
- šesť členov menoval prezident Slovenskej republiky,
- desať členov vyslala Hlinková slovenská ľudová strana,
- po jednom členovi vysielali registrované strany národnostných skupín a stavy,
- ďalšími členmi Štátnej rady boli obligatórne: predseda vlády a predseda snemu.
Funkčné obdobie Štátnej rady bolo trojročné. Člen Štátnej rady sa ujal funkcie zložením prísahy do rúk prezidenta Slovenskej republiky. Predsedu a funkcionárov Štátnej rady si volili jej členovia. Štátna rada rozhodovala vždy v zbore. Podmienkou hlasovania o uznesení bola prítomnosť predsedu Štátnej rady alebo jeho zástupcu a väčšiny jej členov. Štátna rada sa uznášala väčšinou hlasov prítomných členov.
Štátna rada mala podľa ústavy (§ 52 ústavy) nasledovne kompetencie:
a) zisťovať, či nastala skutočnosť, ktorá prezidentovi Slovenskej republiky trvale znemožňuje plniť jeho funkciu,
b) trestne stíhať prezidenta,
c) trestne stíhať predsedu a členov vlády,
d) zostavovať kandidátnu listinu pre voľby do snemu,
e) rozhodovať o strate poslaneckého mandátu na návrh predsedníctva snemu,
f) podávať snemu návrhy zákonov,
g) podávať prezidentovi a vláde dobrozdania vo veciach politických,
kultúrnych a hospodárskych.
Štátna rada bola jednoznačne súčasťou výkonnej moci a nie zákonodarnej moci, ani súdnej moci. Nebola v žiadnom prípade akousi druhou komorou parlamentu. Neprijímala zákony, len mala zákonodarnú iniciatívu, ktorú mali i iné súčasti výkonnej moci, hlavne vláda. Napriek určitým prvkom "súdneho tribunálu" v jej činností voči prezidentovi, či vláde nebola Štátna rada ani súčasťou súdnej moci, nakoľko právomoc trestne stíhať prezidenta resp. členov vlády neznamenalo jej priame justičné rozhodovanie o vine a treste. V tomto smere len čiastočne nahradzovala v trestnom stíhaní voči uvedeným špičkovým štátnym funkcionárom políciu a prokuratúru (štátne zastupiteľstva) ako súčasti výkonnej moci. Zaradenie Štátnej rady do rámca výkonnej moci v štáte potvrdzoval aj § 38 ods. 2 ústavy. Personálna štruktúra Štátnej rady mala výrazné prvky stavovského princípu obsiahnutej v ústave. Štátna rada bola predovšetkým reprezentačným poradným (konzultačný) orgánom. Určitým spôsobom bola Štátna rada štátoprávnym (presnejšie inštitucionálnym) hybridom s kontrolno-poradnou funkciou. Už svojim personálnym zložením mala napomôcť zabezpečiť mocenský a záujmový zmier v štáte. Špecifičnosť Štátnej rady bola v tom, že bola určená ako nadstranícký orgán štátu na dosiahnutie spoločenského (politicko-zájmového) zmieru (zhody). Mohla rozhodovať aj o strate poslaneckého mandátu poslanca Slovenského snemu, ale len na návrh Predsedníctva Snemu Slovenskej republiky. V budúcnosti asi najdôležitejšou činnosťou Štátnej rady mohlo byť zostavovanie jednotnej kandidátnej listiny pre parlamentné voľby (do snemu), čo sa v praxi nikdy nerealizovalo. To mohlo pripomínať postavenie Národného frontu (NF) pri formálnom zostavovaní jednotnej kandidátky poslancov resp. pri jednotnom výbere kandidátov NF v rokoch 1945-1989.
Prvé ustanovujúce zasadanie Štátnej rady sa konalo (vo vtedajšom a dnešnom prezidentskom paláci) dňa 6. augusta 1940 pod vedením prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu. Po zložení prísahy všetkých členov Štátnej rady sa uskutočnila voľba. Predsedom Štátnej rady sa stal Viktor Ravasz, podpredsedami boli Jozef Škultéty a Ján Vojtašák. Členmi Štátnej rady boli Ferdinand Čatloš, Bohuslav Klimo, Ferdinand Klinda , Franz Karmasin, František Šubík-Žarnov, Andrej Marsina, Ján Pöstényi a Martin Sokol. Inak členstvo v Štátnej rade bola čestná a nehonorovaná funkcia.
Štátna rada mala reagovať na to, že "politika nebude kolbišťom protichodných záujmov, ale službou národnej pospolitosti. Štátna rada predstavuje (presnejšie mala predstavovat podľa vtedajších názorov tvorcov ústavy, pozn. B. Č) nám nový útvar v štátnej organizácii, majúci veľmi dôležitú úlohu vyrovnávajúcu. Je súdnym tribunálom prezidenta a vlády, má rozhodný vplyv na výber poslancov a je popri prezidentovi autoritatívnym orgánom v službe celku."[90]
Neurčité postavenie, neúplné zloženie a hlavne nejasné ciele a neúplne výsledky činností Štátnej rady však pôsobili rozpačito. Dôvodom neboli len vojnové udalosti, krátkosť času jej fungovania a nenaplnenosť jej plánovaného početného a personálneho stavu.
Ďalším vývojom sa podľa právnych historikov... "prerušila výstavba ďalších inštitúcii, predvídaných ústavou, Štátna rada ostala neúplná...".[91]
augusta 1940 (podľa ústavného zákona č. 136/1940 Sl. z.), však v roku 1943 vznikla v podstate druhá Štátna rada a to presnejšie dňa 24. augusta 1943. Bol to dôsledok uplynutia trojročného mandátu.
Činnosť Štátnej rady upravoval ústavný zákon č. 105/1943 Sl. z. a zákon č. 106/1943 Sl. z., ktoré stanovovali ďalšie podrobnosti k činnosti Štátnej rady.
3. Orgány súdnej moci Slovenskej republiky.
Hlava deviata ústavy stanovovala, že súdnictvo vo všetkých inštanciách je oddelené od správy a ,že súdna moc prislúchala len štátnym súdom a osobitným súdom[92]. Platila dôležitá ústavná zásada, že nikto nesmel byť zbavený svojho zákonného sudcu. Podľa § 67 ods. 1 ústavy: " Sudcovia sú nezávislí vo svojej sudcovskej funkcii a viazaní sú len zákonom.".
Rozsudky sa vynášali menom Slovenskej republiky (§ 70 ústavy).
Pokiaľ správny úrad mal podľa zákona rozhodovať o súkromnoprávnych nárokoch, tak mohla strana voči rozhodnutiu správneho úradu a po vyčerpaní opravných prostriedkov sa domáhať nápravy pred štátnymi súdmi.
Prípadné "výnimočné súdy" bolo možno zriadiť len pre pokračovanie v trestných veciach, a to len v prípadoch zákonom vopred určených a len na čas obmedzený.
Právomoc vojenských súdov bolo možno rozšíriť na civilné obyvateľstvo výhradne počas vojnového stavu a len podľa zákona a len na činy v tejto dobe spáchané. A tiež výhradne vo výnimočných prípadoch bolo možné nevojenské ozbrojené štátne orgány na určitom území podrobiť právomoci vojenských súdov.
Ešte uveďme na spresnenie, že dňa 30. júna 1939 začal svoju činnosť Slovenský Najvyšší súd, neskôr podľa znenia ústavy Najvyšší súd Slovenskej republiky s prezidentom (predsedom) Martinom Mičurom (neskôr s Adolfom Zátureckým). V podstate to bol prvý Najvyšší súd v slovenskej histórii. Taktiež fungoval Hlavný súd v Bratislave s predsedom Štefanom Tisom (od 5.9.1944 bol predsedom vlády)[93] a Hlavný súd v Prešove s predsedom Andrejom Harkabusom. Pôsobili inštančne voči krajským súdom, ktoré sídlili v sídlach žúp a v mestách Levoča a Michalovce. A boli tu prvostupňové okresné súdy v sídlach okresov.
Najvyšší správny súd bol vytvorený v roku 1939 a to ešte pred prijatím slovenskej ústavy s prezidentom (predsedom) vtedajším ministrom spravodlivosti Gejzom Fritzom. Od roku 1941 pôsobil v Bratislave Senát pre riešenie kompetenčných sporov, kde bola polovica členov z Najvyššieho súdu a polovica členov bola z Najvyššieho správneho súdu. Súčasne v tom istom roku (1941) vznikol Ústavný senát s predsedom Martinom Mičurom a s jeho členmi a to predsedami senátov z Najvyššieho súdu a z Najvyššieho správneho súdu. Bol to prvý slovenský ústavný súd v jeho histórii. Martin Mičura [94] bol historicky prvým predsedom slovenského ústavného súdu. To priamo potvrdzuje § 98 ústavy, o tom, či zákony a nariadenia s mocou zákona vyhovujú ustanoveniam ústavy a ústavných zákonov rozhodoval ústavný senát. Ústavný senát sa skladal zo senátnych prezidentov Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu. Predsedom Ústavného senátu bol priamo podľa ústavy prvý prezident Najvyššieho súdu (Martin Mičura). Základy súdnej organizácie podrobnejšie upravoval zákon č. 112/ 1942 Sl. z. o organizácii súdov, úradov verejnej obžaloby a súdnej správy. Štátne zastupiteľstvá ako právni zástupcovia štátu (štátni žalobcovia) neboli však súčasťou súdnej moci, ale moci výkonnej. Ani sa nenachádzali priamo v ústave. [95] Pri vzťahoch medzi mocou súdnou a vládnou (výkonnou) mocou, tak sudcovia pri rozhodovaní mohli skúmať platnosť vládnych nariadení. Pri zákonoch a nariadeniach s mocou zákona mohli sudcovia skúmať len to, či boli riadne vyhlásené (§ 71 ústavy).[96] Ústava stanovovala za porušenie práva pri výkone sudcovskej funkcii zodpovednosť štátu a sudcov v podobe náhrady škody, ktorú sudcovia zapríčinili. Bola stanovená ústavná ochranu proti rozhodnutiam správnych orgánov prostredníctvom správneho súdnictva. Podľa § 73 ods. 2 ústavy: "Štát a vinný štátny orgán (zamestnanec) ručí za škodu, spôsobenú nezákonným výkonom verejnej moci.". Obdobne bola riešená ochrana proti rozhodnutiam správnych orgánov a správneho súdnictva.
Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 vznikla v zložitom období po vzniku nového štátu, na prahu druhej svetovej vojny, v špecifickej vnútornej politickej situácii a vo veľmi vyhrotenej medzinárodnej situácii. Ústava Slovenskej republiky bola moderným právnickým dielom svojich inovatívnych tvorcov. I keď tvorcovia slovenskej ústavy mali pred sebou viacero vzorov rôznych cudzích ústav predsa vytvorili ideovo a legislatívne osobitnú (a originálnu) ústavu samostatného štátu, ktorá bola špecifickou slovenskou ústavou reflektujúcou podmienky života vtedajšej slovenskej spoločnosti. Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 bola historicky prvou slovenskou ústavou.
RESUMÉ
Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky prijal vtedajší Snem Slovenského štátu dňa 21. júla 1939. Samotná Ústava Slovenskej republiky bola z obsahového a formálneho hľadiska rozčlenená do preambuly a 13 hláv s celkovo 103 paragrafmi. Slovenská republika bola národným štátom Slovákov, pri určitej ústavnej garancii práv národnostných skupín. Garancia práv národnostných skupín obsahovala dvanásta hlava ústavy. Slovenskí občania sa mohli voľne hlásiť k svojej národnosti, pričom každá činnosť smerujúca k odnárodneniu bola trestná. Národnostné skupiny mali právo sa kultúrne a politicky organizovať pod vlastným vedením, pričom národnostné skupiny mali právo užívať vo verejnom živote a v školách svojho jazyka. Bola zakotvená trojdeľba moci a to na moc zákonodarnú, moc výkonnú a súdnu moc. Jediným zákonodarným orgánom bol Snem Slovenskej republiky. Súčasťou výkonnej moci bol prezident Slovenskej republiky ako hlava štátu, vláda Slovenskej republiky ako predstaviteľka vládnej a nariaďovacej moci a špecifická Štátna rada. V rámci súdnej moci boli sudcovia podľa ústavy nezávislí vo svojej sudcovskej funkcii a boli viazaní len zákonom.
Ústava Slovenskej republiky nadobudla právnu účinnosť dňa 31. júla 1939 a týmto dňom sa Slovenský štát premenoval na Slovenskú republiku, ktorá fungovala do roku 1945. Ústava Slovenskej republiky bola moderným právnickým dielom, i keď vznikla v zložitom období na prahu druhej svetovej vojny. Inovatívni tvorcovia slovenskej ústavy vytvorili ideovo a legislatívne osobitnú a originálnu ústavu samostatného štátu, ktorá reflektovala podmienky života vtedajšej slovenskej spoločnosti. Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 bola historicky prvou slovenskou ústavou.
[1]Dobovo sa základná idea štátu nasledovne zdôvodňovala: "Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily v národnú a kresťanskú pospolitosť (solidarizmus), aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín,- súc strážcom všeobecného dobra (bonum commune) a vykonávateľom sociálnej spravodlivosti." (pozri MEDERLY. Karol: Ústava Slovenskej republiky a jej zásadné smernice. Bratislava: Knihtlačiareň Andrej, 1939, s. 6-7).
[2] BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 488.
3[3] "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz. (Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitálni knihovna/ S SR 1939-1945 – tisky/www.psp.cz.). Z mnohých pripomienok ústavno-právneho výboru snemu uveďme napríklad: "Do § 4 vložil výbor nový — tretí — odsek, ktorým sa mesto Bratislava vyhlasuje za hlavné mesto republiky".
[4] Pozri PETRUF, Pavol: Vzťahy medzi Slovenskom a Francúzskom v rokoch 1939-1945. Cahiers du CEFRES. N° 6, Dějiny a paměť (ed. Françoise Mayer, Marie-Elizabeth Ducreux). Mis en ligne en avril 2012 / published on : april 2012.
Nájdené na https://www.cefres.cz/pdf/c6/petruf_1995_vztahy_slovensko_francuzsko.pdf.
PETRUF, Pavol: Diplomatické vzťahy medzi Slovenskom a Francúzskom v rokoch 1939-1945. In Slovenská republika 1939 – 1945 v medzinárodných súvislostiach. Bratislava: Historický ústav SAV, 2012.
[5] Názvy jednotlivých častí (hláv) ústavy: Prvá hlava -Všeobecné ustanovenia, druhá hlava-Snem, tretia hlava-Prezident republiky, štvrtá hlava-Vláda, piata hlava-Štátna rada, šiesta hlava-Politické strany, siedma hlava-Stavovské zriadenie, ôsma hlava-Územná samospráva, deviata hlava-Súdnictvo, desiata hlava-Povinnosti a práva občanov, jedenásta hlava-Cirkve, dvanásta hlava-Národnostné skupiny, trinásta hlava-Rozličné ustanovenia.
[6]Podľa Lexikónu obcí Slovenskej republiky v roku 1942 bolo prítomných na vtedajšom území Slovenskej republiky 2 655 053 osôb. Sociológ A. Štefánek k roku 1944 vo svojej práci (ŠTEFÁNEK, Anton: Základy sociografie Slovenska. Slovenská vlastiveda III. Spoločnosť. Bratislava : SAVU, 1945) uvádzal 2 655 627 osôb.
[7] Z toho Slováci: 2 254 391 osôb (84,89 percentný podiel), Nemci: 136 297 (5,13),Rusíni: 64 308 (2,42),Maďari: 53 128 (2), Česi: 17 443 (0,66), Poliaci: 2063 (0,08), Židia: 87 314 (3, 29), Rómovia: 38 333 (1, 44).
[8] "1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky" prednesená dňa 21.7. 1939 na 6. zasadnutí Slovenského snemu spravodajcom Karolom Mederlym. Dostupné na www.psp.cz.
[9] Na základe "Malej vojny" stratil Slovenský štát ďalších 1 697 kilometrov štvorcových územia a 69 639 obyvateľov (stav k 31. marcu 1939).
[10] § 93 a § 94 Ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[11] "Nový ods. 2 § 93 ústavne garantuje národnostným skupinám a ich členom slobodu nadväzovania a pestovania kultúrnych stykov so svojim materským národom. Veľmi dôležité je ustanovenie § 95. Je novým ustanovením. Iste nemožno nič namietať proti spravodlivej zásade, že práva národnostných skupín možno uplatňovať len v medziach reciprocity. Ústavno-právny výbor od tohoto ustanovenia ústavy očakáva zlepšenie situácie slovenských menšín v zahraničí, pokiaľ by ich národnostné práva sa tam nezabezpečovaly vôbec, alebo len na papieri" (pozri "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz.
[12] SVETOŇ, Ján: Slováci v Maďarsku. Príspevky k otázke štatistickej maďarizácie. Bratislava: Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov, 1942, s. 115. Dodajme, že v "roku 1930 ešte jedná pätina Slovákov (v Maďarsku, pozn. B.Č.) maďarsky vôbec nevedela" (s. 123). Podľa iných prameňov po roku 1918 zostalo v Maďarsku do 600 tisíc Slovákov (pozri napr. BOBÁK, Ján: Maďarská otázka v Česko-Slovensku (1944-1948). Martin: Matica slovenská, 1996, s.104).
[13] § 85 Ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[14] LETZ, Róbert.: Hlinková slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad). In : Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Zostavili Róbert Letz = Peter Mulík = Alena Bartlová (eds.). Bratislava : Matica slovenská 2006, s. 67.
[15] PODOLEC, Ondrej.: HSĽS v pozícii štátnej strany (1938 – 1945). Zostavili: Róbert Letz = Peter Mulík = Alena Bartlová (eds.). Bratislava : Matica slovenská 2006, s. 67.
[16] BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 488.
[17] OPPENHEIM, Lassa Francis Lawrence. Mezinárodní právo. Svazek I. Mír. Praha: Orbis, 1924 (s. 119). "Uznanie sa udeľuje buď mlčky alebo výslovne. Pokiaľ nový štát žiada formálne o uznanie a dostane ho vo formálnej deklarácii akéhokoľvek druhu, tak sa mu dostáva výslovného uznania.".
[18] Niekedy sa uvádza noc zo 14. na 15. marca 1939.
[19] Súhlas vlády s výkonom právomoci cudzieho konzula.
[20] Napríklad USA diplomaticky úplne uznali Francúzsko s vládou vo Vichy a vyslali tam veľvyslanca, čo skončilo na konci roka 1942, kedy Nemecko obsadilo celé územie Francúzska.
[21] ROSPUTINSKÝ, Peter: K otázke štátnosti Slovenského štátu/Slovenskej republiky. In Acta Fakulty filozofické Západočeské univerzity v Plzni. Plzeň: Fakulta filozofická, 2016, 1802-0364, roč. 8, č. 1 (2016), s. 75-100. Autor uvádza: "Možno konštatovať, že spôsob vzniku Slovenského štátu nebol v rozpore s vtedajším medzinárodným právom" (s. 90). Inak podľa autora prvým štátom uznávajúci Slovenský štát bolo Maďarsko.
[22] ROSPUTINSKÝ, Peter: K otázke štátnosti Slovenského štátu/Slovenskej republiky. In Acta Fakulty filozofické Západočeské univerzity v Plzni. Plzeň: Fakulta filozofická, 2016, 1802-0364, roč. 8, č. 1 (2016), s. 87.
[23] VOJAČEK, Ladislav = SCHELLE, Karel: Slovenské právní dějiny. Plzeň: Vydavatelstvi a nakladatelstvi Aleš Čeněk, 2007, s. 291.
[24] Notifikácia listom – nótou Ministerstva zahraničných vecí Slovenského štátu (spis čislo: 1/1939).
[25] Vyhláška č. 119 ministra zahraničných vecí zo dňa 16. júna 1942. Publikované – Slovenský zákonník, čiastka 29, ročník 1942, vydané 1. júla 1942.
[26] Vyhláška č. 240 ministra zahraničných vecí zo dňa 9. septembra 1941 o prístupe Slovenskej republiky k Ženevskej dohode o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Publikované – Slovenský zákonník, čiastka 66, ročník 1941, vydané 12. novembra 1941.
[27] Treba len spresniť, že v podmienkach ČSR platil od roku 1918 právny dualizmus s recepciou bývalých uhorských právnych predpisov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi.
[28] "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz. Podľa pripomienok ústavno-právneho výboru: "Pred prvú hlavu vložil výbor do osnovy politický úvod, aby v ňom vyzdvihol ducha, v akom sa Slovenský štát ma budovať a spravovať".
[29] "1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky" prednesená dňa 21.7. 1939 na 6. zasadnutí Slovenského snemu spravodajcom Karolom Mederlym . Dostupné na www.psp.cz.
[30] Podľa Preambuly Ústavnej listiny z roku 1920: "My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa...".
[31] Pozri napríklad ČANÁDY, Bruno: Právne a historické postavenie žúp v období prvej Slovenskej republiky (1939-1945). In Historický zborník 20 č. 2/2010. Martin: Matica slovenská, 2010, s.48.
[32] Pozri napríklad ČANÁDY, Bruno: Právne a historické postavenie žúp v období prvej Slovenskej republiky (1939-1945). In Historický zborník 20 č. 2/2010. Martin: Matica slovenská, 2010, s.48.
[33] Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[34] V roku 1939, v čase schvaľovania Ústavy Slovenskej republiky, existovali konfesie zákonom uznané alebo recipované na základe uhorského zákonného článku XLIII/1895 o slobodnom vyznávaní náboženstva. Fakticky tu popri nich ešte existovali "konfesie" ako spolky alebo bez žiadneho právneho podkladu. Voči činností štátom neuznaným cirkvám a náboženským spoločnostiam bolo neskôr zasahované prostredníctvom vyhlášok ministerstva vnútra.
[35]
"Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že budem verný Slovenskej republike, že budem zachovávať zákony a mandát svoj plniť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Tak mi Pán Boh pomáhaj !"
[36] "Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie ľudu a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj !"
[37] Podľa § 48 ústavy mohol Snem Slovenskej republiky vládu alebo jej jednotlivých členov volať na politickú zodpovednosť a vysloviť jej alebo niektorému členovi vlády nedôveru.
[38] Pozri aj ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve.
[39] "1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky" prednesená dňa 21.7. 1939 na 6. zasadnutí Slovenského snemu spravodajcom Karolom Mederlym. Tiež uviedol: "Liberalizmus nevyriešil pálčivé problémy ľudskej spoločnosti. Nevystihol, alebo nechcel vystihnúť, že je dvojaká sloboda, a to politická a sociálna". Dostupné na www.psp.cz.
[40] Deklarovalo sa, že "terajší snem ostáva v činnosti, kým sa neustanoví nový", a to najneskoršie do 31.12.1943." (pozri napríklad BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 490).
[41] Podľa (ústavného) zákona zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom Slovenskom štáte (č. 1/1939 Sl. z.): "Všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti so zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti Slovenského štátu", čo v zásade znamenalo zachovanie právnej kontinuity.
[42] Podľa Beneša: "Britská vláda neuznáva nič z toho, čo Mníchovskou dohodou bolo o Československu stanovené a rovnako neuznáva nič z toho, čo sa stalo v dôsledku Mníchova od roku 1938 a neskôr vo veci pôvodných hraníc československých." Pozri BENEŠ, Edvard. Odsun Němců z Československa. Výbor z Pamětí, projevů a dokumentů 1940-1947. Praha: Nakladatelství Dita Praha, 1996, s. 34.
[43] Ústavný zákon č. 255/1939 Sl. z. o štátnom občianstve.
[44] "1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky" prednesená dňa 21.7. 1939 na 6. zasadnutí Slovenského snemu spravodajcom Karolom Mederlym. Dostupné na www.psp.cz.
[45] "1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky" prednesená dňa 21.7. 1939 na 6. zasadnutí Slovenského snemu spravodajcom Karolom Mederlym. Dostupné na www.psp.cz.
[46] Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[47] Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[48] "27. Správa ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)". Dostupné na https://www.psp.cz.
[49]" Podstatnejšou zmenou voči vládnemu návrhu je doplnok v ods. l § 63, ktorým sa vkladá do ústavy zásada, že stavy treba organizovať na princípe samosprávnom, teda zdola nahor" Pozri "27. Správa ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)". Dostupné na https://www.psp.cz.
[50] Pozri § 63 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a hlavu ôsmu – Územná samospráva (§ 64) Ústavy Slovenskej republiky§ 6 (Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky).
[51] Predsedom ústavno-právneho výboru Snemu Slovenského štátu (neskôr Snemu Slovenskej republiky) bol právnik Karol Mederly.
[52] "27. Správa ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)". Podľa uvedenej správy "podstatnejšou zmenou voči vládnemu návrhu je doplnok...ktorým sa vkladá do ústavy zásada, že stavy treba organizovať na princípe samosprávnom, teda zdola nahor". Tiež "hlava ôsma o územnej samospráve so svojím jediným paragrafom sa odchyľuje od pôvodného návrhu len zdôraznením ohľadov na záujmy inonárodných skupín". Dostupné na https://www.psp.cz. (Spoločná česko-slovenská digitálna parlamentná knižnica/Digitálni knihovna/ S SR 1939-1945 – tisky/www.psp.cz.).
[53] Nielen sociálne aspekty slovenskej ústavy ovplyvnili pápežské encykliky: Rerum novarum (pápež Lev XIII., z 15. mája 1891), Quadrigesimo anno (pápež Pius XI., z 15. mája 1931).
[54] § 64 ods. 2 ústavného zákona č.185/1939 Sl. z. o Ústave Slovenskej republiky z 21. júla 1939. Ústavný zákon č.185/1939 Sl. z. o Ústave Slovenskej republiky nadobudol právnu účinnosť dňom 31. júla 1939. Vtedajšia ústava obsahovala preambulu, 13 hláv a celkovo 103 paragrafov.
[55] Bola stanovená účinnosť zákona od 1. januára 1940.
[56] Pozri napr. ĎURICA, S. Milan: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava : LÚČ, 2003, s. 419.
[57] KUNOŠI, Alexander: Spravovanie Slovenského štátu. Londýn: 1942, Slovenský seminár č. 5. Kópia štúdie sa nachádza v archíve autora. Kunoši upresňuje a dodáva: "Politickí činitelia, funkcionári strany (HSĽS, pozn. B.Č), zasadli do vysokých funkcii štátu a svoje stranícke pozície zanedbávali, alebo ich úplne opustili. Strana mala od času čo bol vyhlásený samostatný štát, už troch generálnych tajomníkov...".
[58] Pozri napríklad PODOLEC, Ondrej: HSĽS v pozícii štátnej strany (1938 – 1945). In: Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Zostavili: Róbert Letz = Peter Mulík = Alena Bartlová (eds.). Bratislava : Matica slovenská 2006, s. 275.
[59] LETZ, Róbert.: Hlinková slovenská ľudová strana (Pokus o syntetický pohľad). In : Slovenská ľudová strana v dejinách 1905-1945. Zostavili: Róbert Letz = Peter Mulík = Alena Bartlová (eds.). Bratislava : Matica slovenská 2006, s. 67.
[60] MEDERLY. Karol: Ústava Slovenskej republiky a jej zásadné smernice. Bratislava, 1939, s. 51.
[61] BEŇA, Jozef. Vývoj slovenského právneho poriadku. Banská Bystrica : UMB, 2001,s. 104 – 110. Dodajme, že Subkomisia Komisie pre prípravu ústavnoprávneho postavenia Slovenska v rámci obnovenej ČSR došla vo februári 1946 k záveru, že "SNR v SNP nevykonávala moc v mene ČSR" (pozri SNA: Fond: ÚP SNR, Sign.: K-43, Inv. Č.63, Kartón č.52).
[62] § 6 Ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[63] Z hľadiska počtov volených poslancov snemu, ktorí prešli voľbami, tak napríklad v decembri 1939 bolo len 63 volených poslancov snemu a počet volených poslancov postupne klesal.
[64] Predpokladalo sa, z hľadiska budúcich parlamentných volieb a trvania mandátu poslancov, že "terajší snem ostáva v činnosti, kým sa neustanoví nový", a to najneskoršie do 31.12.1943." (pozri napríklad BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 490).
[65] § 24 písm. h) Ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky.
[66] Slovenský zákonník bol vydávaný podľa vládneho nariadenia č. 14/1939 Sl. z. a vládneho nariadenie č. 109/1939 Sl. z. a to v jazyku slovenskom. Mal skratku Sl. z. a bola to oficiálna zbierka najdôležitejších (vybraných) právnych predpisov Slovenskej republiky (a do účinnosti ústavy to bol oficiálne Slovenský štát). Vydávanie zabezpečovalo ministerstvo vnútra od 14. marca 1939 do 31. marca 1945. Ministerstvo vnútra zabezpečovalo aj vydávanie "menej dôležitých" právnych predpisov prostredníctvom Úradných novín.
[67] Ústavným zákonoobdobie Snemu Slovenskej republiky do 31. decembra 1946.
[68] BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 492.
[69] Poslanci Snemu Slovenskej republiky nastupujúci dodatočne s uvedením roka nástupu do snemu. Rok 1939: Vojtech Tvrdý, František Jankovič, Andrej Martvoň, František Orlický.1940: Sigmund Keil, Ernest Rosival.1941: Michal Boňko, František Bošnák, Ferdinand Čatloš, Ján Danko, Roman Fraštia, Jozef Fundárek, Adalbert Gabriel, Eugen Guzikiewicz, Štefan Hajdúček, Ján Jacko, Michal Klimko, Aladár Kočiš, Alojz Macek, Viktor Magic, Štefan Mušák, Ondrej Schlosser, Ondrej Tomko, Jozef Vaňo. 1943: Anton Moravčík, Pavol Krokavec, Ján Balko.
[70] § 26 ods. 1 Ústavného zákona č. 185/1939 Sl. z. o ústave Slovenskej republiky
[71] "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz. Podľa pripomienok ústavno-právneho výboru: "Novým je i celý § 25. Významnou je zmena v § 26, v ktorom výbor voči pôvodnému návrhu (§ 44) vypustil ustanovenia o absolútnom vete a nahradil ich sprísnením náležitostí nového uznesenia snemu. Ústavno-právny výbor siahol po tejto zmene jednak preto, aby sa predišlo možným treniciam medzi snemom a štátnou radou a jednak i preto, že až do poslednej chvíle rokovaní výboru nebolo ešte jasného obrazu o zložení štátnej rady".
[72] "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz. Podľa pripomienok ústavno-právneho výboru: "Ustanovenia o zastupovaní prezidenta republiky (§ 37) výbor doplnil novým odsekom, ktorý dáva možnosť utvorenia novej vlády, ak by došlo na jej demisiu práve v takom čase, keď niet prezidenta republiky, alebo keď dočasne svoju funkciu nemôže vykonávať. Výbor je za zverenie tejto úlohy predsedníctvu snemu už i preto, lebo štátna rada, ktorá by jedine mohla ešte prísť do úvahy, nebude v takomto prípade úplná."
[73] Pozri vyhlášku č. 115 zo dňa 22. júna 1941 o vstupe štátu do brannej pohotovosti. Publikované – Slovenský zákonník, čiastka 34, ročník 1941, vydané 22. júna 1941.
[74] Podľa § 72 Ústavy Slovenskej republiky: "Prezidentovi republiky prislúcha právo udeľovať milosť, najmä odpúšťať alebo zmierňovať tresty, uložené trestnými súdmi a disciplinárnymi vrchnosťami a právne následky takýchto odsúdení, počítajúc do toho aj zahladenie odsúdení, a – s výnimkou trestných činov, ktoré sa stíhajú len súkromnou obžalobou, - nariaďovať, aby sa súdne trestné pokračovanie nezavádzalo, alebo aby sa zastavilo." V roku 1939 došlo k prvej amnestii - Rozhodnutie predsedu vlády Slovenského štátu č. 80 zo dňa 23. marca 1939 a následne k druhej amnestii- Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č, 249 zo dňa 26. októbra 1939.
[75] Úradné noviny (ročník XXI, číslo 56) z 28. októbra 1939. Vyhláškou predsedu vlády Slovenskej republiky č. 248 zo dňa 27. októbra 1939 o vyvolení zástupcu predsedu vlády, sa zástupcom predsedu vlády stal minister zahraničných vecí a minister vnútra Ferdinand Ďurčanský. Pozri Úradné noviny, ročník XXI, číslo 56 z 28. októbra 1939.
[76] Vládne nariadenie č. 4/1939 Sl. z. zo dňa 15. marca 1939 o zriadení a pôsobnosti ministerstiev Slovenského štátu.
[77] "Voči vládnej osnove upravené znenie tejto hlavy výslovne určuje, že poverenie ministrov spravovaním rezortov je vecou prezidenta republiky (ods. 2 § 41)". "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz.
[79] "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)." Dostupné na www.psp.cz.
[80] Napríklad Ústavný zákon č.330/1938 Zb. z. a n. zo dňa 15. decembra 1938 o zmocnení ku zmenám ústavnej listiny a ústavných zákonov Republiky Česko-Slovenskej a o mimoriadnej moci nariaďovacej.
[81] Zákon č. 95/1933 Zb. z. a n. o mimoriadnej moci nariaďovacej.
[82] Podľa § 4 (ústavného) zákona č. 1/1939 Sl. z.: "Vláda sa splnomocňuje, aby cestou nariadenia vykonávala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie poriadku a na zabezpečenie záujmov slovenského štátu".
[83] Podľa § 44 ods. 1 ústavy: "Ak na zamedzenie nenahraditeľnej ujmy, vážne hospodárske, finančné alebo politické záujmy štátu vyžadujú neodkladné opatrenia, vláda ich môže vydať nariadením s mocou zákona s výnimkou vecí, ktoré patria do výlučnej právomoci snemu, alebo ktoré podľa ústavy má upraviť zákon".
[84] "Na rozdiel od obyčajných vládnych nariadení sa vyžaduje, aby nariadenie s mocou zákona podpísala väčšina členov vlády a prezident republiky. Nariadenia s mocou zákona nemožno vydávať ani vo veciach, vyhradených snemu v § 24, a ani v tých veciach, ktoré sa podľa iných ustanovení ústavy majú upraviť zákonom" (pozri "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)". Dostupné na www.psp.cz.
[85] BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 490-491. "Súčasne sa neustále rozširovala právomoc vlády mimoriadnymi opatreniami, vydanými na podklade zákonov predmníchovskej ČSR...".
[86]" Politická (§ 48) a trestná (§ 49) zodpovednosť vlády alebo jej člena je v podstate upravená zhodne s vládnym návrhom. Politickú zodpovednosť vlády i voči prezidentovi ústavno-právny výbor vidí obsiahnutú už v prezidentovom práve, aby prepúšťal ministrov." "Napokon novým ustanovením v tejto hlave je § 50, ktorý zakazuje účasť členov vlády v orgánoch zárobkových spoločností. Toto ustanovenie ústavy chráni autoritu členov vlády tým, že znemožňuje ich zaťahovať do sféry finančných záujmov rôznych podnikov" (pozri "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)". Dostupné na www.psp.cz.
[87] Predseda vlády (Jozef Tiso), zástupca predsedu vlády (Vojtech Tuka), minister zahraničných vecí (Ferdinand Ďurčanský), minister vnútra (Karol Sidor, od 18. apríla 1939 do 27. októbra 1939 Jozef Tiso), minister národnej obrany (Ferdinand Čatloš), minister financií (Mikuláš Pružinský), minister pravosúdia (Gejza Fritz), minister hospodárstva (Gejza Medrický) , minister dopravy a verejných prác (Július Stano), minister školstva a národnej osvety (Jozef Sivák), minister bez portefeuille (Vojtech Tuka), niekedy sa uvádza aj šéf Úradu propagandy (Alexander Mach).
[88] Predseda vlády (Vojtech Tuka), zástupca predsedu vlády (Ferdinand Ďurčanský, Alexander Mach od 17. augusta 1940), minister zahraničných vecí (Ferdinand Ďurčanský, Vojtech Tuka od 20. júla 1940), minister vnútra (Ferdinand Ďurčanský, Alexander Mach od 29. júla 1940), minister národnej obrany (Ferdinand Čatloš), minister financií (Mikuláš Pružinský), minister pravosúdia (Gejza Fritz), minister hospodárstva (Gejza Medrický) , minister dopravy a verejných prác (Július Stano), minister školstva a národnej osvety (Jozef Sivák).
[89] Predseda vlády (Štefan Tiso), zástupca predsedu vlády (Štefan Haššík), minister zahraničných vecí (Štefan Tiso), minister vnútra (Alexander Mach), minister národnej obrany (Štefan Haššík), minister financií (Mikuláš Pružinský), minister pravosúdia (Štefan Tiso), minister hospodárstva (Gejza Medrický) , minister dopravy a verejných prác (Ľudovít Lednár), minister školstva a národnej osvety (Aladár Kočiš).
[90] "1. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky" prednesená dňa 21.7. 1939 na 6. zasadnutí Slovenského snemu spravodajcom Karolom Mederlym. K Štátnej rade tiež uviedol: "Zvláštnosťou tejto ústavy je, že usmerňovanie protivných záujmov nepatri snemu, alebo nie výlučne snemu, ale patrí v prvom rade štátnej rade. Toto je ten útvar, ktorý bude musieť s najväčšou obozretnosťou a pochopením zostavovať kandidačné listiny tak, aby ani jedna kladná zložka slovenského národa nezatískala sa do pasivity a ani jeden všeobecný, prípadne stavovský". Dostupné na www.psp.cz. Zákon č. 136/1943 Sl. z. zo dňa 8.7.1943 stanovoval ďalšie podrobnosti k činnosti Štátnej rady.
[91] BIANCHI, Leonard a kol.: Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu. II 1918-1945. Bratislava : SAV, 1973, s. 490-491.
[92] Osobitnými súdmi boli napr. burzovné rozhodcovské súdy, rozhodcovské súdy sociálneho poistenia, rozhodcovské súdy banské, a iné.
[93] Bol posledným predsedom vlády prvej Slovenskej republiky (do 4.4.1945) a zároveň bol ministrom zahraničných vecí a ministrom spravodlivosti. Mal brata Fraňa Tisu - bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky v Sovietskom zväze a bol bratancom (z tzv. tretieho kolena) prezidenta J. Tisu.
[94] Historicky prvým šéfom najvyššieho súdu a ústavného súdu v slovenských dejinách bolMartin Mičura (1883-1946). Mičura ako prvý predseda (prezident) Najvyššieho súdu (1939-1943) a ústavného súdu (Ústavného senátu) bol pôvodne advokátom, županom (1919-1920), ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska (1920-1922), prezidentom súdnej tabule (1923-1931), prezidentom vrchného súdu (1931-1939). Zomrel vo väzení v Moskve (1946) a to po predchádzajúcom a dodnes nevyjasnenom zatknutí sovietskymi orgánmi (1945).Dúfajme, že ÚPN raz objasní okolností jeho zatknutia a uväznenia v Sovietskom zväze. A dnešný NS SR a ÚS SR sa oficiálne prihlási k svojmu predchodcovi. Napríklad pamätnou tabuľou... Inak Mičura bol aj súčasťou odboja.
[95] V prvej Slovenskej republike pôsobilo Generálne štátne zastupiteľstvo v Bratislave s generálnym prokurátorom Alojzom Pojtekom.
[96] "Paragraf 71 je voči vládnemu návrhu (§ 60) zmenený v tom zmysle, že sudcovia pri rozhodovaní majú skúmať platnosť obyčajných vládnych nariadení. Tým je daná garancia, aby sa nenáležite nemohlo zasahovať do oboru pôsobnosti zákonodarcu. Táto preskúmacia právomoc sudcov nevzťahuje sa na vládne nariadenia s mocou zákona, totiž na nariadenia, ktoré vydá vláda podľa § 44, pri ktorých má vláda osobitné povinnosti voči snemu; ale aj pri týchto nariadeniach môžu sudcovia skúmať — tak ako pri zákonoch — či boli riadne vyhlásené" (pozri "27. Zpráva ústavno-právneho výboru o vládnom návrhu ústavy Slovenskej republiky (tlač č. 20)". Dostupné na www.psp.cz.