KAUZA VODNÉHO DIELA GABČÍKOVO A JEJ PRÁVNE A MEDZINÁRODNÉ SÚVISLOSTI

Bruno Čanády

Kauza vodného diela Gabčíkovo a jej právne a medzinárodné súvislosti

Česko-slovenský parlament dňa 30. júna 1978 schválil Zmlúvu o výstavbe a prevádzke sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. Jednalo sa o medzinárodnú a medzištátnu zmlúvu, ktorú ešte dňa 16. septembra 1977 bola podpísaná predstaviteľmi Česko-Slovenska a Maďarska. Samotné ratifikačné listiny boli v súlade s medzinárodným právom vymenené dňa 30. júna 1978, čo je aj začiatok nadobudnutia platnosti zmluvy. Medzištátna (prezidentská) zmluva bola vnútroštátne publikovaná vo vyhláške č. 109/1978 Zb. To sú východiská následnej medzinárodnoprávnej kauzy, ktorú s rôznou intenzitou riešime dodnes.

Prvé rokovania vládnych česko-slovenských a maďarských delegácii začali ešte v roku 1952. V Prahe dňa 7. 10.1958 bol podpísaný záverečný protokol o výsledkoch rokovania vládnych delegácii o využití vodnej energie Dunaja na úseku Bratislava-Nagymaros. V roku 1964 bola vypracovaná investičná úloha. Počas dunajskej povodne bola 17.6.1964 pretrhnutá ochranná hrádza v Čičove so zaplavením 94 tisíc ha pôdy a vznikla škoda vo výške viac ako 3 mld. vtedajších Kčs. Od roku 1973 začali prípravné práce na vodných dielach. Dňa 16.9.1977 bola v Budapešti podpísaná zmluva o výstavbe a prevádzke sústavy vodných diel (VD) Gabčíkovo-Nagymaros medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom a v marci 1978 začali vlastné práce. Vodné diela popri využitiu energetického potenciálu mali chrániť územie a obyvateľstvo pred záplavami a malo dôjsť k zlepšeniu plavebných podmienok plavby na Dunaji, nakoľko Dunajská komisia odporúčala plavebnú hĺbku 3,5 metra a šírku 180 metrov. "Pre finančné problémy maďarskej strany bola dňa 16.9.1977 podpísaná dohoda o vzájomnej výpomoci, na zaklade, ktorej začala československá strana v marci 1978 práce na výstavbe vodného diela Gabčíkovo a to aj za maďarskú stranu. O tri roky neskôr začala výstavbu aj maďarská strana."[1] Maďarsko prerušilo práce na vodných dielach v roku 1981 a v roku 1983 ich obnovilo. Z maďarskej iniciatívy bol prijatý dodatok k zmluve z roku 1977 a v októbri 1983 bolo časovo posunuté dokončenia a sprevádzkovania vodných diel z júla 1986 na júl 1990. Zároveň sa dodatkom k zmluve skrátila doba výstavby stupňa Nagymaros vo februári 1989 o 15 mesiacov. Vtedy hlavne vodné dielo v Nagymarosi budovali rakúske stavebné kapacity. V Maďarsku však výrazne zosilňoval silný politický a společenský protitlak.

Maďarska strana bez predchádzajúceho upozornenia v máji 1989 pozastavila práce na stupni Nagymaros. A to navyše bez obvyklého prerokovania s česko-slovenskou zmluvnou stranou. Napriek predchádzajúcim ubezpečeniam, že sa to nedotkne stupňa Gabčíkovo. Dňa 20. júla 1989 pozastavila maďarská vláda stavebné práce pri Gabčíkove s tým, že 85 - 90 percent prác na česko-slovenskej strane bolo vtedy už ukončených. Dodajme, že v októbri 1989 boli z maďarskej strany zastavené akejkoľvek práce na stupni Gabčíkovo a k 31.12.1990 všetky práce na vodných dielach Gabčíkovo - Nagymaros.

Dôvodom zastavenia stavebných prác zo strany Maďarska nebola vôbec odborne špecifikovaná. Maďarsko uvádzalo, že ide o údajnu hrozbu ekologickej katastrofy. A to bez vedeckých argumentov. Vznikli nezávislé expertízy zo strany Bechtel Enviromental Inc. a Hydro Quebec Internacional, ktoré potvrdili, že vodné dielo nevyvoláva také ekologické dopady, ktoré by nebolo možné zmierniť na prijateľnú úroveň. Odklad prevádzky vodného diela preto ani nebol zdôvodnitelný. Navyše tu boli vysoké finančné straty, ktoré na nevyrobenej energii pre slovenskú stranu predstavovali výšku asi 6 - 10 miliárd Kčs ročne. Pôvodný maďarsky návrh z decembra 1989, že stupeň Gabčíkovo bude dokončený spoločne, pokiaľ sa spoločne upustí od dokončenia stupňa Nagymaros bol samotnou maďarskou stranou stiahnutý ešte v januári 1990. Inak čs. vládny splnomocnenec v októbri 1990 neúspešne navrhol maďarskej strane, aby Česko-Slovensko a Maďarsko spoločne požiadali o nestrannú pomoc pri riešení vplyvu vodného diela na kvalitu podzemných vôd. Predsedníctvo slovenskej vlády v januári 1991 sa rozhodlo po predchádzajúcich neúspešných rokovaniach uložiť vypracovanie variantných riešení na slovenskej časti vodných diel. Dňa 16. 4. 1991 maďarský parlament prijal uznesenie, že maďarská vláda je oprávnená rokovať len o zrušení zmluvy z roku 1977 a o zastavení výstavby aj na česko-slovenskom území. Na vládnom rokovaní v Budapešti dňa 22. 4.1991 žiadala maďarská strana iba zrušenie zmluvy, pričom česko-slovenskú vládnu delegáciu viedol V. Mečiar. Na rokovani čs. vládna delegácia "charakterizovala postup Maďarska za jednostranné porušenie medzištátnej zmluvy" a Maďarsko požadovalo: " zastaviť práce na SVD, zrušiť zmluvu z roku 1977, v novej zmluve o. i. riešiť "ekologickú rehabilitáciu území stavby" a tiež "otázky úhrady škôd".[2]

Následne slovenská vláda dňa 21. 5. 1991 rozhodla o príprave začatia prác podľa variantu (alternativy) "C". Vtedajší maďarský premiér J. Antal vyhlásil, že realizácia rozhodnutia slovenskej vlády o výstavbe vodného diela by bola porušením Trianonskej mierovej zmluvy. Na bratislavskom medzivládnom česko-slovensko - maďarskom rokovaní (15. 7. 1991) za účasti vedúceho čs. delegácie J. Čarnogurského - Česko-Slovensko opätovne navrhlo vytvorit česko-slovensko - maďarskú komisiu s účasťou Europských spoločenstiev. Maďarsko oznámilo, že bude rokovať iba o zrušení zmluvy. Maďarska strana mala na bratislavskom rokovaní mandat len na zrušenie zmluvy z roku 1977 a chcela rokovať o rehabiltácii území, vrátane príslušného čs. územia.

Dňa 23. 7. 1991 slovenská vláda schválila realizáciu dočasného riešenia (variant - alternatíva "C") výhradne na slovenskom území a to bez maďarskej účasti. Následne česko-slovenská vláda schvalila začatie investorských a dodavateľských prác podľa variantu - alternatívy "C" (25. 7. 1991). Toto bolo spochybnené (11. 9.1991) členom čs. federálnej vlády - federálnym ministrom životného prostredia - J. Vavrouškom s jeho individuálnym návrhom zrušiť zmluvu z roku 1977 a uzatvoriť novú zmluvu

Na česko-slovensko - maďarskom vládnom rokovaní v Budapešti dňa 2. 12. 1991 dala maďarská delegácia Česko-Slovensku 10 dňové ultimátum na prerušenie prac na VD Gabčíkovo s tym, že čs. strana mala možnosť maďarské ultimatum buď prijať alebo neprijať. Na uvedenom budapeštianskom vládnom rokovaní informoval čs. delegácia o 6 variantoch riešenia SVD Gabčíkovo - Nagymaros a o čs. snahe na vytvorenie tripartitnej odbornej komisie. Česko-slovenská vláda vydala uznesenie federálnej vlády č. 794 z 12. 12.1991 vo veci, že VD Gabčíkovo bude uvedené do prevádzky. Dňa 23.12.1991 maďarský premier J. Antal opakoval ultimatívnu požadavku čs. premierovi M.Čalfovi (obdobne predseda maďarského parlamentu ultimatívne požiadal predsedu čs. parlamentu) , aby boli zastavené práce na VD Gabčíkovo (a na jeho dočasnom riešení). Následne (23.1.1992) čs. premiér M.Čalfa informoval maďarského premiéra o prijatí rozhodnutia o uvedení VD Gabčikovo do prevádzky. Slovenská národná rada prijala uznesenie (31. 1. 1992) k predloženej informácii o stave riešenia výstavby VD Gabčíkovo-Nagymaros. Došlo k obdržaniu nóty ministerstva zahraničných vecí Maďarska čs. velvyslancovi v Budapešti (20. 2. 1992). Maďarský premiér J.Antal oslovil (26.2.1992) čs. premiéra listom a žiadal zastavenia prác na VD Gabčíkovo počas činnosti odbornej komisie. Nóta česko-slovenského Federálneho ministerstva zahraničných veci (18. 3. 1992) zdôvodnila vládne odmietnutie maďarských tvrdení o protiprávnosti dočasného riešenia vodného diela. Listom čs. premiéra M. Čalfu z 23. 4.1992 bola daná odpoveď na list maďarského premiéra J. Antala z 26. 2. 1992, pričom bola zdôraznená platnosť zmluvy z roku 1977 a porušovanie práv z maďarskej strany. Došlo k odmietnutiu maďarských ultimát na prerušenie prác na VD Gabčíkovo a bola vyjadrená ochota rokovať a to bez prieťahov a odkladov.

Maďarská vláda dňa 7.5.1992 sa rozhodla vypovedať medzištátnu zmluvu s Česko-Slovenskom o spoločnej výstavbe Sústavy vodných diel na Dunaji z roku 1977 a to ku dňu 25.5.1992. V nadväznosti na maďarský postup a bezvýslednosť mnohých rokovaní slovenská strana začala v novembri 1991 realizovať práce len na slovenskom území s cieľom dočasného riešenia uvedenia do prevádzky vodného diela Gabčíkovo (alternativa - variant "C"). V októbri 1992 došlo pri Čunove a to na slovenskom území k prehradeniu[3] Dunaja. Ešte uveďme, že nastavajúci právny koniec Česko-Slovenska vyvolával, najmä v roku 1992 zo strany českej politickej reprezentácie a českých členov federálnej vlády stupňujúci - veľmi rezervovaný postoj k problematike dostavby vodného diela Gabčíkovo, pričom sa nechceli ďalej týmto zaťažovať a vťahovat Česko do nepríjemných sporov s Maďarskom. Nakoniec už rok 1992 čoraz viac preukazoval, že ide len o výsostne slovensko - maďarský spor, kde dovtedy nie príliš mezinárodne zdatná slovenská politická reprezentácia musela doslova za pochodu sama chrániť slovenské národné zájmy.

Podľa českého historika J. Rychlíka: "Vladimír Mečiar sa domnieval, že existencia ČSFR mu dáva oporu v záležitosti Gabčíkova" [4], ale s následnou českou politickou podporou nemohol už reálne rátať.

To bola v stručnosti východisková - základná skutková situácia pri vzniku množiacich sa sporov česko-slovenskej (neskôr len slovenskej) a maďarskej zmluvnej strany v kauze Gabčíkovo. Tu však vnútropolické otázky z maďarskej strany podstatne zatienili relevantné a výsostne právne aspekty zmluvnej problematiky.

Podľa článku 1, odseku 1 zmluvy z roku 1977 bola sústava vodných diel Gabčikovo -Nagymaros koncipovaná ako spoločná investícia, zároveň ako jednotná a nerozdelitelná prevádzková sústava objektov pozostavajúca z vodného diela Gabčíkovo a z vodného diela Nagymaros. Obe diela tvorili spoločne a nerozdielne sústavu uvedených vodných diel. Legislativne sa jednalo o spoločné využívánie česko-slovensko-maďarského úseku Dunaja. Zároveň podľa článku 5, odseku 1 tejto zmluvy malo Česko-Slovensko a Maďarsko niesť náklady na vodné dielo spoločne a v rovnakom pomere. V zmysle článku 8, odseku 1 zmluvy z roku 1977 samotná sústava vodných diel ako spoločná investícia tvorilo spoločné vlastníctvo Česko-Slovenska a Maďarska v rovnakom pomere. Jednalo sa o stupeň Gabčíkovo, derivačný kanál, hať Dunakilti a stupeň Nagymaros, to všetko zostalo v spoločnom vlastníctve. Dodajme, že stupeň Nagymaros z maďarskej strany nebol vybudovaný a teda ani dnes neexistuje. Hať Dunakility bola vybudovaná a dodnes existuje, ale nakonec vinou maďarskej strany nebola zapojená do vodného diela. Nahradila ju hať v Čunove na slovenskom území. Inak stupeň Gabčíkovo a derivačný kanál na neho nadväzujúci je funkčný a nachádza sa na slovenskej strane štátnej hranice.

Avšak podľa článku 8, odseku 3 tohoto článku zmluvy, tak ostatné objekty, mimo horeuvedené - taxativne vymedzené stavby (objekty) boli vo vlastníctve štátu podľa teritoriálnej pôsobnosti.

To malo následne vplyv na budúce vlastníctvo objektov (napr. hať - vodné dielo v Čunove a iné), ktoré vznikli ako súčasť tzv. "dočasného" riešenia po zastavení prác z maďarskej strany. Z tohoto hľadiska je v súčasnosti podľa zmluvy stupeň Gabčíkovo, derivačný (prívodný a odpadový) kanál a hať Dunakility v spoločnom vlastníctve Slovenska a Maďarska, tak ďalšia časť vodného diela dodatočne vybudovaného v Čunove je vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky ako právneho nástupcu bývalého Česko-Slovenska.

Z hľadiska suverénnych práv dotknutých štátov uvádzala kapitola IX, článok 22, odsek 1 zmluvy z roku 1977 problematiku riešenia vytýčenia štátnej hranice na Dunaji, a to: "v starom koryte Dunaja medzi rkm 1840-1811 pohyblivý charakter štátnych hraníc je nezmenený a ich polohu určuje strednica doterajšiehoplavebného koryta toku" s tym, že " v úseku rkm[5] 1842-1840 po prehradení koryta bude štátna hranica prebiehať po strednici doterajšieho hlavného plavebného koryta ako pevná".[6] Zväčša trasovanie štátnej hranice v pôvodnom toku Dunaja zostalo dodnes (od roku 1978) nezmenené, bez ohľadu, že z bývalého hlavného toku Dunaja sa stalo už len staré koryto (pôvodný tok) Dunaja dnes už s obmedzeným množstvom vody. Teda z pohyblivej štátnej hranice vznikla ďalším vývojom fakticky pevná štátna hranica, bez ohľadu na dnešný reálny (a stále sa meniaci) stav súčasného toku - koryta starého Dunaja. Dnešná strednica toku súčasného - starého toku (koryta) Dunaja nie je bezprostrednou štátnou hranicou, ale štátnou hranicou je bývalá - dnes fiktívna strednica bývalého (podľa pôvodnej zmluvy doslova "doterajšieho") plavebného koryta toku Dunaja, ktorá de facto predstavuje v podstate už "tiež pevnú" hraničnú čiaru podľa vtedajších záznamov o strednici plavebného koryta toku Dunaja a podľa stavu v čase vzniku platnosti medzinárodnej zmluvy. Článok 22, odsek 2 zmluvy umožňuje úpravy štátnych hraníc a prípadnú výmenu území a to formou osobitnej zmluvy. Uvedené zmluvné ustanoveni sa však doteraz nerealizovalo.

Článok 26 zmluvy z roku 1977 riešil dôležité otázky škôd. Podľa článku 26, odseku 2, písm. c) zmluvy bola povinná zmlúvna strana uhradiť druhej zmluvnej strane alebo tretím osobám predovšetkým škody spôsobené oneskoreným alebo nevyhovujúcim vykonaním prác a dodávok, vrátane škôd vyplývajích zo zhoršenia podstaty objektov. Riešenie sporných otázok obsahovala kapitola XII, článok 27 zmluvy, podľa, ktorého to bola záležitost splnomocnencov vlád a následne rozhodnutia samotných vlád zmluvných strán.Takto zmluva priamo alebo nepriamo neodkazovala na prípadné arbitrážné riešenie treťou stranou alebo inou súdnou autoritou a stanovovala riešenie sporov vzájomnou dohodou zmluvných strán. Následne po zastavení prác na vodnom diele z maďarskej strany došlo k osobitnej slovensko-maďarskej vzájomnej dohode ohľadne zverenia rozhodnutia medzinárodnej haagskej arbitrážnej - súdnej autorite.

Samotná zmluva z roku 1977, ktorá bola veľmi specifická, nemala vo svojom obsahu žiadne možnosti jej ukončenia, vrátane jej vypovedania alebo inej formy jednostranného ukončenia zmluvy. Viedensky dohovor o zmluvnom práve[7] tu mal len limitovaný účinok na možnosť jej jednostranného skončenia zmluvy. Nemohla sa reálne použiť na ukončenie zmluvy, a riešila hlavne otázku zodpovednosti štátu, ktorý takúto zmluvu nerealizoval alebo porušoval. Ani odpustenie prípadnej zodpovednosti jednotlivého štátu neumožňovalo ukončenie zmluvy inak ako dohodou zmluvných strán. Reálne mohla byť zmluva kratkodobo alebo dlhodobo neučinná, ale pokiaľ zmluvné strany neukončili vzájomnou dohodou zmluvu, tak jej existencia nie je spochybnená. Právna konštrukcia bola postavená, tak, že zmluva stále platí aj keď sa dočasne plne nerealizuje (napr. pozastavenie prác, a i.). Takýto vynútený stav ak v tomto smere časom skončí, tak zmluva akosi "znovuožíva" (opätovne pokračuje plná realizácia zmluvy) a povinnosti danej zmluvnej strany sa plne podriaďujú záväzkom zo zmluvy.

Zmluva z roku 1977 plati časovo neohraničene do budúcnosti. Taktiež bola táto zmluva z roku 1977 oficiálne registrovaná na sekretariate Organizácie spojených národov v New Yorku. Z určitého právneho pohľadu sa stal zmluvný systém akousi viac menej nemennou právnou normou, ktorú však hodlala jednostranne spochybniť maďarská strana.

Maďarsko uvádzalo, že dôjde k nenapravitelnému poškodeniu životného prostredia s tým, že společné ekonomické investície zmluvných strán pri výstavbe a prevádzke vodných diel nie su v súlade so životným prostredím, či dokonca je tu údajná ekologická katastrofa. Tiež poukazala na nemožnosť splnenia zmluvy z maďarskej strany aj z titulu podstatnej zmeny okolnosti. K tomu treba dodať, že v dobe uzatvorenia zmluvy nebol podstatná zmena okolnosti odsúhlasená zmluvnými stranami s tym, že Viedensky dohovor o zmluvnom práve uprednostňuje stabilitu zmluvných vzťahoch a podstatnú zmenu okolností možno aplikovať len vo veľmi výnimočných prípadoch. Maďarsko uvádzalo, že boli porušený článok 15 (ochrana kvality vody), článok 19 (ochrana prírody) a článok 20 (zájmy rybárstva) zmluvy z roku 1977. Na zaklade maďarskej deklarácie zo dňa 19. mája 1992 malo dôjsť k jednostrannému ukončeniu zmluvy z maďarskej strany, čo malo nadobudnúť účinnosť do 6 dní (25.5.1992). Maďarsko okrem iného neoprávnene argumentovalo snahou o prevenciu údajných škôd na základe princípu prevencie erga omnes záväzkov s údajným vynuteným odmietnutím česko-slovenskej strany prostredníctvom "dočasného" variantu "C". Podľa maďarského prístupu realizácia variantu "C" z česko-slovenskej strany (a odmietnutie ukončenia variantu "C") bol dôvodom k ukončeniu zmluvy z maďarskej strany. Článok 61 Viedenskeho dohovoru o zmluvnom práve výnimočne umožňoval dovolávať sa neskoršej nemožnosti plnenia zmluvy ako dôvodu skončenia zmluvy, ale len v prípade trvalého zmiznutia alebo zničenia predmetu zmluvy nevyhnutného k realizácii zmluvy, čo zďaleka nebol daný prípad. Neexistovala tiež podstatná zmena okolnosti zmluvy, ktorú uvedená medzinárodná konvencia uvádzala v článku 62, čo striktne viazala medzinárodná norma na výslovnú nepredvídatelnosť v dobe uzatvorenia zmluvy, ktorú taktiež nemohla maďarská strana preukázať.

Základným právnym argumentom z česko-slovenskej (neskôr len slovenskej) strany bola základná zásada zmluvného práva a to ""Pacta sunt servanda"[8] obsiahnutá v článku 26 Viedenskeho dohovoru o zmluvnom práve. Podľa článku 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sa zmluvná strana ani nemôže dovolávať svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu neplnenia zmluvy a podľa článku 31 tejto medzinárodnej konvencie musí byť zmluva interpretovaná s výkladom v dobrej viere. Neplnenie resp. porušenie medzinárodnej zmluvy ma za následok medzinárodnú zodpovednosť daného štátu. Zmluva z roku 1977 neobsahovala žiadne ustanovenie o skončení platnosti. Neexistoval ani náznak, že by strany mali v úmysle pripustiť možnosť vypovedania alebo odstúpenia od zmluvy. Samotná zmluva z roku 1977 stanovuje dlhodobý a trvalý režim spoločnej investície a spoločnej prevádzky. V dôsledku toho, keďže sa zmluvné strany nedohodli inak, platnosť zmluvy z roku 1977 sa môže skončiť iba na základe obmedzených dôvodov uvedených vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve.

Zmluva o sústave vodných diel realizovala spoločnú investíciu s cieľom všestranné využívať prírodného bohatstvo Dunaja a to pre rozvoj vodného hospodárstva, energetiky, dopravy, poľnohospodárstva a ďalších odvetví národného hospodárstva jednotlivých zmluvných strán. Osobitne zmluva vytvárala bezprostredné predpoklady pre výrobu elektriny z vody, zlepšenia plavby na Dunaji, protipovodňovú ochranu brehov Dunaja, pričom sa snažila v rámci možnosti šetrne zasahovať do životného prostredia, dokonca v niektorých aspektoch (podľa varianty "C") dotovať vodou miznúce (vysychajúce) lužné lesy. Samotná alternatíva - variant "C" vznikol po posúdení 7 alternatív (a 15 podalternatív)[9] a po oznámení maďarskej strany o definitívnom zastavení prác, pričom vodné dielo Gabčíkovo bolo vybudované takmer na 90 percent. Samotná alternatíva (variant) "C" (ako dočasné riešenie) riešila vzdutie vody a odklon dunajskej vody do derivačného kanála iba na území Slovenskej republiky. Vzniklo nové riešenie časti pravostrannej hrádze Hrušov s pravostrannou hrádzou zdrže na pravom brehu Dunaja, odberný objekt do Mošonského ramena, hať v inudácii, príhaťová vodná elektráreň Čunovo, hať a pomocná plavebná komora, hať na obtoku, prehradenie koryta Dunaja a pravostranná hrádza na ľavom brehu Dunaja. Všetko len na území Slovenskej republiky s nákladom vtedajších 6 mld. SK. Navyše realizácia alternatívy - variantu "C" umožňovala v prípade návratu k podmienkam zmluvy z roku 1977 spojenie tejto oddelenej časti zdrže prostredníctvom otvorenia všetkých haťových polí a jej zakomponovania do celkového vodného diela. Neskôr celkovo 74 popredných odborníkov, ktorí sa zúčastnili na príprave a výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros vypracovali a odoslali "List ústavným činiteľom SR k sporu Gabčíkovo" s podtitulom "Problémy vodného diela môžu doriešiť odborníci - nie politici", kde charakterizovali "taktiku maďarského partnera" citujeme: "Pri posudzovaní tohto umelého sporu je dobré si uvedomiť doterajšiu taktiku maďarského partnera od roku 1989. Najprv bez konzultácie s nami zastavujú výstavbu stupňa Nagymaros, potom rozhodujú prerušiť práce, vrátane prác súvisiacich so stupňom Gabčíkovo, ďalej ich parlament splnomocňuje vládu rokovať s nami len o zmene zmluvy z roku 1977 a neskôr iba o jej zrušení a uvedení územia do pôvodného stavu. Potom nám ich vládna delegácia dáva 10 - dňové ultimátum na prerušenie prác na stupni Gabčíkovo a vzápätí ďalšie na zastavenie prác aj na náhradnom dočasnom riešení na našom území...".[10]

Národna rada Slovenskej republiky schválila dňa 24. marca 1993 "Vyhlásenie o Sústave vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros" v ktorom slovenský parlament okrem iného konštatoval, že vypovedanie zmluvy zo strany Maďarskej republiky poškodzuje slovenskú ekonomiku, pričom vtedajšie problémy v koryte Dunaja boli dôsledkom odmietavého postoja Maďarskej republiky k spoločnej realizácii už dohodnutých technických opatrení, ktoré odporučala aj komisia expertov Európskeho spoločenstva v správe z novembra 1992. Národná rada Slovenskej republiky vyjadrila očakávania krokov zo strany maďarského parlamentu, pričom by uvítala zrušenie uznesenia maďarského parlamentu zo 16. apríla 1991, ktoré dovoľuje vláde Maďarskej republiky rokovať len o zrušení zmluvy a obnovení pôvodného stavu, čo je technicky nemožné. Slovenský parlament sa vyjadril, že flexibilita slovenskej strany, ktorú očakáva Európsky parlament je blokovaná jednoznačne odmietavým stanoviskom maďarskej strany k vodným dielam.

Podľa osobitnej dohody vlád Slovenskej republiky a Maďarska spoločne podpísanej v Bruseli v apríli roku 1993 sa obe strany zaviazali, že verdikt Medzinárodného súdneho dvora v Haagu budú pokladať za záväzný a o jeho vykonaní po prijatí rozhodnutia súdu začnú bezodkladne rokovať. V priebehu decembra 1995 až do decembra 1996 prebiehali zmierovacie rokovania o prípadnej mimosúdnej dohode o riešení sporu bez účasti Medzinárodného súdneho dvoru v Haagu. Mimosúdna dohoda bola viac menej pripravená, ale významní maďarskí politici začiatkom roku 1997 uvádzali, že akýkol'vek rozsudok Medzinárodného súdneho dvora bude pre Maďarsko výhodnejší ako údajné ústupky v mimosúdnej dohode, vrátane enviromentálnej roviny. Česko-Slovensko (neskôr Slovensko) tvrdilo, že pristúpenie k variantu "C" a jeho uvedenie do prevádzky nie je medzinárodne protiprávnym konaním. Rozhodnutie Maďarska prerušiť a následne zastaviť výstavbu diel na Dunaji znemožnilo Česko-Slovensku vykonávať práce tak, ako boli pôvodne predvídané zmluvou z roku 1977 a preto bolo oprávnené pristúpiť k riešeniu, ktoré bolo najbližšie k pôvodnému projektu. Slovensko sa odvolávalo na zásadu, ktorú označila ako "zásadu aproximatívneho plnenia" na zdôvodnenie výstavby a prevádzky variantu "C". To predstavuje jedinú možnosť, ktorá zostala Česko-Slovensku (neskôr Slovensku) ako "splniť nielen ciele Zmluvy z roku 1977, ale aj pokračovať v plnení záväzkov v dobrej viere". Slovensko ďalej tvrdilo, že pri uskutočnení variantu "C" konalo v súlade s povinnosťou zmierniť škody. Konštatovalo: "je všeobecnou zásadou medzinárodného práva, že strana poškodená neplnením druhej zmluvnej strany sa musí pokúsiť zmierniť škodu, ktorú utrpela". Z takejto zásady by vyplývalo, že poškodený štát, ktorý neprijal nevyhnutné opatrenia, aby obmedzil utrpenú škodu, by nebol oprávnený žiadať náhradu za škodu, ktorej mohol zabrániť.

Zástupcovia Medzinárodného súdneho dvora si v čase od 1. do 4. apríla 1997 prezreli množstvo objektov na Dunaji a oboznámil sa s technickým výkladom zástupcov Slovenskej republiky a Maďarska. RozhodnutiaMedzinárodného súdneho dvora v Haagu sa zúčastnili mnohí súdní odborníci.[11] Podľa rozsudku z 25. septembra 1997 - Medzinárodného súdneho dvora v Haagu[12]:

- Slovenská republika ako nástupnícky štát Česko-Slovenska sa stala jednou zo zmluvných strán zmluvy z roku 1977.

- Maďarsko nebolo oprávnené v roku 1989 prerušiť a neskôr odstúpiť[13] od časti prác, ktoré malo vykonať v rámci projektu o vodnom diele a ktoré boli určené zmluvou z roku 1977 medzi Maďarskom a Česko-Slovenskom.

- Česko-Slovensko bolo oprávnené pristúpiť [14]v novembri 1991 k prípravným prácam s cieľom realizácie dočasného riešenia - variantu C, ale nebolo v jeho práve jednostranne uviesť uvedemý variant C do prevádzky v októbri 1992.

-. Ukončenie zmluvy z roku 1977 zo strany Maďarska z mája 1992 prostredníctvom jeho notifikácie, vrátane prostriedkov s ňou súvisiacich nemalo právny účinok na ich ukončenie. Zmluva z roku 1977 je stále v platnosti a upravuje právne vzťahy medzi oboma zmluvnými stranami.

Súhrnne možno konštatovať, že Maďarsko nebolo oprávnené pozastaviť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte stupňa Nagymaros a pozastaviť a zanechať časť prác na projekte stupňa Gabčíkovo, za ktoré bolo podľa zmluvy 1977 a príslušných dokumentov zodpovedné. To bol základný slovensko - maďarský právny problém, ktorý sa skončil slovenským právnym víťazstvom v Haagu. Zmluva z roku 1977 takto stále platí. Naopak Česko-Slovensko bolo oprávnené pristúpiť v novembri 1991 k výstavbe dočasného riešenia (variant "C") tak, ako je to popísané v Dohode o predložení sporu pred Medzinárodný súdny dvor v Haagu. To bolo ďaľšie podstatné slovenské právne víťazstvo, ktoré legitimizovalo ex post slovenský variant "C". O ktorom maďarska strana dlhodobo tvrdila, že ide o nelegálnu variantu, ktorá sa musí zbúrať. Podľa Medzinárodného súdneho dvoru Česko-Slovensko nebolo však oprávnené od októbra 1992 uviesť dočasné riešenie do prevádzky. Naopak toto bola malá slovenská právna prehra, ktorá však nemala významné právne dôsledky, nakoľko variant "C" bol zo slovenskej strany pred týmto rozhodnutím už realizovaný. Slovensko sa takto dostalo do konformnej právnej situácie, ktorá existuje dodnes.

Naopak maďarské vyhlásenie z 19. mája 1992 o ukončení zmluvy 1977 a príslušných dokumentov nemalo podľa Medzinárodného súdneho dvoru právny vplyv na jej ukončenie. Teda zmluva z r. 1977 naďalej platí a pokrýva konzekventne vzájomné vzťahy medzi oboma stranami. Bolo to dôležité slovenské právne víťazstvo. Nebolo ani spochybnené, že Slovensko ako nástupnícky štát Československa sa stalo zmluvnou stranou zmluvy 1977 dňom 1. januára 1993. Takto bolo len potvrdené právne nástupníctvo Slovenskej republiky po bývalom Česko-Slovensku. Podľa Medzinárodného súdneho dvoru musia Maďarsko a Slovensko v budúcnosti rokovať v dobrej viere a vo svetle prevládajúcej situácie a zároveň sa musia prijať všetky potrebné opatrenia, aby dosiahli ciele zmluvy 1977 v takej forme, na ktorej sa môžu dohodnúť. Taktiež pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inakšie, musí byť dosiahnutý spoločný prevádzkový režim v súlade so zmluvou 1977. Pokiaľ sa však strany nedohodnú inakšie, Maďarsko má kompenzovať Slovensku škody spôsobené Československu a Slovensku v dôsledku prerušenia a zanechania prác, za ktoré bolo Maďarsko zodpovedné. Naopak Slovensko má Maďarsku kompenzovať škody, ktoré vznikli v dôsledku uvedenia náhradného riešenia do prevádzky Československom a jeho prevádzkovania Slovenskom.Prípadné vyrovnanie náhrad za výstavbu a prevádzku diela musí byť vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy 1977 a rozhodnutiami Medzinárodného súdneho dvora.

Inak Medzinárodný súdny dvor v Haagu rozhodol, že do budúcnosti.- Maďarsko a Slovenská republika musia rokovať v dobrej vôli a berú do úvahy existujúcu situáciu a musia prijať všetky nevyhnutné opatrenia s cieľom zabezpečiť realizáciu cieľov zmluvy z roku 1977.-Pokiaľ sa Slovenská republika a Maďarsko nedohodnú inak,tak musí byť vytvorený spoločný operačný režim pre vodné dielo v súlade so zmluvou z roku 1977. - Maďarsko a Slovenská republika musia odškodniť druhú stranu za škody, ktoré jej svojím správaním spôsobili.

-Vysporiadanie týkajúce sa výstavby a fungovania sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros musí byť zrealizované v súlade s dispozíciami zmluvy z roku 1977 a s prostriedkami s ňou súvisiacimi. Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že normy environmentálneho práva, ktoré sa sa týkajú výkonu zmluvy môžu obe strany na základe spoločnej dohody zobrať do úvahy pri aplikovaní viacerých článkov zmluvy. Tiež Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že obe strany v záujme zosúladenia ekonomického rozvoja s ochranou životného prostredia by mali spolu opätovne preskúmať účinky využívania vodného diela Gabčíkovo na životné prostredie. Osobitne musia nájsť uspokojivé riešenie, pokiaľ sa týka objemu vody, vstupujúceho do starého koryta Dunaja a do ramien situovaných na oboch brehoch rieky.

Na štyri základné otázky odpovedalo pätnásť sudcov Medzinárodného súdneho dvora vo vzťahu k legálnosti minulého konania Maďarska a Slovenska (Česko-Slovenska) a na platný právny stav. Maďarsko, podľa Medzinárodného súdneho dvora, nemalo právo v roku 1989 pozastaviť práce a následne úplne zastaviť plnenie zmluvy 1977, pričom stav ekologickej núdze ako ospravedlnenie, súd neuznal ani v Nagymarosi, ani v Gabčíkove. Česko-Slovensko bolo v novembri 1991 oprávnené pokračovať realizovaním variantu "C" výlučne na svojom území aj z dôvodu bezvýchodiskovej situácie, do ktorej Maďarsko uviedlo svojho zmluvného partnera a tiež z dôvodu hrozby veľkých škôd. Česko-Slovensko malo právo vyvinúť nátlak na splnenie zmluvy. Naopak Česko-Slovensko nebolo oprávnené v októbri 1992 legálne vybudovaný variant "C" uviesť do prevádzky jednostranne. Súd neuznal princip aproximatívnej aplikácie zmluvy mimozmluvnými prostriedkami. Konštatoval, že variant "C" má charakter protiopatrenia, reagujúceho na porušenie zmluvy zmluvným partnerom, ktorého cieľom bolo priviesť partnera k plneniu zmluvy, ale podľa názoru väčšiny sudcov, porušenie zásady spoločnej prevádzky a deľby úžitkov, nesplnilo požiadavku proporcionality dôsledkov protiopatrenia, so škodami, ktorým zabránilo. Medzinárodný súdny dvor konštatoval, že vypovedanie zmluvy z roku 1977 zo strany Maďarska v máji 1992 nemá právnu platnosť, a preto táto zmluva z roku 1977 neprestala platiť. Medzinárodný súdny dvor neuznal ani jeden maďarskou stranou udávaný dôvod ukončenia zmluvy. V troch zo základných štyroch odpovedí Medzinárodný súdny dvor dal za pravdu argumentácii slovenskej strany, a to veľmi presvedčivým pomerom hlasov sudcov. V jedinej odpovedi Medzinárodný súdny dvor rozhodol proti názoru Slovenska, pričom viacerí sudcovia poukázali na rozpor v logike tohto rozhodnutia. Je otázkou, či legálne vybudované riešenie - variant "C" môže byť konfrontovaný akýmsi nelegálnym postupom a to jeho uvedením do prevádzky, keď prevádzka bola v záujme i Maďarska. Jednalo sa o prevedenie veľkých vôd, zásobovanie ramennej sústavy na maďarskej strane, oživenie Mošonského ramena Dunaja, zvýšenie a skvalitnenie podzemných vôd aj na maďarskej strane. Medzinárodný súdny dvor formuloval, že bola porušená zásada spoločného využívania a, že Slovensko si neoprávnene a v rozpore so zmluvou prisvojilo celé prínosy z využívania spoločného prírodného zdroja.

Zásada "pacta sunt servanta" v užšom zmysle znamená dodržiavanie zmluv a v širšom zmysle to znamená poctivé dodržiavanie medzinárodných záväzkov, tak ako sú obsáhnuté v obecne uznaných zásadách a normách obyčajového medzinárodného práva, ako aj v záväzkoch zmluvných, tak ako ju Valné zhromaždenie OSN rozvinulo v Deklarácii zásad medzinárodného práva z roku 1970. Medzinárodný súdny dvor sa vyjadril, že nie je jeho úlohou určiť, aký má byť konečný výsledok rokovaní, ale Slovensko a Maďarsko musia samotné na základe dohody nájsť riešenie, ktoré zoberie do úvahy ciele zmluvy, ktoré musia byť dosiahnuté spoločne a integrovane, ako aj normy medzinárodného práva životného prostredia a zásady práva medzinárodných vodných tokov, vrátane dodržiavanie medzinárodného práva.

Podľa rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora a zásadami Zmluvy z r. 1977 malo Maďarsko a Slovenská republika vyvinuť počas 5 mesiacov mimoriadne úsilie na dosiahnutie dohody o spôsobe splnenia uvedenej Zmluvy a tým aj rozsudku Medzinárodného súdneho dvora. Interpetácia výkladu a aplikácii rozsudku zo strany Maďarska je však diametrálne rozdielne od stanoviska Slovenskej republiky. Samotné naplnenie rozsudku sa môže uskutočniť len na základe vzájomnej dohody. Uveďme, že expertné tímy slovenskej a vtedajšej maďarskej vlády už vo februári a v marci 1998 dospeli po zložitých rokovaniach k vtedy prijatelnému (a parafovanému) návrhu Rámcovej dohody o realizácii rozsudku Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Maďarsko podľa návrhu rámcovej zmluvy malo vybudovať dolný stupeň na mieste, ktoré si mohlo zvoliť, za predpokladu, že budú dodržané parametre (náklady a energetický efekt) Nagymarosa. Slovenská republika súhlasila s vytvorením bočnej nádrže na maďarskom území a to vo forme národnej investície a to za predpokladu, že bude zaručená kvalita jej vody. Slovenská republika súhlasila s anulovaním svojho nároku na zvyšok odškodnenia k momentu uvedenia dolného stupňa do prevádzky s tým, že účty za investičné a prevádzkové náklady budú usporiadané v súlade s rozsudkom Medzinárodného súdneho dvora. Postupná deľba vyrobenej energie mala byť riešená po etapách, pričom konečným stavom, po uvedení celej sústavy do prevádzky,mala byť deľba 50 : 50 %. Na rokovaní vo Viedni v decembri 1997 sa predsedovia vlád Slovenskej republiky a Mad'arskej republiky (Mečiar a Horn) zhodli, že dohoda o spôsobe realizácie rozsudku Medzinárodného súdneho dvora bude dosiahnutá pred uplynutím lehoty 6 mesiacov od vynesenia rozsudku, teda do 25. marca 1998. Samotné uzatvorenie februároveho (1998) parafovaného textu takejto rámcovej slovensko-maďarskej dohody bolo však nakoniec odložené, napriek ústretovosti slovenskej strany. Dokonca vláda Slovenskej republiky vyslovila s návrhom Rámcovej dohody súhlas na svojej vládnej schôdzi 10. marca 1998, čo sa však nestretlo s pozitívnou odozvou novej Orbánovej maďarskej vlády.

Na Medzinárodný súdny dvor sa obrátila 3. septembra 1998[15] Slovenská republika so žiadosťou dodatočné rozhodnutie. Obsahom žiadosti sú dôležité požiadavky, pričom Slovensko okrem iného žiada Medzinárodný súdny dvor, aby rozhodol, že Maďarsko nesie zodpovednosť za neúspech rokovaní o spôsobe naplnenia rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora z 25. septembra 1997. Taktiež strany, v zmysle slovenskej žiadosti, musia s okamžitou platnosťou v dobrej viere pokračovať v rokovaniach, aby dospeli k dohode týkajúcej sa okolností pre dosiahnutie cieľov zmluvy z r.1977. Ešte dodajme, že Medzinárodný súdný dvor sa v samotnom rozsudku vyjadril, že nie je jeho úlohou určiť, aký má byť konečný výsledok rokovaní, ktoré povedú obe zmluvné strany. Podľa tohto medzinárodného súdu zmluvné strany samotné musia na základe vzájomnej dohody nájsť riešenie, ktoré zoberie do úvahy ciele zmluvy, ktoré musia byť dosiahnuté spoločne a integrovane (uplatnenie zásady v užšom zmysle), ako aj normy medzinárodného práva životného prostredia a zásady práva medzinárodných vodných tokov (uplatnenie zásady v širšom zmysle, ktoré zahŕňa aj dodržiavanie medzinárodného práva). Do dnešného dňa však obe zmluvné strany v tomto smere v "postsúdnom období" nepokročili. Skôr nastala akási "tichá dohoda", že nedôjde zatiaľ k ďalšej aktivizácii krokov vo vzťahu k Medzinárodnému súdnemu dvoru, nakoľko problematka vodných diel je vysoko citlivá politická téma a akekoľvek rozhodnutie tej alebo onej zmluvnej strany bude mať výrazný politický dopad. Je to akési "zmrazenie stavu" a jeho "romrazenie" je "zatiaľ" nedohľadne.

Uveďme, však, že z racionálneho pohľadu čas viac pracuje pre Slovensko ako pre Maďarsko. Akýmsi "vodným kľúčom" k vodnému dielu Gabčíkovo mala byť pôvodne hať Dunakility, ktorá je dnes kompletne postavená na maďarsko území a osamotene niekoľko desaťročí dominuje už len lužným lesom a bicyklistom. Dodajme, že ide o dielo (vodná hať Dunakility), ktoré je dodnes v spoločnom vlastníctve Maďarska a Slovenska a bolo vybudované rakúskymi stavebnými kapacitami za, ktoré maďarská strana mala platiť elektrickou energiou, čo sa dodnes nestalo. Na hati v Dunakility malo sa pôvodne rozhodovať o tom či dunajská vody ďalej vôbec (ne)pôjdu a v akom množstve. Aj "vďaka" obštrukciam nášho južného suseda dnes stoji náhradná hať v Čunove na slovenskom území, ktorá je pomyselným "novým vodným kľúčom" k vodnému dielu Gabčíkovo a rozdeľuje vody v zásade podľa naších predstáv a v súlade so zmluvou z roku 1977. Navyše Slovensko si výrazne a definitívne rozširilo (obojstranne na oboch brehoch "nového Dunaja") počty kilometrov hlavného toku Dunaja, ktoré ma obojstranne na svojom výsostnom území, vzniklo unikátné prírodné, kultúrne a športové zázemie nielen pre hlavné mesto, tiež s nezanedbatelným energetickým a plavebným potencionálom a v neposlednom rade je to zdrojom hrdosti pre občanov Slovenskej republiky. Celkove slovenské "právne víťazstvo" v Haagu sa stalo prvým veľkým medzinárodným politickým a medzinárodným právnym úspechom obnovenej Slovenskej republiky po roku 1993.

Na záver ešte spomeňme tri mena, ktoré popri mnohých ďalších odborníkov, politikov a širokej slovenskej verejnosti, zohrali rozhodujúcu úlohu vo vzťahu k pozitívnemu výsledku kauzy Gabčíkovo pre Slovensko. Bol to hlavný projektant vodného diela Peter Danišovič, hlavný realizátor dokončenia vodného diela Július Binder a Peter Tomka zástupca Slovenskej republiky v súdnom spore vo veci sústavy vodných diel pred Medzinárodným súdnym dvorom, neskôr sa stal veľmi renomovaným sudcom na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, dokonca stal sa aj predsedom tohto najvyšieho a najvýznamnejšieho svetového súdneho orgánu.

Ako vidieť vo veci vodného diela Gabčíkovo rozhodovali osobnosti nielen s hlbokou odbornosťou, ale hlavne s odhodlanosťou brániť pravdu, právo a národné záujmy.

Príloha:

Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky o Sústave vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros zo dňa 24. marca 1993.

Vyhlásenie

Národnej rady Slovenskej republiky o Sústave vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros

Schválené 24. marca 1993

Maďarský parlament sa 24. februára 1993 obrátil na zákonodarné orgány členských štátov OSN s vyhlásením, ktoré účelovo skresľuje podstatu problémov a nepravdivo obviňuje Slovenskú republiku z narúšania územnej integrity Maďarskej republiky a celého radu medzinárodných dohôd.

Pretože toto vyhlásenie poškodzuje medzinárodné postavenie Slovenskej republiky, Národná rada Slovenskej republiky pokladá za povinnosť informovať parlamenty členských štátov OSN i svetovú verejnosť o nasledujúcich skutočnostiach.

1. Primárnou príčinou vzniku všetkých problémov je, že v roku 1989, tri mesiace po tom, ako sa na požiadanie maďarskej vlády protokolárne dohodlo urýchlenie prác nielen na stupni Gabčíkovo, ale hlavne na stupni Nagymaros, došlo z maďarskej strany najskôr k pozastaveniu prác na vodnom diele a neskôr k jednostrannému vypovedaniu právoplatne uzatvorenej zmluvy zo 16. septembra 1977 (Registrovaná a publikovaná v UN Treaty Serieš, Vol. 1109, 1, 17134). Prijatie doterajšieho postupu maďarskej strany medzinárodným spoločenstvom by mohlo vytvoriť precedens pre jednostranné vypovedanie akejkoľvek medzinárodnej zmluvy.

2. Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros bola projektovaná i realizovaná spoločne s Maďarskou republikou, najmä za účelom protipovodňovej ochrany územia, zlepšenia podmienok pre plavbu na Dunaji, zlepšenie vodného režimu v ekosystémoch lužných

lesov, zvýšenie dynamických zásob podzemných vôd využiteľných prednostne pre pitné účely i získanie zdrojov vody pre zavlažovanie poľnohospodárskych plodín. Výroba elektrickej energie mala uhradiť náklady na vybudovanie a komplexné prevádzkovanie diela. Kanálový variant bol zvolený na žiadosť maďarskej strany z dôvodov ochrany územia od povodňových katastrov, aké zažil Szigetköz v roku 1954 a Žitný ostrov v roku 1965, keď boli na rozsiahlom území zničené obydlia, komunikácie a úroda.

3. Keď Maďarská republika zastavila práce na stupni Nagymaros a začala cieľavedomú propagandistickú kampaň proti Sústave vodných diel, bol stupeň Gabčíkovo hotový asi na 85 %, takže obnovenie pôvodného stavu nebolo možné. Jediným riešením aj z pohľadu zamedzenia ekologických škôd v území bola realizácia dočasného náhradného riešenia, ktoré bolo prijaté rozhodnutím vlády ČSFR a schválené uznesením Federálneho zhromaždenia. Toto riešenie je dôsledkom jednostranného vypovedania zmluvy a česko-slovenská strana k nemu prikročila až po vyčerpaní všetkých možnosti dosiahnuť dohodu o spoločnom postupe.

4. Náhradným riešením bola v súlade s článkom 18 Zmluvy z roku 1977 do derivačného kanála presunutá iba plavebná dráha a štátna hranica zostala zachovaná v starom koryte Dunaja v súlade s článkom 22 uvedenej zmluvy, teda v súlade s dokumentáciou z roku 1925 a 1948 o vytýčení hraníc. Odmietame preto tvrdenie maďarského parlamentu, že zo strany Slovenskej republiky došlo k narušeniu hraníc a územnej integrity Maďarskej republiky.

5. Slovenská republika má životný záujem účinne ochrániť spoločné bohatstvo podzemných vôd. Medzinárodné komisie, vykonané expertízy i doterajšie monitorovanie režimu a kvality podzemných vôd vyvracajú tvrdenia maďarskej strany z roku 1989 o hrozbe ekologickej katastrofy, ktorými argumentovala pri vypovedaní zmluvy.

6. Súčasné problémy v koryte Dunaja sú dôsledkom odmietavého postoja Maďarskej republiky k spoločnej realizácii už dohodnutých technických opatrení, odporučených aj komisiou expertov Európskeho spoločenstva v správe z novembra 1992. Týmto postojom maďarská strana vedome utvára podmienky pre vznik ekologických škôd v ramennej sústave Dunaja a lužných lesoch, čím chce získať verejnú mienku na podporu svojho stanoviska.

7. Iba výroba elektrickej energie umožňuje financovať technické opatrenia na ekologické úpravy a na zabezpečenie plavby na vodnej ceste Rýn-Mohan-Dunaj. Každé obmedzenie výroby elektrickej energie bez náhrady škody za vypovedanie zmluvy zo strany Maďarskej republiky poškodzuje slovenskú ekonomiku. Preto si veľmi ceníme odporúčanie Európskeho parlamentu Európskej komisii/ aby skúmala možnosti finančnej pomoci Slovensku, aby sa mohlo kompenzovať akékoľvek zníženie jeho energetickej produkcie, čo vláda využije ako súčasť rokovania o maďarskej sťažnosti.

8. Záujmom Slovenskej republiky je hľadať riešenie vzniknutej situácie v duchu tých odporúčaní Európskeho spoločenstva, ktoré nabádajú obe strany k uvážlivým stanoviskám. Na základe vecnej ekologickej i technickej argumentácie má vôľu spoločne s maďarskými odborníkmi i zahraničnými expertami vyriešiť otázku Gabčíkovo - Nagymaros pre obidve strany prijateľným spôsobom. Navrhujeme za účasti nezávislých expertov preverenie údajov monitoringu na území Slovenskej republiky i Maďarskej republiky a na základe zistení spoločnú realizáciu prípadných doplňujúcich opatrení.

9. Národná rada Slovenskej republiky očakáva podobné kroky i zo strany maďarského parlamentu, lebo flexibilita slovenskej strany, ktorú očakáva Európsky parlament je blokovaná jeho jednoznačne odmietavým stanoviskom k vodným dielam. Uvítala by zrušenie jeho uznesenia zo 16. apríla 1991, ktoré dovoľuje vláde Maďarskej republiky rokovať len o zrušení zmluvy a obnovení pôvodného stavu, čo je technicky nemožné.

10. Národná rada Slovenskej republiky vyslovuje presvedčenie, že pri vzájomnom pochopení a dobrej vôli vyriešiť vecné problémy, prestane kauza Gabčíkovo zamestnávať medzinárodné spoločenstvá a prestane byť zdrojom napätia v tomto regióne. Spoločne

s Maďarskou republikou sme stavbu začali, mali by sme ju spoločne aj dokončiť. Pre koordináciu postupu s Maďarskou republikou zriadila Národná rada Slovenskej republiky ešte v novembri 1992 osobitnú parlamentnú komisiu. Víta zriadenie takejto komisie aj v Maďarskom parlamente a je pripravená nadviazať s ňou priame kontakty.

Národná rada Slovenskej republiky

V Bratislave 24. marca 1993

Resumé

Zmlúvu o výstavbe a prevádzke sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros podpísali dňa 16. septembra 1977 predstavitelia Česko-Slovenska a Maďarska, teda historicky pred 40. timi rokmi. V juli 1989 Maďarsko jednostranne pozastavila stavebné práce na vodnom diele Gabčíkovo. Rokovania česko-slovenskej, neskôr len slovenskej strany s maďarskou stranou neúspešne prebiehali v celom následujúcom období. Kauza vodného diela Gabčíkovo sa stala súčasťou vnútropolitického boja zo strany Maďarska a vyhroteného medzinárodného sporu najskôr s Česko-Slovenskom a následne so Slovenskou republikou. V záujme sprevádzkovania takmer dokončeného vodného diela Gabčikovo, tak v juli 1991 slovenská vláda schválila realizáciu dočasného riešenia (variant "C") a to výhradne na slovenskom území, nakoľko Maďarsko odmietalo akúkoľvek spoluprácu a Slovensku bezprostredne hrozili velké škody a iné značné ujmy. Maďarsko odmietalo platnosť medzištátnej zmluvy z roku 1977, ako aj legitimnosť realizácie dočasného riešenia dokončenia vodného diela Gabčíkovo prostredníctvom variantu "C". Dňa 25. septembra 1997 rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu v podstatnej miere v prospech Slovenskej republiky, hlavne potvrdil platnosť zmluvy z roku 1977 a tiež potvrdil oprávnenost slovenského postupu v dočasnom riešení vodného diela podľa variantu "C". Rozsudok Medzinárodného súdu v Haagu (ICJ) z roku 1997 (teda spred 20. tich rokov) bolo prvé velké medzinárodnoprávne a medzinárodnopolitické víťazstvo obnovenej Slovenskej republiky.

.[1] Vodné dielo Gabčíkovo. História a riešenia. Bratislava: Vodohospodárska výstavba, š.p., 1993, s. 6. V roku 1981 "maďarská strana žiadala výstavbu spomaliť alebo prerušiť na desať rokov z dôvodov maďarských finančných problémov". Riešilo sa to posunom termínov a ďalšou výpomocou maďarskej strane.

[2] Sústava vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros. ZA a PROTI. Bratislava: Interpond, 1992, s. 16.

[3] Po vydaní plavebnej vyhlášky č. 23/1992 Štátnou plavebnou správou Bratislava z 13.10.1992 začalo vlastné základné prehradzovanie Dunaja dňa 24.10.1992 o 16 30 hodine. Výsledný návrh riešenia podľa modelového výskumu spracoval generálny projektant Hydroconsult Bratislava a finálnu realizáciu zabezpečil Váhostav a.s. Žilina (pozri CHMELÁR, Vladimír: Dunaj historický a dnešný (osobitné vydanie 3 kapitoly: Dunajské úpravy). Žilina: ELECTA, 1993, s. 29-31).

[4] V tejto dobe Maďarsko po diplomatických linkách upokojovalo Nemecko, ktoré mu naznačilo, že po rozdelení federácie v kauze vodného diela už nebude mať Slovenská republika podporu Českej republiky, ktorá sa vyviaže zo všetkých záväzkov súvisiacich s vodným dielom."Mečiar počítal v tejto kauze s podporou Českej republiky a týmto dostal diplomatický kopanec..." (Rozhovor TASR z 20. októbra 2012 s českým historikom Janom Rychlíkom, www.hlavnespravy.sk/j-rychlikspor-o-vodne...gabcikovo...v.../39699).

[5] Riečny kilometer

[6] Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 109/1978 Zb. zo dňa 9. augusta 1978

O Zmluve medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros

[7] Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23.mája 1969. (Pozri napríklad: Dokumenty ke studiu mezinárodního práva a politiky III. Praha: Nakladatelství Svoboda,1977 s. 817 - 846).

[8] "Zmluvy sa dodržiavajú".

Viedenský dohovor o zmluvnom práve vo svojom článku 26 výslovne stanovuje, že "každá platná zmluva zaväzuje strany a musí byť plnená v dobrej viere".

[9] Alternatíva A,B,DA, E vyžadovala spoluprácu Maďarska, čo maďarská strana trvalo odmietala. Alternatívy DC a E neboli (ekonomicky) efektívne. Alternatívy DA,DC, E menili pôvodnú koncepciu diela. Samotné alternatívy B a C boli ekonomicky prijateľné, ale nedosahovali parametre podľa zmluvy z roku 1977.

[10] "Maďarská taktika smeruje k destabilizácii našej ekonomiky prostredníctvom ekonomického znehodnotenia výkonu gabčíkovskej vodnej elektrárne. Ústup od pravdy pod hrubým politickým tlakom by mohol zásadne zhoršiť ďalšie rokovania, v ktorých Maďari voči pravde ťahajú jednoznačne za kratší koniec a po odbornej stránke sa sami degradujú." "Maďarskí technickí odborníci boli dlho umlčaní...". "Známy a medzinárodne uznávaný maďarský vedec p. akademik Emil Mosonyi, ktorý je spolutvorcom vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, uvádza v tohtoročnom januárovom čísle Magyar Tudomany, že v súvislosti s využívaním dunajskej energie prebieha v Maďarsku "organizované ohlupovanie národa...".

Pozri tiež DANIŠOVIČ, Peter: Genéza: Gabčíkovo - Nagymaros (Ako sa rodilo vodné dielo). Bratislava: Národná obroda, 1991,roč. 2, č. 201.

BINDER, Július: Prečo nemá Gabčíkovo Nagymaros. Bratislava: AFA, reklamno-propagačná agentúra, 1998.

[11]Predseda SCHWEBEL; podpredseda WEEREMANTRY; sudcovia ODA, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, HERCZEGH, SHI, FLEISHHAUER, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI; Tajomník VALENCIA-OSPINA.

[12] The International Court of Justice (ICJ)

https://www.icj-cij.org/docket/index.php?pr=267&p1=3&p2=1&case=92&p3=6

[13] Medzinárodný súdny dvor rozhodol štrnástimi hlasmi proti jednému, že Maďarsko nebolo oprávnené v roku 1989 pozastaviť a následne zanechať práce na vodnom diele Nagymaros a tie práce na vodnom diele Gabčíkovo, za ktoré zodpovedalo podľa Zmluvy z roku 1977 a s ňou súvisiacich dokumentov. (Za: predseda SCHWEBEL, podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia Oda, BEDJAOUI, GUILLAUME, RANJEVA, SHI, FLEISCHHAUER, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS, REZEK; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI; proti: sudca HERCZEGH).

[14] Medzinárodný súdny dvor rozhodol deviatimi hlasmi proti šiestim, že Československo bolo v novembri 1991 oprávnené pristúpiť k "dočasnému riešeniu", tak ako je popísané v texte Osobitnej dohody. (Za: podpredseda WEEREMANTRY, sudcovia ODA, GUILLAUME, SHI, KOROMA, VERESHCHETIN, PARRA-ARANGUREN, KOOIJMANS; sudca ad hoc SKUBISZEWSKI; proti: predseda SCHWEBEL; sudcovia BEDJAOUI, RANJEVA, HERCZEGH, FLEISCHHAUER, REZEK).

[15] Press Release 1998/28 Gabčíkovo-Nagymaros (Hungary/Slovakia) 3. september 1998 (Doslovne podľa autentického - originálneho anglického textu - ICJ)

1. That Hungary bears responsibility for the failure of the Parties so far to agree on the modalities for executing the Judgment of 25 September 1997; 2. That in accordance with the Court's Judgment of 25 September 1997, the obligation of the Parties to take all necessary measures to ensure the achievement of the objectives of the Treaty of 16 September 1977 (by which they agreed to build the Gabcíkovo-Nagymaros Project) applies to the whole geographical area and the whole range of relationships covered by that Treaty; 3. That, in order to ensure compliance with the Court's Judgment of 25 September 1997, and given that the 1977 Treaty remains in force and that the Parties must take all necessary measures to ensure the achievement of the objectives of that Treaty:(a) With immediate effect, the two Parties shall resume their negotiations in good faith so as to expedite their agreement on the modalities for achieving the objectives of the Treaty of 16 September 1977; (b) In particular, Hungary is bound to appoint forthwith its Plenipotentiary as required under Article 3 of the Treaty, and to utilize all mechanisms for joint studies and cooperation established by the Treaty, and generally to conduct its relations with Slovakia on the basis of the Treaty; (c) The Parties shall proceed by way of a Framework Agreement leading to a Treaty providing for any necessary amendments to the 1977 Treaty; (d) In order to achieve this result, the Parties shall conclude a binding Framework Agreement not later than 1 January 1999; (e) The Parties shall reach a final agreement on the necessary measures to ensure the achievement of the objectives of the 1977 Treaty in a treaty to enter into force by 30 June 2000; 4. That, should the Parties fail to conclude a Framework Agreement or a final agreement by the dates specified at sub-paragraphs 3 (d)