Suverenita so Slovenskom na prvom mieste.

Bruno Čanády

Suverenita so Slovenskom na prvom mieste. 

Problematika suverenity Slovenska nie je otázkou, ktorou sa zaoberáme len od 1. januára 1993, teda od dátumu vzniku novodobej Slovenskej republiky. Suverenita národného štátu súvisí so suverenitou národa. Suverenitu Slovenského národa samostatne sa rozhodnúť o národnom a štátnom osude už obsahovala historická Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Popri vojnovej Slovenskej republike (v r. 1939-1945) sme tu mali obdobie od prijatia ústavného zákona o československej federácii z roku 1968 do konca existencie Česko-Slovenska a to vtedy na základe štátoprávnej dohody Slovenského národa a Českého národa. Federácia obsahovala delenú suverenitu medzi národnou republikou a čs. federáciou s formálnou možnosťou vystúpenia z federálneho štátneho zväzku. Nakoniec suverenita Slovenského národa sa pretavila do suverenity Slovenskej republiky od roku 1993. Vznik Slovenskej republiky bol však sťažený faktickou ekonomicko-finančnou diskrimináciou pri delení federálnych aktív a federálneho majetku medzi Českou republikou a Slovenskou republikou. "Podľa zosumarizovaných údajov len v oblasti financií bola SR ukrátená o vyše 400 mld. Sk..."[1]

Ak sa vrátime do aktuálnej doby, tak sme svedkami dlhodobej politiky vládnych moci na Slovensku, ktoré plne nerešpektujú národno-štátne záujmy Slovenska (a Slovenského národa), ale viac menej uprednostňujú záujmy prevažne zahraničných subjektov a presadzujú "globalistické hodnoty." V mnohom na úkor záujmov Slovenskej republiky, záujmov jej občanov a tradičných hodnôt slovenskej spoločnosti. Podpora takýchto osobitne platí pre mediálnu a ekonomickú sféru na Slovensku, ktorá je v cudzích rukách. Takmer každodenne slúži prevažne záujmom, ktoré sa neprekrývajú s národnými záujmami a životnými potrebami slovenských občanov. Národnú a štátnu suverenitu oslabuje skutočnosť, že peniaze vyprodukované na Slovensku v značnej miere odtekajú do zahraničia. O to menej zostáva na národný rozvoj. Uveďme, že len na dividendách odchádza priemerne ročne zo Slovenskej republiky asi 2,5 miliardy eur.[2]

Zo zahraničia tečie na Slovensko zahraničný politický, mediálny a ekonomický vplyv. Napríklad na rozdiel od susedného Poľska je v zahraničných rukách na Slovensku takmer celý lukratívny bankový sektor, energetika, distribučný systém a najväčšie priemyselné podniky vzniknuté ešte pred rokom 1989. Slováci sa postupne stávajú cudzincami resp. námedznou pracovnou silou vo vlastnom štáte. V súčasnosti už sa reálne dostávajú do stavu, že sú viac menej bez zásadného vplyvu na chod a charakter štátu. Má to svoje psychologicko-demograficko-ekonomické dôsledky pre celú slovenskú spoločnosť a jej perspektívy.

Zásadným problémom Slovenska je sústavný odliv občanov zo SR, osobitne "slovenských mozgov" zo Slovenska do zahraničia. Za 15 rokov odišlo do zahraničia vyše 300 tisíc slovenských občanov, pričom osobitne mrzí, že tam boli vo zvýšenej miere zastúpení slovenskí občania s vysokoškolským titulom a ľudia mladší ako 30 rokov. Ročne Slovensko stratilo v priemere 0,3 percenta obyvateľstva. Napríklad v roku 2018 žilo dlhodobo v EÚ, ale mimo Slovenska okolo 7 percent obyvateľstva SR, čo znamenalo približne 360 tisíc slovenských občanov. Samotná migrácia zo Slovenska ma veľký vplyv na demografickú, ekonomickú a intelektuálnu situáciu v Slovenskej republike. Takto sa od roku 2000 znížilo HDP v SR a to o 2,2% HDP na obyvateľa v celej Slovenskej republike.

Takáto neradostná situácia je dôsledkom toho, že Slovensko (a jeho bytostné záujmy slovenských občanov) nie sú v poradí dôležitosti vedenia štátu na prvom mieste. Ochrana a presadzovanie slovenských národných záujmov sa častokrát dostala na okraj záujmov vládnucich elít. Navyše úroveň demokracie a uplatnenia reálnych občianskych slobôd upadá.

Vládne orgány na Slovensku dlhodobo nerešpektujú, že najdôležitejším slovenským národným záujmom je ochrana a upevnenie suverenity Slovenskej republiky. Neobhajujú záujmy a potreby svojich občanov – voličov ako jednoznačnú prioritu.

Je otázkou pre verejnosť, či takýto nežiaduci stav spojený s devastáciou kultúrno-národných hodnôt vyplýva len z dlhodobého nezáujmu vládnych mocí o veci verejné, alebo je to z dôvodov priamej kolaborácie so zahraničnými záujmami a ich vplyvovými zložkami pôsobiacimi na Slovensku. O tom všetkom však nakoniec rozhoduje kvalita politických elít a to predovšetkým ich zodpovednosť k dôslednému obhajovaniu záujmom slovenských občanov. Zatiaľ sme boli svedkami len výpredaja slovenskej suverenity. Požiadavky Berlína, Paríža a hlavne z bruselskej centrály EÚ žiada malé štáty, vrátane Slovenska stále o ďalšie odovzdávanie právomoci národného štátu. Aktuálne požadujú likvidáciu jednomyseľnosti v rozhodovaní štátov EÚ - hlavne v zahraničnopolitických otázkach. A ako vidieť aj v EÚ sú rovní a rovnejší. Veľké štáty EÚ (napr. Nemecko a Francúzsko) a bruselskí eurobyrokrati potrebujú zjednodušiť a urýchliť rozhodovací proces vo svoj vlastný prospech. Rovnoprávnosť štátov sa odsúva do pozadia. Štáty ako SR sa často stávajú štatistami kolektívnych rozhodnutí EÚ z, ktorých vyplývajú finančné a hodnotové záväzky pre Slovensko. Takto Slovenská republika, ale i iní podobní majú držať "ústa a krok". Na suverenitu v rozhodovaní majú mnohé štáty, tak ako SR zabudnúť. O to viac je zarážajúce, že dnešná prezidentka SR Čaputová politicky a verejne podporuje takéto zjednodušené tzv. kvalifikované hlasovania v neprospech Slovenskej republiky. Je to od štátnej predstaviteľky priama akceptácia cudzích záujmov na úkor záujmov Slovenskej republiky. Napriek tomu, že je prezidentkou a reprezentantkou štátu – Slovenskej republiky. Má to svoj kontext. Je to dômyselný mocenský postup na úkor suverenity Slovenska (a menších štátov v EÚ). Deje sa to zjavne v prospech a v priamom záujme mocných tohto sveta. Všeobecne v prospech USA a v EÚ fakticky priamo v prospech Nemecka, Francúzska a predovšetkým bruselských eurobyrokratov. Vládna elita na Slovensku koná aj mnohých iných oblastiach (napr. v kultúre,...) v neprospech Slovenskej republiky. Je však zarážajúce, že zvolená prezidentka SR, ktorá má byť verejným príkladom zodpovednosti - dlhodobo zlyháva pri obhajovaní národno-štátnych záujmov Slovenskej republiky a jej občanov. Sme priamo každodennými svedkami zlyhaní významnej časti dnešnej politickej elity na Slovensku. Doslova asistujú pri medzinárodných snahách o demontáž národno-štátnej suverenity. Týka sa to od ekonomicko-finančných, zahranično-politických oblastí až po kultúrno-hodnotové otázky. Dnes je už veľmi nepatričné v tomto smere používať slovné spojenie "slovenská elita", lebo to je len dnešná (oficiálna) elita na Slovensku slúžiaca prevažne cudzím (a neslovenským) záujmom. Slovo Slovensko, slovenskosť a slovenské záujmy sa obsahovo (hodnotovo) doslova vytratili (resp. vytrácajú) takpovediac v priamom procese. Žiaľ. Navyše vzhľadom na stav, záujmy a majetkovú podstatu médií na Slovensku je ťažké pre obyčajných občanov, ale i pre dnešnú národnú intelektuálnu elitu verejne prezentovať názory obhajujúce záujmy národného štátu, tiež národné a prirodzené spoločenské hodnoty. Fakticky takto vzniká novodobé disidentstvo...Obdobne ako pred rokom 1989 dochádza k rozporu medzi verejne prezentovanými názormi a názormi prezentovanými v súkromí. Prehlbuje sa spoločenská apatia, pasivita...Zároveň sa dáva enormný priestor pre verejnú prezentáciu vybraných záujmových skupín. Popri súkromných médií na Slovensku v zahraničných rukách tu máme verejnoprávnu RTVS, ktorej vedenie vykonáva poslednom období politické, hodnotové a personálne čistky v redakciách. Je to akýsi návrat pred rok 1989 s presadzovaním jednostranných názorov a potieraním iných názorov a hodnôt. O objektivite sa nám môže len zdať. Je to normalizačný pokus o "nenormalizáciu" normálnej slovenskej spoločnosti za peniaze nás všetkých. Ide však o zjavné podcenenie zdravého rozumu verejnosti. Dnešným strojcom nástupu novodobého mediálno-politického totalizmu sa to môže v budúcnosti vypomstiť. Ako sa hovorí nádej umiera posledná.

Aktuálnym prístupom k budovaniu a upevňovaniu slovenskej suverenity mala by byť každodenná snaha o realizáciu hesla o Slovensku na prvom mieste. Týka sa to uprednostňovania slovenských národných záujmov. Treba zvýrazniť, že Slovenská republika len pred časom zmluvne prepožičala (a nie definitívne odovzdala) časti svojich právomoci (takpovediac časti vlastnej suverenity), ktoré sú však stále vo výlučnej (a konečnej) dispozícii národného štátu. V tom je výlučnosť dnešnej suverenity štátu, ale dočasne aj určitá delenosť suverenity s nadnárodným subjektom. Aj pri aplikácii tohto momentálneho právneho, mocenského a politického stavu musia vládne elity štátu vždy rešpektovať, chrániť, ale hlavne plniť záujmy svojich občanov (a voličov) a záujmy národného štátu so Slovenskom (Slovenskou republikou) na prvom mieste. To platí pri prezentácii Slovenskej republiky a jej politiky navonok, ale i v každodennej domácej politike. Na miesto poklonkovania zahraničiu musí byť u zodpovedných politikov Slovensko vždy na prvom mieste. Slovenská republika by ani nemala postúpiť EÚ a Eurozóne ďalšie právomoci. Naopak treba požadovať, aby sa časť pôvodných národných kompetencii vrátili z EÚ naspäť do Slovenskej republiky. Inak národné štáty podľa doterajšieho vývoja v EÚ nebudú môcť v budúcnosti ovplyvňovať ani zloženie svojej vlastnej populácie. Napríklad nebudú reálne rozhodovať národné štáty o migrácii, ale budú antidemokraticky o tom rozhodovať už len nevolení bruselskí eurobyrokratickí úradníci, ktorí zo zahraničia budú "kvótovo" riadiť migráciu (prisťahovalectvo) do štátov EÚ, vrátane Slovenskej republiky. Je reálne nebezpečenstvo, že časom národné štáty prídu o zvyšky svojej základnej suverenity. Tomu môžu zabrániť zodpovední politici, pokiaľ vo svojej každodennej práci budú mať záujmy Slovenska vždy na prvom mieste. Nielen slovami, ale činmi. Perspektívne Slovenská republika nesmie postúpiť EÚ a eurozóne ďalšie právomoci pri snahách o osobitný rozpočet eurozóny, či pri navyšovaní kompetencii európskeho parlamentu a komisie EÚ. V spolupráci s inými národnými štátmi musí SR postupne požadovať, aby sa časti pôvodných národných kompetencii časom vrátili z Európskej únie naspäť národným – suverénnym štátom.

Suverenita (zvrchovanosť) je podstatou národného štátu a podmienkou rozvoja a budúcich perspektív štátotvorného národa.

Len na okraj. Historicky ako prvý vymedzil pojem suverenity štátu Jean Bodin[3] v roku 1577 ako "absolútnu a trvalú moc vo vnútri štátu". V zmysle medzinárodného práva "existencia štátu je nezávislá od jeho uznania...medzinárodné právo netvrdí, že štát neexistuje, pokiaľ nie je uznaný...uznanie sa udeľuje buď mlčky alebo výslovne". "Jedine a výlučne uznaním sa štát stáva medzinárodnou osobou a subjektom medzinárodného práva" . Sú prípady, že "..suverenita je deliteľná". [4]

Aj suverénny štát môže z vlastnej vôle dočasne prepožičať časť svojej suverenity, ktorú si však ako suverén môže zobrať späť. Suverenita štátu predstavuje fundament suverénnosti a zvrchovaného rozhodovania, ktorý stále existuje aj pri dočasnom (napr. zmluvnom) prepožičaní časti právomoci. To je prípad Veľkej Británie, kde po jej vystúpení z Európskej únie následne došlo k plnému obnoveniu britskej suverenity.

Ale, vráťme sa opäť priamo k problematike slovenskej suverenity.

Právnym základom suverenity (zvrchovanosti) Slovenskej republiky je slovenská ústava.

Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát".

Zvrchovanosť Slovenskej republiky je vlastne suverenita Slovenskej republiky. Suverenitu štátu majú realizovať predovšetkým štátne orgány. Typickým príkladom je výlučnosť a nadriadenosť legislatívy štátu. Členstvom Slovenskej republiky v Európskej únii SR zmluvne, ale nie nezvratne prepožičala časti svojich právomoci. EÚ zatiaľ nie je štátom (súštátim), i keď možno tam nachádzať určité prvky. Štát ako suverén je nositeľom prirodzenej a pôvodnej (teoreticky výlučnej) suverenity. Tiež teoreticky (i reálne po určitom čase) si môže obnoviť pôvodný rozsah takejto (výlučnej) suverenity. Napríklad zmenou zmluvného zväzku, či vystúpením zo zmluvného zväzku, ktorý obmedzoval pôvodnú štátnu (národnú) suverenitu. Reálna suverenita vyplýva nielen z ústavy, medzinárodných dokumentov, ekonomickej a vojenskej sily, ale aj zo súdržnosti občanov a kvality politických elít. Príkladom oslabenia reálnej suverenity v obranyschopnosti Slovenska je odovzdanie (do zahraničia a bez primeranej náhrady) vojenského systému (PVO) S 300, ktorý dovtedy zvrchovane, priamo výlučne riadili orgány Slovenskej republiky. Obdobné systémy cudzích (spojeneckých) štátov na území Slovenska sú však výlučne v majetku a v riadiacej (a operačnej) pôsobnosti daných cudzích štátov a nie orgánov Slovenskej republiky ako nositeľov pôvodnej zvrchovanosti (suverenity). Cudzí, i keď formálne spojenecký štát sa môže kedykoľvek a samostatne rozhodnúť o ich odsune. Takýto postup vládnej moci na Slovensku v r. 2022 výrazne oslabil obranyschopnosť, znížil mieru suverenity Slovenskej republiky a samostatnosti SR pri nezávislom národnom rozhodovaní v oblasti obrany štátu. Výpredaj slovenskej suverenity ďalej pokračuje. Slovenský vzdušný priestor nebudú chrániť slovenské stíhačky, ale vzdušné sily niektorých susedných štátov. Dodajme, že prelomovo v roku 2022 zostala oproti veľkej väčšine európskych štátov Slovenská republika bez stíhacieho letectva obdobne ako Pobaltské štáty, prípadne "trpasličie" štáty Európy.

Problematika suverenity štátu nie je však len slovenským problémom. V nemeckej tlači sa objavil v roku 2022 obsažný príspevok k ukrajinskej kríze a k postaveniu súčasného Nemecka. Bol od Oskara Lafontaina bývalého nemeckého špičkového politika, ktorý už nie je dnes súčasťou politického mainstreamu a môže sa na aktuálne problémy pozrieť zo svojho skúseného nadhľadu. V časti príspevku sa zamyslel nad aktuálnou suverenitou Nemeckej spolkovej republiky, ktorá je vo všeobecnosti pokladaná za najvplyvnejšieho člena v EÚ s jednoznačne najsilnejšou európskou ekonomikou. Podľa Lafontaineho úvahy citujeme:

"Nemecko nie je suverénna krajina".

To, že Nemecko nie je suverénnou krajinou dokladá Lafontaine vo svojej úvahe nasledovne a to pod dojmom ukrajinských udalostí. Autor doslova uvádza: "Táto úvaha je však správna len vtedy, ak ochranná mocnosť vedie mierovú zahraničnú politiku a nebude vojensky obkľučovať vznikajúcich rivalov, neustále ich provokovať a tým akceptovať riziko vojny. Ak má ochranná mocnosť na území svojich spojencov vojenské objekty, z ktorých vedie svoje vojny, tak ohrozuje agresívnou geopolitikou nielen seba, ale aj spojencov. Letisko Ramstein napríklad bolo a je nevyhnutné pre vedenie vojny USA na Blízkom východe, v Afrike a na Ukrajine. Preto, keď sú Američania vo vojne, Nemecko je vždy účastníkom vojny, či sa mu to páči alebo nie. Pretože videl toto spojenie, napríklad Charles de Gaulle nechcel žiadne zariadenia NATO, t. j. USA na francúzskej pôde. Krajina podľa neho musí byť schopná prijímať vlastné rozhodnutia o vojne alebo mieri. To, že Nemecko nie je suverénna krajina, sa opäť ukázalo, keď americký minister vojny Lloyd Austin pozval na konferenciu v Ramsteine, na ktorej mali vazalské štáty prispieť k vojne na Ukrajine. Samozrejme, USA si tiež nárokujú rozhodnutie, či krajina ako Nemecko môže uviesť do prevádzky energetické zásobovacie vedenie ako Nord Stream 2". [5]

Ako vidieť so suverenitou ma problém nielen relatívne malé Slovensko, ale i mocné Nemecko a iné štáty EÚ, či už členské, pridružené alebo čakajúce na svoje členstvo. Predsa problémy suverenity Slovenska a suverenity Nemecka sú diametrálne iné. Ak na jednej strane Nemecko cez ekonomicko-finančno-bruselské tlaky bezprostredne ovplyvňuje suverenitu viacerých štátov EÚ, tak USA historicky a geopolitický ovplyvňujú suverenitu Nemecka a mocenské postavenie Európskej únie. George Friedman vo svojej knihe "Nasledujúce desaťročie..." (vydané aj v SR v r. 2011) sa bezprostredne vyjadruje ku geopolitickým záujmom USA voči EÚ, Nemecku a pritom sa dotkol aj Slovenska. Podľa Friedmana: "Spojené štáty musia za každú cenu zabrániť geografickému spojeniu Ruska a európskeho polostrova, lebo tým by vznikla mocnosť, ktorú by USA boli nútení zadržiavať". Preto musí USA zadržiavať Nemecko v jeho spolupráci s Ruskom. Súčasné ukrajinské udalosti v praxi presne dokumentujú súčasné americké postupy, ktoré hája záujmy USA na úkor záujmov EÚ (a Nemecka). Pri geopolitike USA ma dôležité postavenie Poľsko ako hlavná geopolitická bariéra proti potencionálnemu zbližovaniu Nemecka s Ruskom. Friedman doslova uvádza úlohu Slovenska. Hovorí okrem iného, že je "kľúčový záujem Spojených štátov o Poľsko a ďalšie krajiny "medzimoria" – Slovensko, Maďarsko a Rumunsko, ktorých zemepisná poloha je vhodná na zadržiavanie Ruska".[6] To sú slová najvýznamnejšieho amerického geostratéga, ktorý bezprostredne ovplyvňuje minulú, súčasnú a hlavne budúcu vládnu politiku USA.

Suverenita je otázka predovšetkým národná, ale tiež ma suverenita aspekt medzinárodný (internacionálny). Teoreticky si štát zachováva svoju primárnu, či fundamentálnu suverenitu aj pri prepožičaní časti svojich právomoci. Ale, či teória sa dostane do praktickej polohy a podoby sú dôležité politické elity. Závisí to od ich miery zodpovednosti, odbornosti a národnej spolupatričnosti. V záujme ochrany suverenity jednotlivého národného štátu je dôležitá medzinárodná spolupráca národných elít národných štátov.

V skratke sa to dá povedať. A ak by sme mali parafrázovať s použitím hesiel: "Suverenisti všetkých krajín spojte sa", "Za suverénnu Slovenskú republiku", či aspoň "Slovensko na prvom mieste".

Sme svedkami v minulosti zásadného oslabovania suverenity Slovenskej republiky zmluvnými dokumentami viažucimi sa hlavne k fungovaniu Európskej únie, ale tiež zmenami v samotnej Ústave SR v smere preferencie medzinárodných zmluvných dokumentov. V poslednom období sa takpovediac "salámovou metódou" ,ale plánovite a systematicky oslabuje postavenie a právomoci národného štátu a to nielen vo vzťahu k Európskej únii.

V čom by mal byť dnešný vlastný slovenský príspevok v prospech oživenia našej bytostnej národno-štátnej suverenity. Predovšetkým treba plniť slovenskú ústavu a zásadne (a každodenne) obhajovať záujmy slovenského národa a záujmy Slovenskej republiky.

A s čím by sme mali v Slovenskej republike nanovo začať. Hneď teraz. Neodkladne. Nielen symbolicky, ale už pracovne a aktívne. Možno po nastávajúcich parlamentných voľbách.

Je nutné sa sebavedomo vrátiť k historický slovenský koreňom a po známej Deklarácii z roku 1992 neodkladne prijať v Národnej rade Slovenskej republiky – Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky o neprípustnosti oslabovania suverenity Slovenskej republiky.

V tomto smere slovenskí suverenisti pripravili pracovný návrh takejto Deklarácie v nasledovnom textovom znení:

" D E K L A R Á C I A

Národnej rady Slovenskej republiky

o neprípustnosti oslabovania suverenity Slovenskej republiky

Schválené Národnou radou Slovenskej republiky

uznesením zo dňa............. číslo ..........

My, demokraticky zvolená Národná rada Slovenskej republiky, slávnostne vyhlasujeme, že najvyšším národným záujmom Slovenskej republiky je ochrana a upevnenie suverenity Slovenskej republiky.

Na dôležitej historickej križovatke Národná rada Slovenskej republiky po druhýkrát vo svojej histórii od roku 1992 sa rozhodne vyjadruje vo veci suverenity (zvrchovanosti) Slovenskej republiky.

Národná rada Slovenskej republiky verejne deklaruje zásadný nesúhlas s permanentným oslabovaním suverenity Slovenskej republiky a s plánovaným odovzdávaním ďalších právomoci Slovenskej republiky v rámci Európskej únie a eurozóny. Suverenita Slovenskej republiky musí byť vždy zabezpečená pri uzatváraní a realizácii mnohostranných a dvojstranných zmluvných dokumentov.

Slovenská republika a jej občania majú slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života a rešpektovania práva každého občana, vrátane príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín.

Touto deklaráciou Národnej rady Slovenskej republiky vyhlasuje neprípustnosť oslabovania suverenity Slovenskej republiky ako nevyhnutnú podmienku reálneho fungovania Slovenskej republiky ako suverénneho štátu slovenského národa.

Bratislava ........

Dôvodová správa

Dňa 17. júla 1992 schválila bývala Slovenská národná rada prelomovú a dnes už historickú Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Po 30. rokoch vývoja Slovenská republika ako člen Európskej únie, eurozóny a NATO sa dostala na historickú križovatku.

Na otázku, či má Slovenská republika obetovať ďalšiu časť svojej suverenity, alebo si ju ponechať musí Národná rada Slovenskej republiky jednoznačne odpovedať v záujme zachovania a upevnenia suverenity Slovenskej republiky.

Nevieme si predstaviť, že by jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky a poslanci slovenského parlamentu mali rozhodnúť proti suverenite štátu a proti suverenite slovenského národa. Tiež Národná rada Slovenskej republiky nesmie upadnúť do alibizmu, ale sa jednoznačne a verejne vysloviť o neprípustnosti oslabovania suverenity Slovenskej republiky.

Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa článku 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 72 Ústavy Slovenskej republiky je Národná rada Slovenskej republiky jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.

Domnievame sa, že doterajšie a plánované prístupy a postupy niektorých štátnych orgánov k tzv. jadru EÚ a eurozóny a s tým spojené oslabovanie suverenity Slovenskej republiky je v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, v rozpore so záujmami Slovenskej republiky a v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Obdobne to platí v oblasti vojenskej a inej spolupráce so štátmi a medzinárodnými organizáciami.

Najvyšším národným záujmom Slovenskej republiky je ochrana a upevnenie suverenity Slovenskej republiky.

Slovenská republika musí rozhodne zachovať do budúcnosti svoju suverenitu, svoj zvrchovaný postoj, zbavený poklonkovaniu dnešným mocným a byť samým sebou ako podmienky toho, aby sa Slovensko nestalo druhoradým, možno dokonca bábkovým štátom. Slovenská republika musí byť u zodpovedných politikov vždy na prvom mieste. Suverenita je jedinou zárukou pre občanov Slovenskej republiky, že sa časom nestanú podnájomníkmi vo svojom dome.

Verejne bol deklarovaný pozitívny a aktívny príklon zo strany mnohých politikov k tzv. jadru Európskej únie a eurozóny. Dnes aktuálne o spôsobe rozhodovania členov EÚ v zahranično-politických otázkach a o zrušení práva veta členského štátu. To bude mať, žiaľ značne devastačné účinky na suverenitu Slovenskej republiky a jej budúcu prosperitu. Dlhodobo sú úvahy o funkcii spoločného európskeho ministra financií a o spoločnom rozpočte eurozóny. Má v budúcnosti vzniknúť finančná a banková únia (aspoň v rámci eurozóny), spoločné dlhopisy a iné a to všetko so zásadným väčšinovým rozhodovaním. Povinné utečenecké kvóty pre Slovensko majú byť zaobalené v navrhovanom Dubline IV. Existujú spoločné návrhy a tiež výzvy predstaviteľov, hlavne Nemecka a Francúzska k hlbšej integrácii, tzv. solidarite a s následným zadlžením členských štátov EÚ (napríklad v rámci finančnej pomoci Ukrajine). Slovenská republika ak sa vzdá práva veta by súčasne zodpovedala za každé takéto väčšinové rozhodnutie v EÚ, pričom by vždy zodpovedala za dôsledky takýchto "spoločných" rozhodnutí, vrátane priamej zodpovednosti SR za vzniknuté dlhy. Zároveň aktuálne nastupuje postupný odklon Slovenskej republiky od V4 a príklon k tzv. budúcemu jadru EÚ v rámci systematických procesov oslabovania suverenity Slovenskej republiky. Právo veta národného štátu a teda aj Slovenskej republiky má byť zásadne potlačené kvalifikovanou väčšinou, kde Slovenská republiky bude vydaná na milosť a nemilosť mocným členom Európskej únie. Účasť Slovenskej republiky v tzv. jadre EÚ a eurozóny jej dlhodobo ekonomicky uškodí. Napríklad avizovaná daňová harmonizácia výrazne zníži konkurenčnú schopnosť slovenského hospodárstva aj v rámci V 4.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť alebo národnostnú, konfesionálnu alebo inú príslušnosť by mali zodpovedne a nadstranícky podporiť návrh Deklarácie o neprípustnosti oslabovania suverenity Slovenskej republiky a to v záujme Slovenskej republiky, jej občanov a života a perspektív budúcich generácii."

[1] VALACH, Ján a kolektív: "Okradli nás". Vydavateľstvo SAMO, Bratislava - Prešov, 1997, s. 38. "Takmer polovičný podiel na tejto diskriminácií predstavuje delenie aktív a pasív Štátnej banky československej...".

[2] PAVELKA, Ľuboš: "Odtekanie nezdanených dividend". Pravda, 28.4. 2019. Autor uvádza, že ide o problém i susedných postkomunistických krajín. Je to odliv peňazí na bohatší západ. Doslova uviedol napríklad "Českú republiku, odkiaľ iba vlani bolo vyvezených cez výplatu dividend v prepočte viac ako 16 mld. eur. V prípade Slovenska ide v priemere ročne asi o 2,5 mld. eur".

[3] Jean Bodin (1529-1596) – francúzsky právnik, filozof, politológ, politik a humanista. Autor diela "Šesť kníh o štáte" .

[4] OPPENHEIM, L. F. L.: Mezinárodní právo.Svazek I. Mír. Praha: Orbis, 1924, s.114-119.

[5] LAFONTAINE, Oskar: "Nemecko vystupuje ako vazal USA vo vojne na Ukrajine". Berliner Zeitung (www. Berliner-zeitung.de), 30.8.2022.

[6] FRIEDMAN, George: " NASLEDUJÚCE DESAŤROČIE Kde sme ...a kam sa uberáme". Bratislava, 2011, Ikar, s.191-193.